Príbeh milujúceho otca: Vojtech nosí postihnutého syna Lukáša (17) na chrbte, pozrite si, prečo

Vždy usmiati manželia zahŕňajú svojho syna Lukáška tou najväčšou láskou. Rodina to však nemá vôbec ľahké. Lukáš, ktorý bude mať už budúci mesiac 18 rokov, sa nielenže narodil predčasne, ale aj samotný pôrod bol mimoriadne dramatický. Postihlo ho krvácanie do mozgu, preto zostal telesne i mentálne postihnutý. O to viac sa rodičia zapreli a snažia sa preňho vybudovať čo najkrajší život. A darí sa im to. Úžasné je aj to, že sa všetci traja venujú turistike.

Počas jednej sa dokonca spoznali aj samotní rodičia. Keďže si prírodu a turistiku zamiloval aj Lukáš, ktorý ale sám nechodí, museli vymyslieť spôsob, ako ho dostať do hôr. Keď bol menší, vozili ho v kočíku, na rukách alebo “na koníka” a už ako polročný sa dostal na Kráľovu hoľu. Postupom času ho dokonca otec nosil na chrbte a takýmto spôsobom sa im podarilo precestovať celé Slovensko.

“Luky má rád turistiku, niekedy sa ma aj sám pýta, kedy už konečne pôjdeme do prírody. Boli sme azda v každom kúte. Keď bol ešte menší, tak som ho vyniesol napríklad na Ďumbier, či Fabovu hoľu. Rovnako bol aj na Klenovskom vepri, Sitne i Krakovej holi. Teraz je to už horšie, ja som starší a bolí ma chrbát,” povedal nám otec Vojtech. Spoločne sa ocitli vo Vysokých Tatrách, ale aj na Gerlachu. Tiež spomína Popradské pleso, Sninský kameň, Morské oko i Slovenský raj.

“Aj minulý víkend sme boli na turistike a tak som sa znivočil. Keď ho niekam vynesiem a nesiem ho asi 2 hodiny, tak potom sa celý týždeň dávam dokopy,” vysvetľuje. Tiež už boli lanovkou na Lomničáku a pochodenú majú Oravu, Kysuce, Myjavu, Nitru, Hornú Nitru, Horehronie a Šariš. Dokonca boli pred piatimi rokmi na štvortisícovke v Alpách i na Prednom Solisku.

S akou myšlienkou si otec každý večer líha, si prečítajte na ďalšej strane:

“Môj chlapec bol dvakrát aj na Ľubietovskom vepri, čo je stred Slovenska. Najradšej má však Liptovskú Maru. Robím mu aj albumy, kde to má všetko zdokumentované. Som hrdý na to, že raz bude na toto spomínať, že “oco ma sem vyniesol”,” priznal dojato Vojtech, ktorý sa oňho denne s láskou stará. Každé ráno ho zavezie do špeciálnej školy, poobede poňho zas ide a začínajú spoločné aktivity ako canisterapia, hipoterapia i cvičenie v posilňovni. Mamina Margita pôsobí ako učiteľka.

Každý víkend si spoločne naplánujú nejaký výlet. Mnohí turisti ich už poznajú a stáva sa im, že sa k nim pridajú na turistiku aj úplne neznámi ľudia. Niektorí dokonca aj radi pomôžu. “Veľa ľudí mi aj píše, že chcú ísť s nami na turistiku, ale vždy ich upozorním na to, že je to trošku iné. Nám to prirodzene dlhšie trvá, je to pre nás drina, musíme často stáť a tak,” priznáva obetavý otec. Zároveň si sám uvedomuje, že tým ako mu roky pribúdajú, nevie, dokedy bude ešte vládať syna nosiť.

„Už teraz ma pobolievajú kolená, chrbát i ruky, ale zatiaľ si nechcem pripustiť, že by sa spoločné výlety skončili. S touto myšlienkou každý deň vstávam i večer líham,“ vraví otec zamyslene. Veľmi si želá, aby ich príbehom motivoval aj druhých ľudí. Sám pozná viacerých, ktorí majú znevýhodnené dieťa a chodia na turistiku. Je ich dosť. “Sme obklopení veľmi dobrými ľuďmi. Nestretol som sa so žiadnou negativitou. Dokonca je nám niekedy trápne, že nám toľko dali a pomohli,” priznáva.

Otec so synom sledujú aj aktuálne prebiehajúce majstrovstvá vo futbale. “Lukáš je futbalista, strašne fandí. Na stolíku má nalepený program, že kto kedy hrá. Ja som skôr na hokej. V roku 2015 sme boli dokonca na hokejovom zápase Chicago proti Bostonu. Bol to úžasný zážitok,” uzatvára s úsmevom.