Zamrežované sviatky: Odsúdení na doživotie prezradili, čo je pre nich najťažšie

Štefan Mlynarovič (76) z Bratislavy je vo väzení väčšinu svojho života. Prvýkrát vraždil v roku 1975, keď prichytil svoju družku Boženu († 26) s kamarátom v posteli. „Preskočilo mi v hlave, uderil som ju, skotúľala sa dolu schodmi.“ Dostal 25 rokov. Predtým sedel 4 roky za lúpež. V roku 1991 vyšiel z väzenia a o rok neskôr sa zblížil s Aničkou († 50), kamarátkou z detstva. Keď aj ju našli mŕtvu, policajti išli naisto. Štefan dostal doživotie. V Ilave je už 22 rokov.

Odsúdený za vraždu vyrukoval s alibi

Škrtič dostal 18 rokov

„Najťažšie vo väzení sú Vianoce. Človek spomína na všetko zlé, čo urobil. Nemal som právo siahnuť na život. Stále na to myslím, aj keď nechcem. Tisíc ráz som sa nad tým zamýšľal a v tom je ten trest. Stále sa tým zaoberám. Trápi ma to,“ priznáva Štefan. Pokoj v duši hľadá v modelovaní keramických sošiek.

Ilavská väznica renovuje: Slúži už 160 rokov

Pred desiatimi rokmi vytvoril z chleba betlehem, teraz robí keramické sošky anjela. „Človek sa musí niečím zapodievať, lebo keď sa opustí, to už je potom koniec.“ Ako prezradil, v Rakúsku žije jeho dcéra Helena, ktorá má dve deti - dcéru a syna. Keď pred rokmi sedel v Bratislave, chodili ho navštevovať, keď Štefana preložili do Ilavy, už sa nekontaktovali.

FOTO Razia v Župčanoch: Údajný vrah má len 16 rokov!

Na najprísnejšie stráženom oddelení pre vrahov odsúdených na doživotie je aj Anton Tichý (63) zo Žiliny. V Ilave, kde ťahá už dvadsiaty tretí rok, sedí za vraždy dvoch mužov. Za mrežami strávil doteraz 43 rokov. „Pykám za to, čo som spravil. Najviac som nahnevaný, že ma chytili,“ neubráni sa úprimnosti a pokračuje: „Aké mám pocity? Spomínam na rodinu a dcéru. Na sviatky im píšem pohľadnice. S nimi by mi bolo lepšie, ako tu. Som s nimi v kontakte. Navštevujú ma, môžem ich objať a porozprávať sa z očí do očí, nie cez sklo po telefóne. Mám aj priateľku, spolužiačku,“ hovorí Anton. „Je mi ľúto, že som zobral dva životy, nemal som na to právo,“ dodal muž zmierený s tým, že vo väznici aj zomrie.

Nie všetci, ktorí zabili, dostanú doživotie. Tomášovi Benčovi (28) z Ružomberka vymerali 21 ročný trest za vraždu, ktorú spáchal, keď mal devätnásť. „Bol to skratová situácia, nebol som žiadny vagabund. S tým, že som niekomu zobral život, sa nikdy nevyrovnám. Je to strašné, ale musím sa s tým naučiť žiť,“ kajá sa mladík.

V ilavskej väznici, kde je už deviaty rok, začal kresliť obrazy podľa reprodukcií výtvarných diel slávnych maliarov. Nedávno nakreslil čierno-bielu verziu Poslednej večere od Leonarda da Vinciho. „Leonardo je môj vzor. Jeho obrazy ma fascinujú, takže to bola pre mňa výzva. Robil som na tom štyri mesiace,“ vyznal sa Tomáš, ktorý sa dostane z väzenia až v roku 2030.

Doslova majstrom keramikárom je ďalší ilavský väzeň Ján Zlatoš (59) z Dubnice nad Váhom, odsúdený za vraždu priateľky Adriany († 37), ktorú podľa jeho slov nespáchal. Na súde totiž proti nemu neboli žiadne priame dôkazy. Dokonca aj otec zavraždenej sa pred jedným z pojednávaní vyjadril, že ak Jána neodsúdia, má tip na ďalšieho muža, ktorý to mohol urobiť. Súd napokon Jánovi vymeral 18 rokov za mrežami, polovicu má už za sebou.

Ján sa zoznámil s rozvedenou Adrianou cez internet. Neskôr si začali telefonovať a niekoľko ráz sa príležitostne stretli v Partizánskom, pričom vraj nechýbal sex. Ján nepoprel, že chcel Adrianu v deň jej smrti navštíviť. Tvrdil však, že priateľka na jeho zvonenie pri vchode do paneláku nereagovala, a tak po chvíli odišiel.

„Sviatky vo väzení sú vždy ťažké. Je to skúška v mojom živote, človek si uvedomí hodnoty, ktoré mohol mať a teraz nemá,“ hovorí Ján roztraseným hlasom a v očiach sa mu zalesknú slzy. Vonku má bratov a syna Marka, ktorý chodí za otcom do Ilavy každý mesiac.