Všetko sa to začalo, keď mala Nikola sladkých sedemnásť. V Bratislave práve študovala odbor zubný laborant. „Neočakávane ma prekvapili zdravotné problémy. Najprv žalúdočné ťažkosti a neskôr sa k ním pridala únava. Na krku som si nahmatala hrčku, no lekári tvrdili, že je to „len“ cysta, ktorá sa časom stratí. Keď sa začala zväčšovať, optimizmus sa postupne vytrácal. Naliehala som, aby mi ju vybrali, pozitívny výsledok z histológie ma šokoval,“ spomína na krušné chvíle.
Plač a sebaľútosť nepomôžu
Neustále plakala, nemohla uveriť, že práve ona má rakovinu lymfatických uzlín. Napokon sa však vzchopila a povedala si, že to musí zvládnuť. Myšlienky na smrť si nepripúšťala. „Aktívne som hrávala volejbal, takže som naučená bojovať. Silu mi dodávala aj podpora rodiny, kamarátky Marianny, ale aj spolužiakov a pedagógov. Napriek náročnej liečbe som stále chodila do školy, hoci som mala individuálny študijný plán. Neskutočne mi pomohla lekárka Lenka, ktorá bola vždy pokojná a vyrovnaná, všetko mi vedela vysvetliť a upokojiť ma. Podobný prístup zvolil aj Ľuboš, inštruktor sociálnej rehabilitácie zo Svetielka nádeje,“ spomína.
Spomienky na detstvo a rodinu
Začiatky liečby ešte zvládala, ale neskôr to bolo horšie. „Začala som mať problém s chôdzou, bola som totálne vyčerpaná, trápila ma mykóza na perách ako následok chemoterapie. Skončila som na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Bolo ťažké pozerať na malé deti, ktoré bojovali s rovnakou chorobou ako ja. Náročné bolo vyrovnať sa najmä s tým, ak niektoré z bábätiek zomrelo. Ani neviem prečo, ale mi prichádzali na um spomienky na detstvo. Čo som zažila s rodičmi, bratom a starkými. Vôbec ma netrápili materiálne veci. Až vtedy som porozumela tomu, keď niekto hovoril, že v ťažkých chvíľach prehodnotil svoj život,“ vraví zamyslene.
Ako v rozprávke...
Po polroku sa Nikolina liečba skončila. Lekári hovorili, že všetko u nej prebehlo priam ukážkovo. ...ale, aby sme nepredbiehali. Po liečbe nasledovala maturita a prihláška na vysokú školu, chcela študovať zubné lekárstvo, čo však napokon nevyšlo. "Nezúfala som, potrebovala som si po náročnom období oddýchnuť a načerpať sily. V tom čase ma moja dobrá kamarátka zoznámila so Stanislavom, ktorého som síce už predtým poznala, ale tým, že som odišla študovať mimo domov tie putá sa spretrhali. Začali sme spolu chodiť a po dvoch rokoch bola svadba. V Stankovi (23), ktorý pracuje ako hasič v Martine, som našla lásku svojho života. Vždy mu hovorím, že ma zbalil na svoje krásne oči a úsmev," smeje sa mladá žena.
Každodenné radosti
Manželia túžili po dieťati, ale Nikola aj s ohľadom na chorobu nechcela do toho skočiť nezodpovedne. „Dočkali sme sa až potom, keď ma onkológovia ubezpečili, že hoci záruky neexistujú, dva roky po liečbe sú prijateľná doba, aby som otehotnela. Synček bol teda plánovaný. Sme šťastní, že ho máme. Je to milé a pokojné dieťatko,“ netají radosť z prvého potomka. Na neobvyklom mene Teodor sa s manželom zhodli, páčilo sa im.
Mladá matka má povzbudivé slová pre tých, ktorí sa ocitli v rovnakej alebo podobnej situácii ako ona v roku 2016, keď si vypočula hrozivú správu: „Hoci boj s chorobou býva náročný a vyčerpávajúci, je potrebné sa nevzdať a myslieť pozitívne. Hľadajte útechu u najbližších, priateľov i cudzích ľudí. Je neuveriteľné, koľko lásky dokáže dať človek človeku. Hoci nie som praktizujúca veriaca, modlila som sa každý večer, aby som sa dožila rána a aj to mi pomáhalo. V podobnej línii, spolu s manželom a synom, žijeme aj teraz. Najdôležitejšie nie sú pre nás materiálne veci, ale tie úplne bežné každodenné radosti,“ uzatvára svoje rozprávanie Nikola.
Viac foto Nikoly a jej rodinky nájdete TU
Prečítajte si tiež:
-
Tajomná smrť mladého manažéra bratislavskej nemocnice: Bola za tým šikana?
-
Drsný útok na Krčméryho. Bráni sa žalobou za tvrdenie, že bol opitý a má zákaz vstupu do Afriky
-
Ako sa dostať k obrovskej vile na lukratívnej adrese: TÍTO Košičania to dokázali!
