Už ako dieťa ste miništrovali. Viedli Vás k tomu rodičia, alebo ste k náboženstvu inklinovali aj sám?
- Mamička bola dievča zo Šumavy, vo viere veľmi zakorenené. Narodila sa v Horách Matky Božej. Otec František za vojny slúžil vo Vládnom vojsku, dezertoval, prešiel do Veľkej Británie a vstúpil do Československej zahraničnej armády. Po komunistickom puči bol väznený. Jeho prístup k viere teda prešiel dynamickým vývojom, pretože si musel v priebehu svojho života zodpovedať veľa otázok. Vyrastal som v Hradci Králové, miništroval som vo farnosti Pouchov a na cirkvi ma vždy lákal moment vzdelania a múdrosti, s ktorým som sa stretával.
Pamätáte si okamih, kedy ste si povedali - Budem kňazom? A prečo ste sa tak rozhodli?
- Pôvodne som si vysníval rôzne dobrodružné povolania, ako letectvo alebo námorníctvo, otec mi bol v tom vzorom. Okolo štrnásteho roku som počul hlas, ktorý ma volal ku kňazstvu, ale bol ešte taký neurčitý. Po maturite som sa prihlásil do seminára, ale nebol som pre svoj kádrový profil prijatý. Išiel som teda pracovať do hradeckej škodovky, potom do Trnavy na vojnu, kde ma biskup Ambróz Lazík birmoval. Skúšal som aj možnosť, že by som nastúpil do seminára v Bratislave, nakoniec som to skúsil znovu neúspešne v Litoměřiciach. V roku politického oteplenie 1968 som sa stal nelegálnym tajným novicom dominikánskej rehole. Kardinál Trochta ma v roku 1970 vysvätil za kňaza, primičnú omšu som slúžil vo svojom "domovskom" Pouchove, kde som v minulosti aj miništroval. Takže nebola to jednoduchá cesta, ale keď sa obzriem - musím povedať, že som nikdy neľutoval.
Za socializmu Vám zakázali cirkevnú činnosť. Dokázali ste sa s tým vysporiadať? Slúžili ste omše tajne? A verili ste, že sa to všetko zmení?
- V rokoch 1970 až 1975 som pracoval v duchovnej správe pražskej arcidiecézy, postupne na Chlume sv. Máří, v Jáchymove a oblasti Sokolovska. V roku 1975 mi bol odobraný štátny súhlas, nastúpil som teda do plzeňskej škodovky. Kňazom som ale zostal, omše som slúžil v súkromí, a celkovo som sa zapojil do tajnej rádovej činnosti a samizdatu. Za to som si vyslúžil v roku 1981 pätnásťmesačné väzenie za "marenie dozoru nad cirkvami".
Ocitli ste sa tiež vo väzení - v Plzni na Borech, boli ste tam vtedy, keď aj Václav Havel. Stretli ste sa s ním? Poznali ste ho vtedy?
- Väzenie nie je rozhodne nič príjemné, poznal som ich už z doby svojho detstva, keď sme chodili navštevovať môjho otecka na Mírov. Ja som už mal trochu iný kriminál, bol som v plzeňskej väzbe a tá mala najslušnejšiu povesť, bitie sme na rozdiel od radových väzňov nezakúsili. Mal som to "šťastie", že som sa dostal na jedno oddelenie s Václavom Havlom, s Jiřím Dienstbierom a ďalšími mimoriadne inšpiratívnymi ľuďmi. Viedli sme spolu dlhé debaty o dobe po páde režimu, premýšľali o fungovaní spoločnosti a spoločne verili v príchod slobody a demokracie.
V roku 2012 Vás pápež Benedikt XVI. menoval kardinálom. Aký ste mali pocit pri slávnosti vo vatikánskej Katedrále sv. Petra?
- Vnímal som to ako ocenenie pre českú cirkev, ako zásluhu Svätovojtešského stolca a predovšetkým arcibiskupov, mojich predchodcov, či už to bol kardinál Kašpar, kardinál Beran, kardinál Tomášek alebo kardinál Vlk. Naša cirkev prešla v minulom storočí tŕnistou cestou a pokiaľ pápež udelí hodnosť kardinála pražskému arcibiskupovi, udeľuje ju aj ako ocenenie celej našej cirkvi.
Kritizovali ste registrované partnerstvá aj Dúhový pochod za práva menšín, tiež potraty. Nemyslíte si, že dnes je už iná doba, ľudia zmýšľajú inak a mali by sme byť tolerantnejší k takýmto prejavom?
