Peter z Bánova je už mnoho rokov na cestách po celom svete: Dokázali by ste žiť tak ako on?

Ako sa dali dokopy dvaja mladí ľudia, ktorým vyhovuje kočovný spôsob života?

- S Yu-Chen sme sa stretli pred rokmi počas mojich ciest, keď som trávil mesiac v hlavnom meste Taiwanu Taipei. Napomohla k tomu aj jej výborná znalosť angličtiny, ktorá nedovolila, aby nás rozdelila  jazyková bariéra. Žili sme rok na ostrove a neskôr sme sa presťahovali pre jej štúdium do Kanady.

Spomínate štúdium priateľky. Akú školu ste absolvovali a čomu ste sa venovali v praxi?

- Na strednej som študoval pozemné staviteľstvo a neskôr som chcel pokračovať v tomto odbore aj na výške, tam ma to však po prvom semestri prestalo baviť. Od pätnástich som sa ako samouk venoval tvorbe webových stránok a neskôr dizajnu. Najprv to bol len koníček, neskôr som sa tým začal živiť.

Prečo vám napadlo tak intenzívne cestovať?

- Stereotyp ma nikdy nebavil, mal som pocit, že mi niečo chýba, že ma rutina škrtí, že nežijem naplno. Vždy ma to ťahalo skôr za dobrodružstvom a spoznávaním sveta. Nudila ma predstava stráviť život tak, že budem chodiť každý deň do práce, vyrazím si na 1 - 2 dovolenky za rok a budem kupovať množstvo zbytočných materiálnych vecí. Zistil som, že najšťastnejší som niekde na výlete s jedným batohom. Tak som sa zameral na to, že z cestovania spravím svoj životný štýl a pôjdem za tým, čo ma napĺňa a prispôsobím tomu všetko.

Kedy ste prvýkrát vyrazili "do sveta" a kam to bolo?

- Na prvé dovolenky som začal chodiť niekedy krátko po dvadsiatke, bolo to ešte s cestovnými kanceláriami. S klasickým cestovaním som začal relatívne neskoro, až keď som mal okolo 23 rokov. Vyrazil som vtedy vlakom s kamošmi na festival do Belgicka a potom do Holandska. S minimálnym rozpočtom a spaním v stane. O rok nato som s lístkom Interrail precestoval vlakom kus Európy. Práve tento "výlet" považujem za svoju prvú poriadnu cestu.

Koľko krajín a kontinentov ste prešli?

- Navštívil som okolo 60 krajín na 4 kontinentoch. Okrem návštev som v niektorých krajinách dlhšie žil. Na Taiwane, v Kanade či momentálne v Španielsku.

Akými dopravnými prostriedkami sa presúvate?

- Všetkými možnými. Mám za sebou viaceré roadtripy autom, dlhé cesty vlakmi a autobusmi, v Ázii som veľa kilometrov nabehal na skútri aj na bicykli a na ostrovy sa nedalo dostať inak ako loďou. Mám za sebou aj mnohé lety, ale leteckej doprave, pokiaľ je možné, sa vyhýbam. Radšej preferujem tú pozemnú, ktorá je ekologickejšia a zároveň vtedy vidím viac z navštívenej krajiny.

Akým jazykom sa najčastejšie dohovoríte?

- Angličtinou, ale pre Latinskú Ameriku a život v Španielsku som pochytil aj nejaké základy španielčiny, bez ktorej sa dlhodobo v týchto krajinách nedá fungovať.

Koľko jazykov ovládate?

- Okrem slovenčiny len angličtinu, potom základy španielčiny a pár slov po čínsky.

Koľko času ste strávili na cestách a koľko vás to stálo?

- Na cestách v podstate žijem a zároveň pracujem, takže to nejak zvlášť nerátam, keďže nemám tieto dve zložky pevne oddelené. Určite sú to roky strávené na cestách - tipujem, ak zrátam všetky svoje cesty dokopy, sú to zhruba 3 - 4 roky, ktoré som strávil nepretržitým cestovaním s batohom, plus roky strávené v zahraničí v rôznych lokalitách.

A čo tá suma?

