FOTO Srdcervúce zbohom obetiam nehody v Revúcej: BOLESTNÝ nárek dcér, ktoré prišli o rodičov

V úvode smútočného obradu, aký Revúčania nikdy nezažili, zaznela pieseň Andrea Bocelliho Con te partirò. Poslednú rozlúčku viedla obradníčka, ktorá sa striedala pri smútočných rečiach s rečníkom.

Ten v úvode zapálil tri rovnaké biele sviece, ktoré samostatne horeli na pultíku uprostred (na záver obradu ich zahasil, spojil dokopy a uložil na rímsu vedľa). Potom sa citlivo a dojemne prihovoril smútočnému zhromaždeniu. 

V úvode povedal: "Niekedy je lepšie mlčať, pretože sú momenty, keď slová sú zbytočné. Práve teraz prežívame jeden z nich," povedal dojemne. Pokračoval v línii slov, že nikto z ľudí nevie, kedy a kde sa skončí jeho život. Isté je len to, že kto sa narodil, bude musieť aj zomrieť. "Je však smutné, ak odíde niekto náhle, bez rozlúčky. Chceli by sme vrátiť čas, ale nedá sa," povedal.

Jeho slová o chýbajúcom objatí i prázdnom dome, ktorý ostal po odchode rodičov, rozplakal dcéry Ivetu a Nikoletu. "To vzácne z tých, ktorých nám niekto vzal, navždy ostane v srdci tých, ktorí ich mali radi. S bolesťou sa plynutím času každý vyrovnáva ináč, ale možnože v tomto prípade ani nie..."

Následne smútočný rečník spomenul dôležité životné míľniky každej z obetí. Viera bola láskavá, veľmi rada pomáhala druhým. Pracovala v textilke, odišla však kvôli vnučke Nikolke do predčasného dôchodku, aby sa jej dcéra Iveta mohla venovať kariére. Aj preto dievča vnímalo starkú ako druhú mamičku. 

Manželia Iveta a Pavel sa zoznámili na cvičisku psov. Z priateľstva sa veľmi skoro zrodila láska. Napriek tomu, že mladého muža čakala vojenčina, zosobášil sa so svojou milovanou a do roka ich puto spečatilo narodenie dcéry Ivetky. O 6 rokov sa rodičia tešili z druhého dievčatka Nikolky. Manželia žili krásny život bez mrakov. Mali spoločné koníčky, ale každý z nich sa venoval aj niečomu samostatne.

Zatiaľ čo Pavel, ktorý pôsobil ako dopravný policajt, holdoval motorkám a rybolovu, Iveta, ktorá pracovala v pedagogickej, resp. sociálnej sfére, naposledy ako opatrovateľka v Rakúsku a Nemecku, milovala knihy a lyžovanie. Sympatické žieňa volali Luby, lebo všetkých okolo seba mala rada, a keby mohla, rozdala by sa pre iných. Rodičia s deťmi mali krásny vzťah, ten sa upevnil ešte viac, keď sa Ivete narodil synček Noel a Pavel s Ivetou sa stali dedkom a babičkou, Vierka zasa prastarou matkou. Ich šťastie vtedy bolo dokonalé...

Nikto netušil, že potrvá tak krátko a nebude im dopriate užívať si spoločnú starobu, v obklopení lásky najbližších...

Posledná rozlúčka bola mimoriadne dojemná a srdcervúca. Sestry, ktoré počas celého obradu nariekali a utešovali sa navzájom, nedokázali prestať plakať namä potom, keď sa rečník prihovoril najbližším v mene Pavla. Slová plné lásky a nehy boli krásne, ale smutné, keďže už neprichádzali priamo od milovaného otca, ale zo záhrobia. Na záver odkázal svojim dievčatám Nikolete a Ivetke, ktoré náhle osireli: "Zbohom, Bambuľky."

Pri rakve Pavla stáli čestnú stráž jeho dvaja kolegovia. Obrad bol okrem vrúcnych a láskavých slov popretkávaný piesňami a hudbou, ktorú mali Viera, Pavel a Iveta najradšej.

Po rozlúčení najbližších a naložení rakiev do áut pohrebnej služby, ktoré odviezli telesné ostatky zosnulých do krematória v Banskej Bystrici, zazneli štátna hymna a tri čestné salvy.

Dopravný policajt vo výslužbe Pavel († 52) zomrel spolu s manželkou Ivetou († 53) a svokrou Vierou († 79) v nedeľu podvečer pri tragickej dopravnej nehode na ceste medzi mestom Tornaľa a obcou Otročok v smere na Revúcu.

Podgurážený vodič Rudolf († 45) z Včeliniec z MČ Rimavská Sobota prešiel do protismeru, kde nabúral autom značky Renault do Kie, v ktorej sa viezla trojica z Revúcej.  Zrážku neprežil ani vodič.