V Plaveckom Štvrtku je aj drobnochovateľ, na ktorého nás upozornili viacerí obyvatelia. Emil Kormančík (69) je chovateľom od roku 1989. Na malej domácej farme chová svoje stádo kráv i prasiatka.

Na svojej farme má 15 kusov dobytka. Z toho je 8 kráv, ostatné sú malé jalovičky a býčky. Popritom chová aj 5 ošípaných. Dom, v ktorom býva, začal stavať v roku 1980. Na prilepšenie si potom kúpil prasničku, neskôr kozičku a od roku 1989 už chová zvieratá nepretržite.

„Svoje stádo som vychoval z jednej kravičky, ktorú som si kúpil v roku 1989,“ prezradil. Priznal sa nám, že aj on zažil pred päťdesiatimi rokmi slintačku a krívačku. Priamo v Plaveckom Štvrtku nákaza síce nebola, ale pamätá si, že sa vyskytla v Sološnici, kde chodil do poľnohospodárskej učňovky. „Obec uzavreli vojaci a policajti. Okamžite sa urobili dezinfekčné žľaby a súdruhovia to robili ďaleko zodpovednejšie, ako teraz,“ tvrdí. Prevoz zvierat sa automaticky zastavil.

„Je to nerozumné, aby sa zdravé zvieratá utrácali. Moja 40-ročná robota vyjde navnivoč,“ hovorí. Ľuďom doteraz ponúkal aj kravské mlieko, ktoré si k nemu chodili brávať. K dôchodku, ktorý má malý, si takto prilepšoval. Teraz o všetko príde. "Všetko mi zoberú preč. Kým som si to z jednej kravičky vybudoval, trvalo to roky. Je to moja srdcovka,“ priznáva.

Emil je úplne sebestačný. Pestuje si aj svoje krmivo pre zvieratá. „Pri prvej krave som začínal s kosou a hrabľami,“ hovorí. Postupne si aj vďaka dotáciám kúpil základné stroje. „Teraz mám všetko potrebné od pluhu až po kombajn, ale sú to 30 až 40-ročné stroje.“

Keď sa dozvedel o slintačke a krívačke na juhu Slovenska, nemal z toho dobrý pocit. „Viem, ako to tu funguje a bola to otázka času, kedy to sem príde. A je to tu,“ hovorí. Aj keď sa mu to hovorí ťažko, je už zmierený s tým, že k nemu veterinári prídu a zvieratá mu zoberú. „Keby som sa vzbúril, prídu sem policajti, spacifikujú ma a zvieratá mi aj tak zoberú,“ konštatuje. „Ako to zvládnem, neviem. Je to moja dlhoročná práca,“ hovorí.

Emil bude mať tento rok už 70 rokov, a či opäť obnoví svoj chov, záleží podľa neho na zdraví. „Pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, nehodlám to zabaliť,“ tvrdí. „Zvykol som si na kvalitné mlieko, tvaroh, syr i dobré mäsko. Také mäso v obchode nekúpite,“ pochválil sa.

Zamýšľa sa však nad tým, kde kúpi také kvalitné zvieratá. „To sú členovia našej rodiny," priznáva so smútkom v hlase. "Krava deväť mesiacov nosí, potom sa narodí teliatko a kým ste z neho vychovali ďalšiu kravu, ubehli dva roky,“ hovorí.

Svojim kravám dáva aj mená. „Jednu volám Machuľka, má na čele takú machuľu, ďalšiu volám Malina, potom tam mám Klekanku. Ľudské mená nedávam,“ priznáva. So zvieratami prežil každý jeden deň a lúčiť sa mu s nimi bude veľmi ťažko. Ak by prišla choroba až k nemu, nepovie ani pol slova. Teraz je všetkému koniec...