- Koľko ma to stálo, neviem, keďže cestovanie je zvyčajne súčasť mojich bežných dní. Napríklad keď som pol roka na cestách, tak to nie je tak, že niekde doma platím nájom a zároveň cestujem. Ale spím a platím si bývanie v hoteloch alebo dlhodobých airbnb ubytovaniach, varím si, pracujem s notebookom z kaviarní. Často takýto život nevyšiel viac ako ten bežný, ktorý som mal na Slovensku. Akurát, že namiesto platenia nájmu a benzínu si platím ubytovanie v hoteloch a presúvanie autobusmi po krajinách.

Nespomeniete si predsa len...?

- Tak napríklad pár čísel z niektorých tripov. Počas mojej prvej trojmesačnej cesty po Ázii som míňal okolo 22 eur na deň. Neskôr v roku 2017 som už zarábal lepšie a mohol si dovoliť viac, tak som za 5 mesiacov v Ázii minul denne okolo 34 eur. Nedávno, keď som cestoval po USA autom, to bolo 44 eur. Pripomínam, že na týchto cestách som pracoval, neplatil som hypotéku či nájom, takže tieto náklady sa dali zvládnuť.

Odkiaľ beriete financie? Lebo určite je to náročné zvládnuť.

- Veru nie, práve naopak, keď si človek nastaví nomádenie a dlhodobé cestovanie ako prioritu. Moje cestovanie si netreba predstaviť ako dovolenku v rezorte, kde človek rozhadzuje peniaze na všetky strany. Až do 30-ky som cestoval veľmi nízkorozpočtovo a v podstate som všetky cesty financoval z priemerného slovenského platu. Spával som v lacnejších hosteloch, občas aj v stane, na cestách si varil rovnako ako doma, nebral som úvery, nekupoval nový nábytok, jednoducho som všetko investoval do zážitkov. Cestovanie po Ázii ma tak napríklad mesačne vyšlo menej ako pár rokov predtým klasický život v Bratislave. Aby som však odpovedal na otázku, odkiaľ beriem peniaze: Rovnako ako väčšina ľudí, dostávam ich za prácu. Som grafický dizajnér so špecializáciou na webové stránky a občas si zarobím písaním článkov, prednáškou či reklamou na mojom blogu. Snažím sa hľadať možnosti, ako si na cestovanie zarobiť, vzdelávať sa v nových odboroch a využívať svoje poznatky a skúsenosti na privyrobenie.

Je to jednoduché?

- Kedy ako. Istý čas som napríklad aj doučoval angličtinu. Hľadám možnosti, nie výhovorky. Vždy som tvrdo makal na tom, aby som prácu mohol vykonávať odkiaľkoľvek na svete, a pár rokov trvalo, kým sa aj moji klienti naučili, že je jedno, či sedím v Bangkoku alebo v Nových Zámkoch, pokiaľ odvediem kvalitnú prácu. To, že nie som závislý od lokality, mi dalo slobodu pracovať aj na mojich cestách. Keď som bol mladší, minul som len toľko, koľko som zarobil, a tomu som svoje cesty aj prispôsoboval. Neskôr, po 15-ročnej praxi, som už senior dizajnér, takže za svoju prácu si môžem pýtať viac a žiť a cestovať aj po finančne náročnejších destináciách, ako napríklad Kanada.

Išlo vám niekedy na cestách o život - ohrozovanie ľuďmi, zvieratami, chorobou, situáciou?

- Ľudia ma našťastie neohrozovali nikdy, len choroby a prírodné živly. O život som sa bál len pri silných ničivých zemetraseniach, ktoré som zažil na Taiwane a v Indonézii. Všetko mi však nebolo jedno ani v Kambodži, keď som ležal týždeň na infúziách so silným priebehom exotickej horúčky dengue. Choroba je veľmi podobná malárii a pre pocity, ktoré z nej človek má, ju volajú aj “lámač kostí”. Prenáša sa komármi, stačilo mi jedno uštipnutie a skončil som hospitalizovaný. Odvtedy si dávam na ne mimoriadny pozor.

Píšete si cestovateľský denník?

- Áno. O svojich zážitkoch a poznatkoch z ciest píšem cestovateľský blog Cestuj po svete, hlavne na Facebooku a Instagrame. Nie je to pravá forma denníka, ale keď mám chuť a čas niečo zazdieľať, tak je to pre mňa výborná forma relaxu a navyše to baví čítať tisícky Slovákov a Čechov, z čoho sa veľmi teším.

Ako dokumentujete svoje cesty?

- Veľmi veľa fotografujem, beriem to ako svoje hobby a počas ciest som už vystriedal rôzne kamery a fotoaparáty. Nosím si väčšinou bezrkadlovku, k tomu dva objektívy, menší statív, akčnú videokameru a občas niečo cvaknem aj do telefónu. Z ciest potom dávam dokopy albumy (kde z 1 000 fotiek vyberiem len 10 - 20) alebo strihnem krátke videá.

Čo nejaké historky - kuriózne, smutné, na popukanie?

- Z fleku mi napadá napríklad cesta skútrom po Východnom Timore. Je to jedna z najmenej navštevovaných krajín vo svete, kde náš rezort zahraničných vecí neodporúča cestovať mimo hlavného mesta Dii, pre kriminalitu. Napriek (ne)odporúčaniam sme to s priateľkou riskli a vydali sa naprieč krajinou na prenajatom skútri. Všade sme stretávali len slušných a milých ľudí, ktorí sa tešili, že vidia cudzincov (všade za nami bežali deti, dospelí na pozdrav dvíhali svoje mačety)...

A čo sa tam stalo?

- V jeden večer sme uprostred ničoho dostali na motorke defekt. Bezvýchodisková situácia, žiadny signál, jediné, čo zostávalo, bolo tlačiť motorku 10 kilometrov do najbližšej dediny. Hneď prví okoloidúci na inom skútri sa pri nás pristavili, pomohli nám koleso odmontovať a podali ho ďalším okoloidúcim, dvom mladíkom na polorozpadnutej motorke. Tí si vypýtali 5 dolárov, že koleso zoberú do dediny a vrátia ho opravené. Tak trochu som sa bál, že už sa nikto nevráti, ale napokon mladíci po 30 minútach dobehli na motorke aj s opraveným defektom a ešte mi dali naspäť 3 doláre, lebo vraj bola oprava lacnejšia. S nikým sme si jazykovo nerozumeli, napriek tomu to bola tímová spolupráca a našim záchrancom, ktorí nám nezištne pomáhali, som nakoniec vtlačil do rúk aspoň 10 dolárov za pomoc (aj keď ich všetci odmietli). Úžasní ľudia, úžasná krajina.

Dokedy mienite takto cestovať?

- Pokiaľ budem cítiť, že ma to napĺňa a robí štastným. Nemám to ohraničené žiadnou vekovou hranicou. Možno sa mi raz priority úplne zmenia, ale myslím si, že s cestovaním ako takým neprestanem nikdy, pokiaľ mi to dovolí moje zdravie alebo zdravie  blízkych.

Chcete sa niekedy usadiť? Ak áno, kedy?

- Čím som starší, tým je paradoxne pre mňa predstava, že sa niekde usadím natrvalo, menej lákavá. Svet je krásne miesto a neláka ma život prežiť len v jednej lokalite. Ale niekedy v budúcnosti, keď už bude tej energie na presúvanie menej, si viem predstaviť nejakú drevenicu v horách, kde budem mať pokoj, čerstvý vzduch a ticho. Takú pohodu si viem predstaviť.

Rodičia na vás nenaliehajú, aby ste to už nechali?

- Možno spočiatku, keď si mysleli, že je to len nejaká mladícka nerozvážnosť a chvíľkový stav, ale teraz sú už na to zvyknutí. Vidia, že je to súčasť môjho života a že ma to robí spokojným. A občas aj pricestujú za mnou. Aj keby náhodou naliehali, som dospelý človek, mám 33 rokov, rodičov rešpektujem, ale predsa len je to už vek, keď človek robí vlastné rozhodnutia.

Cestujete sám alebo s niekým, prípadne občas sa k vám niekto pridá?

- Mám za sebou niekoľko ciest, keď som vyrazil do sveta len tak sám, ale mnohých ľudí a parťákov som spoznal počas nich, takže som v podstate nikdy nebol úplne sám. Veľa som cestoval s blízkymi kamarátmi, hlavne keď to boli kratšie dvojtýždňové tripy. Posledné roky už cestujeme hlavne s priateľkou. Občas sa síce naše cesty rozdelia, hlavne pre všelijaké vízové a byrokratické veci, ale potom sa vždy stretneme a vymyslíme nejaký poriadny spoločný trip.

Kde sa vám páčilo najviac a kde vás prostredie vôbec nezaujalo?