- Ja určite nepatrím medzi tých, ktorí by hlásali netoleranciu kvôli tomu, že je niekto iný. Som však smutný, keď niekto ospevuje neviazaný sexuálny život, keď sa snaží relativizovať tak jasne daný pojem, ako je rodina od slova rodiť. Ak budeme akceptovať pojmy ako rodič A a rodič B, potom si tiež položme otázku, či sa v takom prípade môžeme modliť modlitbu Otče náš, a kde sa v takom prípade ako spoločnosť nachádzame, keď nerozoznáme nášho Otca, ani naši nebeskú Matku. Mrzí ma, že rôzne verejné aktivity a pochody vytesňujú skutočný náhľad do závažnosti problému, že rodinu nepodporujú, ale destabilizujú. Predsa tu nejde v prvom rade o nás, ale o životy našich detí, o ich právo mať otca a matku a byť milovanými.
Veľa sa diskutuje o nemennom a prísnom poriadku v katolíckej cirkvi. Dokonca aj niektorí kňazi vyzývajú na zmenu. Nie je minimálne celibát zastaralý a nepotrebný? Nie je načase, aby sa aj katolícka cirkev prispôsobila novej dobe?
- Nezrovnával by som otvorenosť cirkvi prostredníctvom celibátu. Môže síce niekomu prísť ako archaický, nepotrebný, svoj zmysel však má. Akademický sochár pán Preclík a dirigent pán Pešek, mi raz povedali: "Aj umelec musí v určitých momentoch žiť v celibáte. Musí tomu umenie dať všetko, podobne ako ten, kto odpovie na Božie volanie. Nedá sa predsa Bohu povedať, budem Ťa nasledovať, ale ..."
Pokiaľ hovoríme o celibáte: nikdy vám nechýbala možnosť mať rodinu, manželku a deti? Nikdy ste si nepomysleli, že s rodinou by to bolo jednoduchšie?
- Vyrástol som v prostredí mužov, ktorí tiež museli žiť v určitom celibáte, keď odchádzali do armád alebo do väzenia. A aj keď boli ich vzťahy k manželkám a deťom preťaté zákopmi alebo ostnatým drôtom, dokázali napriek tomu žiť naplno. Pre mňa je celibát sila zasvätenia, vyjadrenie vzťahu k Bohu a mojej oddanosti. Pohodlné to nie je, isteže mi pri biskupskej službe občas napadnú myšlienky, či by mi nebolo lepšie doma v papučiach. Krásny a zmysluplný život však nie je nikdy pohodlný, o tom nás učia už nespočetné príklady svätcov, spomeňme sv. Jána Pavla II. a Matku Terezu z minulého storočia.
Úplne úprimne: mnohí poukazujú na obrovský majetok Vatikánu. Neprieči sa to pôvodnému Kristovmu učeniu, ktorý vyzýval k pokore a chudobe?
- Cirkev je cirkvou chudobných a pre chudobných, to je známe už z konštitúcie 2. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, čiže Radosť a nádej. Položme si ale úprimne otázku, z čoho budeme môcť prevádzkovať charitatíve zariadenia, školy, ako budeme udržiavať kultúrne dedičstvo, ktoré vnímame ako dedičstvo nás všetkých, keď sa vzdáme majetku? Ako potom budeme môcť byť cirkvou pre chudobných? Nevnímame majetok ako cieľ nášho úsilia, ale ako prostriedok na dosiahnutie úloh, ktoré nám uložil Kristus. Iste, keď sa to všetko spočíta dohromady, je to veľká suma. Pýtajme sa ale tiež, na čo všetko táto suma slúži?
Bolo na Vás podané trestné oznámenie, že ste nadržiavali páchateľovi sexuálnych deliktov v dominikánskej reholi. To je ďalšia negatívna vec, ktorá sa spája s rímskokatolíckou cirkvou. Nie je potrebné sexuálne delikty a násilie v cirkvi trestať prísnejšie?
- Trestné oznámenie môže podať ktokoľvek na kohokoľvek a príslušné orgány majú povinnosť konať. Ja môžem zodpovedne prehlásiť, že som vtedy konal podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. V otázke postupu voči páchateľom takéhoto násilia sa plne stotožňujem s názormi pápeža Benedikta XVI. a pápeža Františka. Voči tým, ktorí sa svojmu kňazstvu spreneverili, je potrebné postupovať dôsledne. Zároveň, ale tiež musíme rešpektovať prezumpciu neviny, nie je možné, aby boli ľudia na základe falošných obvinení verejne škandalizovaní. Niekoľko takýchto prípadov sme u nás mali a skutočne by som nechcel byť v koži tých, ktorí sa síce očistili, ale boli po niekoľko rokov vláčení médiami.
