Kapela oslávi budúci rok oficiálnych 25 rokov na scéne. V čase, keď začínali, mal každý člen skupiny svoj kostým. Všetky sa postupne rozpadli, akurát oranžový plášť basgitaristu Martina Višňovského vydržal dodnes. No už aj ten sa rozpadáva a tak sa rozhodol urobiť rázny koniec. Doteraz vymenil štyri páry tzv. číňaniek a tri plavecké čiapky. A preto počas turné Ostatňi raz tour, venovanému rozlúčke s týmto charakteristickým poznávacím znamením skupiny, v ňom vystupoval "ostatňí raz",  v preklade zo šarišského nárečia posledný krát.

Keď mali Chiki Liki Tu-A predskakovať v prešovskom PKO skupine Mňága a Žďorp ešte ako mladé uchá, dostali aj pokyn, že sa majú obliecť pekne. To bola výzva a všetci sa obliekli tak, ako ich fanúšikovia potom dlhé roky videli naživo. „Vyzerali ako úplní debili. Pôsobilo to ako z úplne inej planéty. Aj hudba, aj výzor. Bez ohľadu na to, či sa to niekomu páčilo alebo kapelu sledoval ďalej, zaujala na prvý šup,“ dodáva gitarista Ľuboslav Petruška, ktorý v tom čase so skupinou ešte nehral.

Hoci hudba Chiki Liki Tu-A bola vždy nadžánrová, história ju radí k československému undergroundu. V ich začiatkoch boli všetci muzikanti na pódiu uniformovaní. Každý jeden hudobný štýl mal presne určené, ako má muzikant vyzerať. „Pre nás to bolo neprijateľné. Naša hudba bola natoľko divná, že naše kostýmy k nej pasovali absolútne. Vyhranili sme sa voči štandardom,“ dodáva basgitarista, ktorý si kostým vyskladal z kúpacej čiapky, lyžiarskych okuliarov a oranžového plášťa, v ktorom ešte jeho mama učila výtvarnú výchovu. 

Civilné fotky kapely si môžete pozrieť TU.

Martin Višňovský vo svojom kostýme.
Martin Višňovský vo svojom kostýme.
Zdroj: Zuzana Balenčin

Aj Petruška dostal ako nový člen kapely v roku 1998 za úlohu vymyslieť si nejaký kostým. Okamžite vedel ako sa oblečie a hneď aj dostal prezývku Maťo Ďurinda: „Dal som si obtiahnuté nohavice, rifľovú bundu s nášivkami, veľké botasky s jazykom po kolená, šatku vo vlasoch, dlhé vlasy, pyramídové pásy a neviem čo všetko.“

Často hrali na miestach, kde nebola ani poriadna šatňa. Prezliekali sa v skladoch pri prepravkách s nápojmi či na záchodoch, vyše 1400 krát. „Za normálnych okolností by to plátno už nemalo prežiť, ale je to z takej umeliny, že vydržalo dodnes. Mám na to len dobré spomienky, žiadna alergia. Pritom je to taká umelohmotná vec, že keby som sa čuchol o zem, tak sa popálim. Nič neprijíma, ani pot. Nejaké DNA som v ňom určite nechal, ale asi len v nitkách. Podobne, ako keď sa odmaskovala skupina Kiss, tak aj my vzdáme úctu tzv. Prešovskému plátnu a na veľmi dlhý čas, ak nie doživotne, si nezahrá. Keďže je v takom stave, v akom je, bolo by dobré uchovať ho v rámci srandy aj pre ďalšie generácie," vtipkuje Višňo. 

Mohlo by vás zaujímať: