VIDEO Holokaust nebol, tvrdí študent Adam: Odpoveď ženy, ktorá unikla koncentráku, šokuje

Adam sa pred všetkými v sále označil za fanúšika kotlebovcov. Otázku nemal, iba chcel povedať svoj pomýlený názor: “Holokaust nebol.” A neprekážalo mu ani to, že bola prítomná pani Eva Mosnáková (89), ktorá ledva unikla hrôzam nacistických koncetračných táborov. Prežila iba vďaka rodine sudetských Nemcov, ktorí ju a jej rodičov ukrývali. Pri nej sedeli Pavel Sibyla z Progresívneho Slovenska a novinár Andrej Bán, ktorý diskusiu otvoril.

Slova sa hneď ujal Bán a zisťoval, na základe čoho má takýto názor na neexistenciu holokaustu. “Na základe informácií, ktoré som získal z knižiek od najznámejších popieračov holokaustu,” odpovedal mladík. Bán sa ho priamo spýtal: “Tie knižky ťa presvedčili a tento príbeh konkrétnej ženy, ktorá má svoje meno, tu žila, to ťa nepresvedčí?”

Adam reagoval, že dokument mu neposkytol dôkaz, vnímal ovplyvňovanie divákov hudbou. Dôkazom by pre neho bola výpoveď pani, ktorá videla na vlastné oči, ako splyňujú ľudí v koncentráku a “funkčná schéma” ako plynová komora fungovala. Dokonca priznal, že bol v Osvienčime. “Videl som šaty, videl som topánky, vlasy. Ale to nie je dôkaz masového vyvražďovania,” pokračoval prihlúplo. Na to už zobral mikrofón Pavol Sibyla: “A tie telá, to bolo podľa teba čo? Ako zomreli tí ľudia? Videl si, akí boli veľmi chudí?” Adam habkal, nemal žiadne argumenty.

Počas druhej svetovej vojny spustili nacisti perzekúciu a masívne vyvražďovanie Židov. “Čísla hovoria o 6-miliónoch, 70-tisíc ich bolo zo Slovenska. To nie sú imaginárni ľudia, ale tu žili, a zrazu odišli niekam a nevrátili sa. Kde podľa teba sú tí ľudia?,” pýtal sa ho ďalej Sibyla. No popletený chlapec nevedel, čo má odpovedať.

Dojímavá chvíľa však nastala vo chvíli, keď dostala slovo pani Mosnáková. Tá veľmi milo a pokojne k nemu akoby jeho jeho prababička prehovorila: “Veľmi si ma prekvapil. Z tvojho prejavu som zbadala, že ty si bol v Auschwitzi, že si to videl, ale teba ovplyvňuje viac to, čo si sa dozvedel od strany Kotlebu. To ťa oslovilo, a preto si uzavrel svoje oči aj uši.”

Láskavým tónom mu vravela, že ona sa nedostala do koncentračného tábora, z dôvodu, že ich traja statoční ľudia v tom najhoršom čase skrývali. Ale pozná veľmi veľa prípadov, ktorí sa tam dostali. Rozrozprávala príbeh o mladom človeku z Brna menom Rafi, ktorý študoval hru na klavíri a hudbu. Ako Žida ho vzali do pracovného tábora v Terezíne, kde ich bolo toľko, že životný priestor mali iba 1,6 metra na osobu. Mali hlad, nemali dosť jedla, a čo bolo najhoršie, pravidelne chodili transporty do veľkofabrík smrti - do Osvienčimu. Rafi chcel svojim spoluväzňom pomôcť. Rozhodol sa, že ich naučí spievať rekviem - pieseň, ktorá sa spieva na kresťanskej zádušnej omši. Ako vzdor toho, že zdravých mladých ľudí čakala istá smrť. Naučil dvesto väzňov spievať Verdiho rekviem a to, čo nemohli esesákom povedať, im zaspievali. “Jeden esesák povedal druhému: Počuješ to, veď oni si spievajú vlastné rekviem, za seba, lebo idú na smrť. Z tých dvesto ľudí zostalo žiť iba desať. Stále ich odvážali a zabíjali v tom koncentráku,” vravela. Na záver dodala, že neskôr si v jednom dokumente tí preživší desiati zaspomínali, ako spievali v Terezíne rekviem: “A jedna pani z nich v ňom vraví. Ja som bola strašne hladná. Ale keď som spievala, nemala som hlad.”

Mohlo by vás zaujímať: