V úvode smútočného obradu, aký Revúčania nikdy nezažili, zaznela pieseň Andrea Bocelliho Con te partirò. Poslednú rozlúčku viedla obradníčka, ktorá sa striedala pri smútočných rečiach s rečníkom.

Ten v úvode zapálil tri rovnaké biele sviece, ktoré samostatne horeli na pultíku uprostred (na záver obradu ich zahasil, spojil dokopy a uložil na rímsu vedľa). Potom sa citlivo a dojemne prihovoril smútočnému zhromaždeniu. 

Bolestivý odchod

V úvode povedal: "Niekedy je lepšie mlčať, pretože sú momenty, keď slová sú zbytočné. Práve teraz prežívame jeden z nich," povedal dojemne. Pokračoval v línii slov, že nikto z ľudí nevie, kedy a kde sa skončí jeho život. Isté je len to, že kto sa narodil, bude musieť aj zomrieť. "Je však smutné, ak odíde niekto náhle, bez rozlúčky. Chceli by sme vrátiť čas, ale nedá sa," povedal.

Viac fotografií z pohrebu nájdete TU ►►► 

Jeho slová o chýbajúcom objatí i prázdnom dome, ktorý ostal po odchode rodičov, rozplakal dcéry Ivetu a Nikoletu. "To vzácne z tých, ktorých nám niekto vzal, navždy ostane v srdci tých, ktorí ich mali radi. S bolesťou sa plynutím času každý vyrovnáva ináč, ale možnože v tomto prípade ani nie..."

Obetavá starká a zohratý pár

Následne smútočný rečník spomenul dôležité životné míľniky každej z obetí. Viera bola láskavá, veľmi rada pomáhala druhým. Pracovala v textilke, odišla však kvôli vnučke Nikolke do predčasného dôchodku, aby sa jej dcéra Iveta mohla venovať kariére. Aj preto dievča vnímalo starkú ako druhú mamičku. 

Manželia Iveta a Pavel sa zoznámili na cvičisku psov. Z priateľstva sa veľmi skoro zrodila láska. Napriek tomu, že mladého muža čakala vojenčina, zosobášil sa so svojou milovanou a do roka ich puto spečatilo narodenie dcéry Ivetky. O 6 rokov sa rodičia tešili z druhého dievčatka Nikolky. Manželia žili krásny život bez mrakov. Mali spoločné koníčky, ale každý z nich sa venoval aj niečomu samostatne.

Ukradnuté šťastie

Zatiaľ čo Pavel, ktorý pôsobil ako dopravný policajt, holdoval motorkám a rybolovu, Iveta, ktorá pracovala v pedagogickej, resp. sociálnej sfére, naposledy ako opatrovateľka v Rakúsku a Nemecku, milovala knihy a lyžovanie. Sympatické žieňa volali Luby, lebo všetkých okolo seba mala rada, a keby mohla, rozdala by sa pre iných. Rodičia s deťmi mali krásny vzťah, ten sa upevnil ešte viac, keď sa Ivete narodil synček Noel a Pavel s Ivetou sa stali dedkom a babičkou, Vierka zasa prastarou matkou. Ich šťastie vtedy bolo dokonalé...

Nikto netušil, že potrvá tak krátko a nebude im dopriate užívať si spoločnú starobu, v obklopení lásky najbližších...

TU čítajte, čo dojalo najviac dcéry Nikoletu a Ivetu z odkazu rodičov ►►►