Vianočné sviatky trvali 15 minút! Napriek tomu sme si ich užili

Vyprážaný kapor, zemiakový šalát, kapustnica či darčeky. Neodmysliteľné súčasti Vianoc nechýbali ani tento rok v domovoch sociálnych služieb. Nie každému seniorovi sa však podarilo stretnúť sa s najbližšími. 

V Hospici Ľubietová či v DSS Sénium v Banskej Bystrici boli aj takí seniori, ktorí videli blízkych na Štedrý deň iba 15 minút. Aj takéto štvrťhodinové sviatky však podľa nich stáli za to!

Každoročne na Štedrý večer zvykla riaditeľka zavítať k obyvateľom domova, aby im popriala krásne sviatky. Po vinšoch a spoločnej modlitbe klienti zvyčajne zasadli k slávnostnej večeri. Tento rok však pre prísne epidemiologické opatrenia jedáleň zívala prázdnotou.

„Hoci boli po poslednom testovaní všetci klienti negatívni, dostali večeru priamo na svoje izby. Na každom stole nechýbali opekance, vianočná kapustnica alebo hríbová polievka podľa diéty a vyprážaná ryba so šalátom. Vo vianočnom balíčku mali oblátky, med a ovocie,“ hovorí riaditeľka zariadenia sociálnych služieb Sénium Jana Dupáková (48).

V Hospici Ľubietová to bolo trošku ináč. Štedrovečerná večera bola. „Na sviatočnej večer sa podávala oplátka aj ryba so šalátom. Predchádzali tomu modlitby za nás samých, skončenie pandémie, ale aj zdravotníkov či príbuzných, čo bolo dojímavé,“ približuje sociálny pracovník zariadenia pre seniorov, Michal Baránek (56).

V oboch domovoch dôchodcov sa však počas Vianoc stretávali s rovnakými problémami a požiadavkami. Seniori v prvom rade chceli vedieť, či sa budú môcť stretnúť s rodinami. Podľa sociálneho pracovníka bolo dôležité sa na to pripraviť: „Dôležité bolo pracovať s klientmi ešte pred Vianocami. Potom bolo jednoduchšie zvládnuť emócie, ktoré v takýchto časoch prídu, pretože Vianoce jednoznačne sú jedny z najemotívnejších sviatkov.“

Napriek okolnostiam sa niektoré stretnutia predsa len uskutočnili. Zopár seniorov sa dokonca dostalo aj domov. V Séniu totiž využili uvoľnenie opatrení, ktoré pred sviatkami prišli zo strany ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Avšak klienti mohli ísť domov len v prípade, že si ich príbuzní zobrali na viac ako dva týždne, a to z dôvodu prevencie. „Veríme totiž, že za dva týždne by sa choroba už prejavila,“ vysvetľuje Dupáková. „Tým, ktorí si rodičov chceli zobrať len na Vianoce sme, bohužiaľ, nemohli vyhovieť,“ dodáva smutne.

Stretnutia boli aj v Ľubietovej. „So starkou sme sa videli 25. decembra aspoň na 15 minút. Najprv nás otestovali a keď už bolo jasné, že sme negatívni, pustili ju za nami von. Bola celá zababúšená, aby neprechladla,“ usmieva sa Eva (24), vnučka seniorky Kataríny Bullovej (86). „Bolo to dosť emotívne, lebo sme sa nevideli už od septembra,“ dodáva.

Takéto dlhé odlúčenie nezvláda každý len s chladnou hlavou. „Sviatky boli zo strany domova zorganizované perfektne, ale samozrejme, že boli smutnejšie oproti predošlým. Keď na nad tým rozmýšľam, príde mi to ľúto,“ poplakala si klientka Hospicu Ľubietová, Magdaléna Tóthová (81).

Niektorí sú síce smutnejší, iných pozitivita neopúšťa. „Je o nás postarané. Mali sme štedrú večeru. Bola ako v rodinnom prostredí len s prvotriednou obsluhou. Bola aj rybka a šalát. Dal som si aj dupľu,“ smeje sa senior Juraj Iskra (74), ktorý vzápätí dodáva, že pod stromčekom si našiel mobil a to dokonca od úplne cudzích ľudí, ktorí si ho sami vyhľadali. Zariadenie pre seniorov bolo totiž zapojené do projektov Vianočný zázrak či Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok.

Darčeky pre seniorov od cudzích dobrodincov neboli žiadnou výnimkou. Riaditeľka Dupáková bola prekvapená z toľkých krásnych vianočných blahoželaní od detí z miestnych škôl. „Jedna mladá slečna dokonca napiekla vianočné koláčiky, a bolo veľmi milé, že myslela aj na diabetikov a celiatikov, ktorým napiekla samostatne,“ dodala.

Vďační ostali aj Vlastimil (88) a Jolana (87) Kýrovci, ktorý žijú v ľubietovskom domove ako pár. Prekvapil ich najmä vianočný balíček, ktorý dostali od pre nich neznámych dám, Lucii Anderlovej a Dominiky Keplovej z Lučenca. „Týmto spôsobom by sme im chceli poďakovať,“ dodal Vlastimil.

„Takéto smutné sviatky sme ešte nemali. Ja som už starý, prežil som toho veľa ťažkého, ja vydržím. Ale ľúto mi je tých detí, vnučka je malá, chcela byť so mnou, museli sme ju oklamať, že som doma a nemôžem prísť za ňou do Bratislavy,“ hovorí Ján Krajník (80). So smiechom dodáva: „Kým sa o nás starajú krásne ženy, tak je nám hneď veselšie, v tých mundúroch máte pekné postavy,“ zažartoval s riaditeľkou, a keď mu odpovedala, že to nemôže povedať, lebo to ide do novín, dokončil: „Smiech je teraz to, čo najviac potrebujeme, lebo keď sa prestaneme smiať a usmievať jeden na druhého, nebude už pokoja na tomto svete.“