Toto dnešní mladí nezažijú: Srdcervúce stretnutie po 30 rokoch odchodu z vojny!

Všetko to vymyslel Vlado Ulrich z Bratislavy, ktorý nechal odkaz na sociálnej sieti, aby sa mu ozvali bývalí spolubojovníci z vojenského útvaru v Senici. Keď som to zbadal, srdce mi zaplesalo a okamžite som mu pomohol zháňať starých kamarátov.

FOTO Dievčatá z Mučína sú krásne aj pri požiarnom útoku

Po niekoľkých týždňoch sme sa dohodli na stretnutí priamo pred bývalou deveťárňou a mňa prišiel „vyzdvihnúť“ na vojne náš vodič Jaroslav Kolesár z Košíc. Kasárne sme našli, no neverili sme vlastným očiam.

„Zabolelo ma srdce, keď som zbadal ako je zdevastovaná budova, kde sme dva roky bývali, aká zničená je bývalá ošetrovňa a čo ostalo, alebo lepšie povedané neostalo z bývalej jedálne, kde sme vždy pochodovali na raňajky, obed aj večeru a spievali sme si pritom povinne s príborom a ešusom v ruke bojové piesne,“ povedal Jaro Kolesár.

„Je to na zaplakanie. Je zničený kus histórie, kus nášho života. Na vojne sme zažili aj veľa šikanu od mazákov, čo nie je žiadnym tajomstvom, ale zažili sme hlavne veľa pekného, na čo sa nedá nikdy zabudnúť,“ pridáva sa hlavný organizátor stretnutia bývalých spolubojovníkov, Vlado Ulrich.

Potešilo nás, že prišli aj Česi, Jiří Havel z Prahy a Pavel Vofi z Chrudimi. „Hoši, nejako sme pribrali a ostarli, ale stali sa z nás teraz ešte väčší kamaráti,“ tešil sa Havel, ktorý nás prekvapil neskutočnou pamäťou, pretože z rukáva vysypal mená všetkých vojakov, ktorí sme v tom čase spolu strávili v kasárňach dva roky prázdnin. A zopakovali sme si aj pochodovanie a spev smerom k jedálni.

„Přes spálenište, přes krkvavé řeky, pluk sa plukem jdem neochvejne dál,“ a smiali sme sa pritom. „Dnes sme boli síce len piati statoční, ale už sa nám ozvali ďalší kamaráti, aby sme v budúcnosti ešte podobné stretnutie vymysleli a ja sem opäť rád pricestujem až z Chrudimi,“ dodal Pavel Vofi.

Peter Mišo: "Mal som službu dozorného roty a o polnoci som si chcel na chvíľu ľahnúť na posteľ čo bolo zakázané. Zrazu ma pomykal niekto a keď som videl žlté šnúry dozorného útvaru vedel som, že je zle. Ráno som napochodoval pred veliteľa roty, oznámil som mu že počas mojej služby sa nič mimoriadne nestalo, ale že ma našiel dozorný útvaru spať. Okamžite som dostal 3 dni basy, kde som musel ísť bez opasku a bez šnúrok, ale keďže som bol vtedy mazák, tak v base bolo ešte lepšie ako na rote."

Jaro Kolesár: "V balíku mi prišla z domu aj saláma a keď sa to veliteľ dozvedel, chcel mi ju zobrať. Tak som si povedal, že keď ju nemôžem zjesť ja, nezje ju ani on a salámu som zakopal pri prasačármi. Teraz po tridsiatich rokoch by som to miesto určite našiel, len neviem, či by saláma bola ešte vhodná na zjedenie."

Jiří Havel: "Ja som strážil zástavu pluku a tam sme sa nemohli ani pohnúť. Lenže som bol tak unavený, že v noci som si ľahol na podlahu a takto ma našla kontrolu. Vtedy mi nebolo všetko jedno, basa to tiež istila, ale dnes je to už len smiešna historka."