Igor prešiel 3 200 kilometrov, aby si uvedomil, čo chce robiť: A založil unikátny domov

Igor Koník prešiel kus sveta, no až po návrate na Slovensko našiel svoje poslanie. „Putoval som zo Šaštína do Santiaga de Compostela. Po 90 dňoch a 3200 kilometroch som si uvedomil, že sa chcem vrátiť domov a venovať svoj život pomoci chudobným,“ spomína na prelomový okamih svojho života. Po návrate si vybral Žilinu, kde sa mu podarilo prenajať dom a zriadiť zariadenie pre seniorov v núdzi.

„V Trenčíne to nevyšlo, nikto mi nechcel nehnuteľnosť prenajať, keď počuli, že to bude pre chudobných. Tu sa to však našťastie podarilo,“ vysvetľuje Igor. Dnes jeho zariadenie ponúka domov pre maximálne 17 ľudí, prevažne seniorov, ktorí pre zdravotné problémy, nízke dôchodky alebo stratu blízkych nemajú kam ísť. Igor zdôrazňuje, že podmienky v dome sú nadštandardné.

„Chceme, aby mali dôstojné miesto na prežitie posledných rokov. Na izbe sú vždy maximálne dvaja ľudia, majú chladničku, televízor a dostatok priestoru.“ Okrem seniorov v dome našlo prechodné útočisko aj niekoľko ukrajinských občanov. Všetci klienti majú možnosť žiť čo najviac nezávisle. „Každý má kľúče od domu a môže odísť a prísť, kedy chce. Nechceme ich obmedzovať. Dôležité je, aby si zachovali dôstojnosť,“ hovorí.

Obyvatelia domova si so sebou priniesli rozmanité príbehy. Niektorí z nich majú aj vyše 70 rokov, či zdravotné problémy, ktoré im bránia žiť samostatne. Igor spomína, že niektorí z nich prišli o všetko kvôli alkoholu alebo iným závislostiam. „Máme tu napríklad pána, ktorý dostáva len 120 eur mesačne, pretože pracoval v Brazílii a nemá nárok na vyšší dôchodok. Ako má taký človek prežiť?,“ pýta sa.

Ďalším typickým prípadom sú osamelí seniori, ktorí stratili svojich blízkych a nemajú nikoho, kto by im pomohol. V zariadení však nachádzajú nielen strechu nad hlavou, ale aj pocit spolupatričnosti. „Každý príbeh je iný, ale vo všetkých je cítiť túžbu po dôstojnosti a pokoji,“ poznamenáva.

Život v tomto zariadení má svoj pravidelný rytmus. Ráno si obyvatelia upracú svoje izby a postarajú sa o drobné domáce práce. „Máme tu záhradu, kde sa od jari do jesene pracuje. Seniori pomáhajú podľa svojich možností – niektorí upratujú, iní sa venujú záhradke,“ vysvetľuje.

Tí, ktorí už pre svoj vek alebo zdravotné problémy nemôžu aktívne pomáhať, si organizujú čas podľa seba. K dispozícii majú chladničku, televízor a ďalšie vybavenie, aby sa cítili pohodlne. Stravovanie je individuálne, ale nedeľný obed je výnimočný. „Vtedy varíme všetkým spolu. Ak dostaneme nejaké suroviny ako dar, použijeme ich na spoločné jedlo. Týmto sa snažíme vytvárať pocit rodiny,“ hovorí Igor.

Zariadenie funguje výlučne z darov, príspevkov seniorov a dvoch percent z daní. Igor denne prosí o milodary na ulici, čo niekedy prináša aj nepríjemné poznámky od ľudí. „Často mi hovoria, aby som išiel pracovať. Nikto však nevie, ako to u nás funguje. Peniaze idú na pokrytie nákladov, ktoré sú asi 3500 eur mesačne,“ objasňuje.

Jeho deň začína prácou na farme vo vedľajšej Bánovej, kde chová ovce, kozy, kačice a sliepky. Potom vyrazí do mesta na dve hodiny zbierať milodary. „Za deň vyzbieram niekedy 30, inokedy aj 70 eur. Bez týchto darov by sme zariadenie nedokázali prevádzkovať,“ zdôrazňuje.

Jedným z najkrajších momentov v žilinskom zariadení sú spoločné Vianoce. Igor pripravuje jedlá podľa tradícií. „Na stole máme med, oplátky, orechy, jablká, ktoré prekrajujeme, aby sme zistili, či budeme zdraví. Varíme kapra, kyslú hríbovú polievku aj hráškovú polievku,“ opisuje atmosféru sviatkov.

Súčasťou Vianoc sú aj darčeky, ktoré zabezpečuje vďaka darcom. „Dávam im ponožky, hygienické potreby, šampón, kávu a fajčiarom aj cigarety. Pre niektorých to budú prvé Vianoce po rokoch, na ktoré budú spomínať,“ hovorí s radosťou.

Za desať rokov poskytol Igor Koník domov už približne 200 ľuďom. Jeho práca však nezahŕňa “len” starostlivosť o seniorov. Ako sám hovorí, jeho životné poslanie je starostlivosť o ľudí, ale i zvieratá. „Toto som vždy chcel robiť. Napĺňa ma, keď vidím, že ľudia u nás nájdu pokoj a dôstojnosť. Aj keď je to náročné, nevymenil by som to za nič iné,“ dodáva s pokorou.