Aké je podľa Vás dnes postavenie katolíckej cirkvi vo svete? Ako vnímate postoj ľudí k nej?
- Vnímam, že sa ťažisko cirkvi presúva z Európy do krajín tretieho sveta, teda najprv do Južnej Ameriky a Juhovýchodnej Ázie. Myslím, že by sme na našom starom kontinente nemali nad touto zmenou smútiť, ale vnímať ju ako príležitosť, aby sme si nastavili zrkadlo. Skutočne sme v minulom storočí nastavili správny kurz, keď sme začali relativizovať naše korene, naše tradície, keď sme umenšili rodinu a podľahli pozlátku zisku?
K viere sa utekajú niektorí v posledných rokoch života. Aj Karel Gott, za ktorého ste slúžili zádušnú omšu, si nechal pred smrťou recitovať žalmy. Myslíte si, že ľudí privádza k náboženstvu aj strach zo smrti?
- Bohoslužbu za Karla Gotta som slúžil na prianie rodiny. Príde mi prirodzené, že človek si v závere života kladie otázky, ktoré by si v rozpuku mladosti a síl nepoložil.
Stretávate sa aj so známymi ľuďmi, mnohé z nich môžeme označiť ako celebrity. Sú medzi nimi aj takí, ktorí hovoria, že sú veriaci. Je to naozaj tak? Nestali sa niektorí veriacimi - a nielen celebrity - len preto, že sa dnes viera zase nosí viac ako predtým?
- Ako pastier odpovedám na volanie, ale nie som ten, ktorý by mal posudzovať motívy jednotlivých ľudí, prečo sa k viere hlásia. To si nakoniec raz budú musieť sami pravdivo zodpovedať pred Pánom Bohom.
Vás osobne kritizovali aj za dobrý vzťah s Václavom Klausom a Milošom Zemanom. Myslíte si, že je spojenie náboženstva a cirkvi správne a šťastné?
- Môžem vás uistiť, že sa s naším prezidentom v mnohých veciach nezhodnem. To mi ale nebráni v tom, aby som ho ako demokraticky zvoleného prezidenta rešpektoval, sadol si s ním za jeden stôl a o veciach si pohovoril. Prezident Zeman je zároveň aj môj sused na Pražskom hrade a so susedmi sa predsa snažíme udržiavať dobré vzťahy. Podobne s prezidentom Klausom, s ktorým som sa priatelil ešte predtým, než som sa stal pražským arcibiskupom. S kým ma ale spájalo nozajstné priateľstvo, bol prezident Václav Havel. Hĺbku nášho muklovského priateľstva z borskej väznice môže pochopiť len ten, kto niečo podobné zažil.
Na východe Slovenska ste nedávno celebrovali omšu za uzdravenie sveta. V čom je dnešný svet chorý? A ako ho možno uzdraviť? Niektorí hovoria, že nešťastie v poslednej dobe - povodne, sucho, ale aj koronavírus - sú trest Boží. Ako sa na to pozeráte Vy?
-To je častá a živá otázka. Z Biblie analogicky poznáme napríklad morovú ranu. Ale je potrebné si uvedomiť, že poňatie Boha v monoteistických náboženstvách nie je poňatie niečoho, nejakého neosobného princípu, ako je obvyklé v českom národe, keď hovoríme, že niečo predsa musí byť.
Proroci často trestom Božím hrozia, hoci sa jedná o metaforu, určitú paradigmu (vzor - poznámka redakcie) a model, kedy nám chcú povedať, že Boh si od nás vyžaduje zodpovednosť. Tvárou v tvár našej situácii si musíme pripustiť, že sme si mnohé veci zavinili sami, keď sme chceli prevracať prirodzený Boží poriadok. Takže skôr než Boží trest by sme mali hľadať vlastné zlyhanie a najprv si ako ľudstvo poctivo odpovedať, či sme sa v poslednej dobe príliš nehnali za blahobytom a peniazmi, na úkor prírody a našich každodenných vzťahov.
Ste veľmi zaneprázdnený. Môžete prezradiť ako zvyknete odpočívať?
- Času na odpočinok nie je veľa, ale keď mi je dopriaty, tak sa venujem svojej celoživotnej vášni - knihám.
Čo by ste odkázali ľuďom, čo majú robiť, aby boli šťastní a užívali si život?
- Dôležité je vedieť, že šťastný je ten, kto sa usiluje o šťastie iných a dokáže sa z ich šťastia radovať.
