Mnohí sa im čudovali, keďže v tom čase mali už obaja po štyridsiatke, že namiesto oddychu a vyložených nôh sa im chce skákať okolo drobčeka. „S manželom som začala riešiť štvrté dieťatko ešte ako 36-ročná, ale nedarilo sa. Vyhľadali sme preto odbornú pomoc a lekár ma šokoval, keď mi na moju ponosu o tom, že neviem otehotnieť povedal, že už som stará. Tá vnútorná túžba, ktorú ani neviem presne pomenovať, že mi niekto alebo niečo chýba, bez čoho neviem žiť, však vo mne ostala,“ hovorí pani Gajová. Dodáva, že potrebovala doniesť domov slniečko v podobe dieťatka.
Neskutočné papierovačky
Podali si preto žiadosť o adopciu. Ich deti boli uzrozumené s tým, že im do rodiny pribudne ďalší súrodenec. Tešili sa na neho. Manželia čakali na svoju radosť dva a pol roka. „Boli sme v poradovníku, nedalo sa tam predbiehať ostatných čakateľov a vybaviť si dieťa mimo poradia. Museli sme medzitým absolvovať rôzne školenia, strpieť kontroly v byte, informovať o majetkových pomeroch, príjme, zamestnaní, o zdravotnom stave, všetko to bolo formou potvrdení. K tomu ešte odpis z registra trestov, ale aj výpis z katastra nehnuteľností či dokonca potvrdenie o našej povesti," vyratúva neuveriteľný kolobeh vybavovačiek.
Telefonát ako rajská hudba
Ich snaženie bolo napokon korunované úspechom. Rozpráva, že na ten telefonát pracovníčky sociálneho úradu z Košíc pani Ďatelinkovej z marca 2014 nikdy nezabudne. „Informovala nás, že sa v ružinovskej nemocnici narodil pekný zdravý donosený chlapček s mierami 4 100 g a 53 cm, o ktorého sa jeho matka nemôže postarať. Dieťa sme prvýkrát videli na fotografiách na úrade v Košiciach. Hneď nasledujúci deň sme cestovali autom do spomínanej pôrodnice, kde bol náš Tomáško. Zobrali sme so sebou aj naše dcéry. Krstné meno mu vybral personál, keďže matka mu žiadne nedala,“ spomína Anka na neopakovateľné chvíle, aj to, že meno mu nechali, len ho neskôr v rodnom liste trochu zmenili, čo však kvôli ochrane dieťaťa nebudeme uvádzať.
Viac fotografií nájdete TU >>>
Nápis na postieľke
Keď prišli na oddelenie, dali im všetkým jednorazové plášte. „Kráčali sme k postieľke, na ktorej ráme bolo niečo ako obrovský leukoplast, na ktorom bolo napísané „Určené na adopciu“. Bolo to hrozné. Akoby to dieťa bolo na predaj. Keď som sa nahla nad postieľku a zobrala chlapčeka na ruky, bola to láska na prvý pohľad. Fotografia, ktorá vtedy vznikla bola veľmi milá. Tomáško mal len desať dní a napriek tomu, že takéto malé deti majú väčšinou zatvorené očká, on sa na mňa uprene pozeral. Dokonca mi niektorí blízki a priatelia povedali neskôr, že sa úplne na nás podobá,“ poznamená s úsmevom.
Smutný novorodenec
Chlapčeka si Anka prebalila, keďže bol pokakaný. Jedna zo sestier jej vtedy povedala, že týmto je už ich. "Musím povedať, že bolo vidieť, že Tomáško je veľmi smutný. Bolo to dieťa, ktoré nikto nepohladkal, nepritúlil, ani sa s ním nemojkal. Tú chvíľu, ktorú sme pri ňom boli, si všetko z toho poriadne užil. Môj muž a obidve dcéry sa od dojatia až rozplakali," povie s povzdychom.
Čítajte TU o zmätených susedoch i bocianovi >>>