- Najviac sa mi páčilo asi v Thajsku. Hlavne preto, že tam človek našiel kombináciu všetkého - skvelého jedla, historických pamiatok, krásnych pláží a ostrovov, šialený nočný život, ale aj miesta, kde sa dalo užiť ticho a pokoj. Ak sa tam človek neobmedzí na jednu lokalitu a hotel, tá krajina ponúka veľmi veľa. Kde sa mi až tak nepáčilo a stačilo mi tam len pár hodín, bol možno Tiraspol, separatistické územie v Moldavsku podporované Ruskom. Tam naozaj skapal pes a jediné, čo sa tam dá obdivovať, sú socialistické budovy a sochy Lenina. Tam to pôsobilo celkom depresívne a jedna cesta mi bohato stačila.

Kedy ste boli naposledy doma na Slovensku?

- Teraz v máji. Na Slovensko chodím takmer každý rok, dlhšiu prestávku som mal len počas pandémie, keď bolo cestovanie veľmi obmedzené a cestovať hore-dole z Kanady by bolo vtedy veľmi komplikované. Inak sa na Slovensko vždy teším za rodinou, priateľmi, prírodou a dobrým jedlom.

Čo vám od nás chýba najviac, ak pominieme rodinu a priateľov?

- Slovenské jedlo, napríklad také bryndzové halušky je vo svete naozaj ťažké zohnať alebo pripraviť. Naše keksíky ako Horalka, kvalitný tvaroh, prípadne fajnové polievky. A keď som žil v Ázii, tak mi chýbali aj také samozrejmé veci, ako sa napríklad len tak napiť pitnej vody z kohútika. Nie všade je to samozrejmosť.

Viete o niekom zo Slovenska, kto by takto cestoval?

- Poznám viacerých cestovateľov, ktorí cestujú podobne ako ja, teda nomádi, menia destinácie každých pár rokov alebo mesiacov a do toho miešajú kratšie cesty. Slováci dnes už celkovo dosť veľa cestujú a stretávam ich častejšie ako pred rokmi, keď počuť slovenčinu v exotických krajinách bolo skôr nevšedným zážitkom.

Vyberáte sa na cesty celoročne - leto - zima, alebo niektoré ročné obdobie vynechávate?

- Ročnými obdobiami sa veľmi neriadim, skôr to ide spontánne. Občas v zime vyrazím niekam do tepla (napríklad tú poslednú zimu som strávil v Mexiku), v lete sa rád chodím schladiť niekde do vysokých hôr a vyrážam za turistikou. Skôr si dávam pozor na to, aby som niekam nešiel v monzúnovom alebo upršanom období.

Podľa čoho si vyberáte destinácie - ciele svojich ciest?

- Je tam viacero faktorov. Občas podľa toho, ako sa mi práve finančne darí. Keď je menej peňazí, tak je ideálna Juhovýchodná Ázia alebo východná Európa, kde je to lacnejšie. Tiež podľa toho, kde momentálne bývam. Keď som žil na Taiwane, navštevoval som okolité krajiny ako Japonsko či Filipíny. Keď som žil v Kanade, vydali sme sa autom do USA a Mexika. No a teraz, keď bývam v Barcelone, cestujem hlavne po Európe.

Ak navštívite nejakú krajinu, prechádzate ju krížom-krážom alebo si len pozriete nejaké dominanty a pokračujete ďalej?

- Vždy je to inak, pevné itineráre (cestovné denníky - pozn. red.) a plány neznášam. V niektorých krajinách teda cestujem krížom-krážom a presúvam sa každé 2 - 3 dni do inej lokality. Snažím sa krajinu čo najviac spoznať. Inokedy som unavený alebo prejedený cestovania, vtedy sa pokojne zastavím len v jednom meste. Napríklad v Kolumbii som len tak mesiac strávil v Medellíne a takmer nikde necestoval. A za ten čas som si tam ani nestihol pozrieť všetky pamiatky, namiesto toho som len nasával miestnu atmosféru. Podobne je to teraz v Barcelone. Som tu už 4 mesiace, ale videl som v podstate len to, čo uvidí turista počas týždňovej dovolenky. Namiesto toho si užívam more a teplo. Nie vždy sa treba hnať za všetkým z cestovateľských sprievodcov, z toho som už vyrástol. Občas sa oplatí zastaviť a len tak si užívať život.

zdroj foto https://www.instagram.com/peter_cestujposvete/