SUPER SPRÁVA! Sme SENIORI, NAKAZILI sme sa, ale VYLIEČILI! Pozrite sa, čo nám pomohlo!

Sympatickí a dobrosrdeční manželia sa nakazili v meste po kontakte s človekom, ktorý bol na lyžovačke v Rakúsku. Boli prvými pacientmi na covidovom oddelení v internistickom monobloku prešovskej nemocnice. 

Keď pred ochorením videli prvé správy o korone, ani v sne by im nenapadlo, že by sa mohli nakaziť aj oni. A zrazu to prišlo! “Mala som zvýšenú teplotu, celé telo ma bolelo, všetky svaly, hlava, žalúdok. Nechutilo mi jesť,” opisuje Mária.

Jej synovia orezávali na záhrade stromy a ona pre únavu nevládala nosiť konáre. “Vravím im, že to nie je možné. Nevedela som si vysvetliť, čo to je, či jarná únava. A to už asi bol začiatok ochorenia,” spomína na zlé chvíle.

Manžel Anton takisto pociťoval únavu, bolo mu nevoľno a stratil čuch. "Absolútne som nič necítil, ani chlór. Na tretí deň na to som dostal horúčky a presne na Jozefa sme šli do Prešova do nemocnice," hovorí.

Márii bolo už v sanitke veľmi zle. Anton bol zase taký unavený, že nevládal ani sedieť, ani chodiť. Lekárka mu ihneď nasadila infúzie. “Vo štvrtok sme prišli, ani vodu sme so sebou nemali, ani nič. Ruky suché od vody, bez krému. Nič sa nedalo, boli sme v karanténe,” dodáva Mária. Podľa Antona bola najhoršia prvá sobota v nemocnici. Čuch sa mu vrátil po dvoch týždňoch. 

V nemocnici Rimákovci pre rúška nikomu do tváre nevideli. “Išli sme raz na röntgen, ale inak sme nikdy nikoho nevideli. Ak by som sestričky teraz stretla, tak ich ani nespoznám, lebo len oči som im videla,” smeje sa Mária

O zdravotníkoch sa vyjadrujú iba v superlatívoch. “Pristupovali k nám veľmi ľudsky, už na príjmovej ambulancii. Otvorili ju štyri hodiny predtým a boli sme prví hospitalizovaní. Mali sme jednu bunku so sociálnym zariadením, nikto nám tam nechodil a starali sa o nás úžasne. Počnúc lekárom, lekárkami, zdravotné sestry, sanitárky, upratovačky, veľmi sa pekne starali, aj o hygienu. Urobili pre nás maximum,” chváli ich Mária.

Zdravotníkov ľutovala, že musia mať oblečené skafandre celý deň od rána do večera, okuliare na očiach, niektorí ešte aj svoje okuliare, rúška. “Treba ich obdivovať. Sú to hrdinovia a hrdinky! Skutočne! Každé tri hodiny nám chodili merať teplotu, tlak, kyslík. Po piatich dňoch mi už bolo lepšie.” hovorí Mária.

 Chuť do jedla sa po pár dňoch tiež vrátila a zmizla kovová pachuť v ústach. Anton svoju ženu dopĺňa: “Obdivujem tie sestričky. Jedna z nich nám povedala, že má doma malé dievčatká. Ak by sa od nás nakazila, neuvidela by ich týždne. Napriek tomu sa obetovali a boli ochotné.”

Tri týždne v nemocnici však napriek všetkému dali zabrať. Najmä pohľad z okna: na jednej strane videli do márnice, na druhej do dialyzačného centra. To nebolo najlepšie na psychiku.

Ale nepoddali sa, počúvali omše, boli spolu a vzájomne sa podporovali. Tak ako doteraz, už celých 40 rokov.

No najviac im vraj pomohol včelí med. Anton je včelár, med aj počas roka bežne používajú “Poslali mi ho synovia. Zrazu som cítil, že som ožil. Pre moje telo to malo blahodarné účinky,” vraví Anton.

Pomohla im aj podpora známych. Keď ich konečne prepustili domov, našli všetko pripravené, vyčistené, celý dom vydezinfikovaný ozónom. 

A ako si vysvetľujú, že syn, ktorý žije s nimi, sa nenakazil? “Mladý organizmus. A imunita. Ale my berieme prípravky na imunitu celý rok,” zamýšľa sa Mária. Dodáva, že tieto hrozné časy, ktoré nás zastihli, by mali byť varovaním pre všetkých. Vyzýva na pokoru, spravodlivosť a lásku. 

AKO TO VYZERALO V GIRALTOVCIACH PO VYPUKNUTÍ NÁKAZY? MESTO MUSELO PRIJAŤ OPATRENIA, POZRITE SI ICH V GALÉRII.