Zapotil sa! Historik dával dokopy fakty o Židoch v Prievidzi

Dejiny židovstva na hornej Nitre dokumentuje kniha Jedno storočie v Prievidzi, ktorej spoluautorom je historik a archivár múzea Bojnice Erik Kližan (1977).

Svojská mníška Ľudovíta: Cítim smútok a pocit krivdy

„Písať o histórii židovstva v Prievidzi a okolí nebolo jednoduché. Archív tejto komunity sa stratil, tak ako väčšina židovských archívov na Slovensku. Mohol som vychádzať iba z výstrižkov dobovej tlače a iných dokumentov uložených v štátnych archívoch a najmä zo súkromných dokumentov ľudí, ktorí prežili holokaust. Jedným z nich je prievidzský rodák, profesor histórie Anton Jelínek (1933), ktorý žije v Izraeli. Spomienkami a niektorými dokladmi prispel predovšetkým tiež Prievidžan Otto Gubič. V priebehu prípravy knihy však zomrel vo veku 89 rokov,“ uviedol Kližan.

Židia sa na hornej Nitre spočiatku usadili v dedinách, pretože v Prievidzi to mali zakázané. Až v roku 1851 sa do mesta nasťahovala prvá židovská rodina. Postupne Židov pribúdalo, zaoberali sa predovšetkým obchodom, právnymi službami, boli advokátmi či notármi. Doteraz existujúcu potravinársku fabriku Carpathia takisto založili a vlastnili Židia. Ako sa uvádza v spomínanej knihe, Židia sa postupne zapájali aj do spoločenského života, mali svojich zástupcov aj v mestskej rade.

Druhá svetová vojna a protižidovské zákony vojnového Slovenského štátu však boli pre židovskú komunitu zničujúce. Postupne boli Židia obmedzovaní na majetku, právach a potom aj na životoch. Z Prievidze postupne vysťahovali približne 420 židov. Najskôr do pracovného tábora medzi Prievidzou a Novákmi a z neho potom mnohých transportovali do koncentračných táborov. Vrátilo sa iba 240 z nich. „Ale Židia nezostali iba pasívni, zapojili sa aj do protifašistického odboja. Po vypuknutí SNP vznikla na pôde spomínaného tábora takzvaná Židovská rota, ktorá mala až 200 členov. Pripojila sa k partizánom a zapojila sa do bojov proti postupujúcim nemeckým vojskám. Dovedna 38 príslušníkov roty padlo,“ konštatoval Kližan.

Podľa neho po oslobodení Prievidze sa vrátili viaceré, často neúplné rodiny, ktoré sa ukrývali v okolitých dedinách a prežili záver vojny. Plánovali sa nasťahovať do svojich pôvodných domov a získať späť svoj majetok. Málokomu sa to však podarilo. Obyvateľstvo bolo voči nim stále nevraživé, tak sa väčšina z nich vysťahovala do Izraela. V roku 1950 židovská komunita v Prievidzi prakticky zanikla. Zostalo iba niekoľko potomkov, ktorí si založili rodiny, ale k židovskej identite sa už verejne nehlásili.

„Po Židoch v Prievidzi a na hornej Nitre zostalo iba málo pamiatok. Je to niekoľko domov v okolí prievidzského Námestia slobody a torzá cintorínov. Zo synagóg, ktorých bolo v regióne niekoľko, zostala jediná v Diviackej Novej Vsi. Ale aj tá slúži ako obytný dom. V Prievidzi zbúrali synagógu v roku 1980. Predtým v nej zriadili sklad tovaru. Zlikvidovali ju však kvôli stavbe veľkého domu kultúry, ktorý ale dodnes nie je dostavaný a je škvrnou v centre mesta. Na susednej budove od roku 1996 je umiestnená už len mramorová doska, ktorá je jedinou spomienkou na existenciu synagógy,“ uzavrel spoluautor knihy.