Pozoruhodné OSUDY známej SPISOVATEĽKY: Poznáte najväčšie ZAUJÍMAVOSTI z jej života?

Klára Jarunková sa preslávila najmä dievčenskými románmi. Podľa knihy Brat Mlčanlivého vlka vznikol seriál My z konce světa. Jej diela však preložili do takmer štyridsiatich jazykov! Bola zapísaná na Medzinárodnú čestnú listinu Ceny H. CH. Andersena. Jej dielo bolo ocenené talianskou národnou cenou. Bola navrhnutá na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Jej knihy sú doteraz povinným čítaním aj v Austrálii a Taliansku. Takže v cudzine Kláru Jarunkovú ocenili viac ako my na Slovensku.

Aj preto sa nadšenci pokúšajú zachovať pamiatku na ňu ďalším generáciám. Usiluje sa o to najmä bývalý starosta Polomky František Ďurčenka, ktorý sa pustil do namáhavej opravy jej rodného domu v Červenej Skale, čo je časť obce Šumiac na Horehroní.

Slávnostne ho otvoria už teraz v piatok. František Ďurčenka informoval, že na podujatí sa zúčastní aj spisovateľkina dcéra Daniela Zacharová. Súčasťou akcie má byť odhalenie pamätnej tabule a otvorenie pamätnej izby Kláry Jarunkovej, ako i malého poštového múzea. Pripravená je tiež inaugurácia poštovej známky venovanej spisovateľke. Podujatie sa začína o 14.30 h v budove bývalej pošty pri štátnej ceste I/66.

Bývalý starosta Polomky František Ďurčenka prihodí do piecky a ďalej zoškrabáva vrstvy náterov zo starých dverí. S minimálnym rozpočtom a pár nadšenými priateľmi sa snažia o renováciu budovy starej pošty v Červenej Skale, miestnej časti Šumiaca. Dvadsiateho ôsmeho apríla to bude presne sto rokov, ako sa tu narodila spisovateľka Klára Jarunková. Dovtedy by tu malo byť jej pamätná izba, priestor na workshopy aj expozícia starej pošty.

„Taká osobnosť Horehronia si zaslúži, aby sme sa starali o jej pamiatku,“ myslí si František. „Trápilo ma, že na kultúrnej mape Slovenska, ktorú majú na našej základnej škole, bol náš región prázdny. Zároveň som si hovoril, že to nemôže byť tak.“ Prostredníctvom Klubu pre obnovu dediny Polomka, ktorého je predsedom, založil na škole krúžok. So žiakmi chodili po regióne, objavovali pekné miesta, historické budovy a zaujímavosti, fotili ich a zbierali ich príbehy. V Červenej Skale natrafili na starú budovu, niekto povedal, že ide o bývalú poštu. „Veď Klára Jarunková sa narodila rodičom poštovým úradníkom - napadlo mi vtedy,“ pokračuje František. Vybral sa za starostom Šumiaca. Ten mu potvrdil, že spisovateľka sa tam naozaj narodila, v služobnom poštárskom byte. Obec chcela získať objekt, no ten bol vo vlastníctve Lesov SR a štátny podnik ho odmieta predať.

To bola pre Františka výzva. Zistil, ako to tam vyzerá. „V prednej časti v prvých dvoch miestnostiach nebolo nič. V tretej izbe bývali furmani, ktorí zabezpečovali zvážanie dreva pre lesy. Keby ste videli, v akom úbohom stave to bolo! Nakoniec nám pred piatimi rokmi prenajali aspoň chodbu a jednu z predných miestností.“ Skupina nadšencov zohnala malý grant a pustila sa do práce. Opravili schodíky, urobili nové žľaby, vymenili okná a vchodové dvere. „Lesy SR to pobúrilo. Že sme investovali aj do častí budovy, ktoré nám do nájmu nedali.“ Po dlhých rokovaniach sa im podarilo presvedčiť štátny podnik, aby im predsa len dal do prenájmu celý dom. To bolo v roku 2019. No ďalší rok trvalo, kým Lesy našli priestor, kam presťahovať furmanov. Aktivisti mohli konečne začať s renováciou na plné obrátky.

Okná, okenice, dvere a podlahy sú vynovené, na stenách dvoch miestností je dokonca valček, ako to bolo v móde kedysi. To sa podarilo vďaka pártisícovému grantu a príspevku od Banskobystrického samosprávneho kraja. No stále to nestačí. František a jeho klub sa skúšali uchádzať o projekty na ministerstvách, no nepochodil. Dúfa, že niečo prinesie aspoň verejná zbierka a do malej slávnosti pri príležitosti stého výročia narodenia Kláry Jarunkovej bude všetko pripravené. „Chýba miesto, ktoré by dokumentovalo život a dielo tejto skromnej ženy, ktorá vždy hovorila, že nepíše pre slávu,“ hovorí František. „Jej diela o dospievajúcej mládeži a jej problémoch sú stále aktuálne. Preložené boli do tridsiatich deviatich jazykov. Klára Jarunková bola spisovateľka svetového formátu, nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru, dostala aj najvyššie štátne vyznamenania na Slovensku. Neprávom sme na ňu zabudli. To ma drží pri úsilí pripraviť jej túto pamätnú izbu.“

Ako rodný dom Kláry Jarunkovej, tak aj celá Červená Skala zostali trochu zabudnuté. Kedysi tu bol železničný uzol a stáli tu rýchliky. Neďaleko je Telgártsky tunel, najunikátnejší železničný tunel na Slovensku. „Červená Skala kedysi žila. Bola tu škola, zdravotné stredisko, pošta, kameňolom, lesná správa, hotel. Organizácie sa však odsťahovali a býva tu možno osemdesiat ľudí,“ konštatuje František. Hovorí, že vie, ako sa kultúra posunula, a múzeá momentálne nie sú pre veľa ľudí lákavé. „Všetko je na internete. Mládež už ani nevedú k povinnému čítaniu. Ale predstavte si toto miesto s malou expozíciou bývalej pošty, workshopovou miestnosťou, pamätnou izbou Kláry Jarunkovej s nábytkom, ktorý jej kedysi patril, a informačnou kanceláriou o mikroregióne, kde by každá horehronská obec mohla prezentovať svoje zaujímavosti. Workshopová miestnosť by slúžila aj obyvateľom obce na prednášky, besedy, tvorivé dielne a premietania filmov. Pošta vydá pamätnú známku Kláry Jarunkovej a my robíme zbierku poštových známok, ktoré vystavíme na stenách poštového múzea a pokúsime sa aj o rekord. Aj takto chceme do tohto regiónu vrátiť život a podporiť komunitné aktivity.“

„Milé, ako sa stále hovorí, že mamin otec bol v Červenej Skale poštmajster. V skutočnosti tam bola poštmajsterka mamina mama. A mamin otec jej pomáhal,“ smeje sa dcéra Kláry Jarunkovej Daniela Zacharová, ktorá cíti voči dobrovoľníkom, opravujúcim rodný dom svojej mamy, obrovskú vďačnosť. „Vtedy však nebolo bežné, aby ženy pracovali. Moji starí rodičia tam mali služobný byt a narodilo sa im päť detí. Maminka im umrela na zápal pohrudnice, keď najmladšie nemalo ani dva roky. Detí sa ujala otcova sestra. Vychovala ich a otca aj druhýkrát oženila.“

Na starkú Františku, ako sestru svojho starého otca Dana volá, si spomína s veľkou láskou. Bola pilierom celej rodiny. A bola scestovaná, v osemnástich odišla do Ameriky zarobiť peniaze. Dobrodružný život mal aj otec Kláry Jarunkovej Július Chudík. Hovorí o ňom kniha Horehronský talizman. Vyjde v novom vydaní k storočnici narodenia spisovateľky. On sám napísal jej prvú časť. „Bol svetobežník. Bol talizmanom bulharského cára. Prežil niekoľko vojen. V poslednej v Poľsku ho zranili. Vrátil sa domov a oženil sa. Kúpil prvý taxík na Horehroní, lebo z poslednej zastávky sa ľudia nemali ako dostať do ostatných osád. Vozil aj fotografa Karola Plicku. Prijal zamestnanie ako chatár na Trangoške. Raz mu tam poslali mládež z Hitlerjugendu. Po tej skúsenosti dal výpoveď. S druhou manželkou dožil život v Likieri neďaleko Hnúšte. A Trangošku potom vypálili Nemci,“ opisuje Dana.

Starká Františka bývala s deťmi najprv v mlyne v Červenej Skale a pracovala tam ako správkyňa. Deti však potrebovali školu. Presťahovala sa s nimi do Banskej Bystrice. A tam ich zastihla vojna. „Povstalecká Bystrica bez prídelov, to bol tvrdý život,“ rozpráva Dana. „Mama o tom napísala knihu Čierny slnovrat. Na vojnu sa pozerá z pohľadu rodiny, v ktorej boli len ženy vrátane malého dievčatka. Je v nej veľmi veľa autentického.“

Kým na Slovensku patrili Jarunkovej diela do kategórie tvorby pre deti, preklady jej kníh v zahraničí sa väčšinou ponúkali ako spoločenská próza. „Väčšina maminých kníh má jednu spojovaciu líniu: sebatvorba a prechod z detstva do dospelosti v rôznych okolnostiach života. Mladý človek hľadá a nachádza, čo chce v živote, čo za to stojí, kam má ísť.“

Jarunková začala písať pomerne neskoro. Najprv to boli poviedky. „Keď som prišla zo školy, čítala mi ich a ja som sa na nich veľmi bavila,“ hovorí Dana. Jej mama pracovala dva roky v literárnej redakcii Československého rozhlasu, no keďže jej príspevky celkom nenapĺňali predstavy komunistického režimu, musela odísť. Zamestnala sa v humoristickom časopise Roháč. Tam zostala až do dôchodku. A písala popri práci. Často do noci. „Niekedy som sa v noci zobudila a videla som svetielko pod dverami. To mama písala v susednej izbe. Nikdy som nemala pocit, že jej písanie uberá z nášho spoločného času. Bola k dispozícii vždy, keď to bolo potrebné. Nielen pre nás najbližších, ale aj pre širšiu rodinu. Ako druhé najstaršie dieťa mala vždy pocit zodpovednosti za ostatných,“ dodáva Dana, ktorá mamine ceruzkou písané rukopisy pomáhala prepisovať na stroji. „Bola som hltač kníh a mamine boli pre mňa zákusky. Milovala som ich. Neboli v nich žiadne samoúčely. Všetko znelo ako hudobná skladba.“

Boli by Jarunkovej knihy iné, keby mala namiesto dcéry syna? „Možno sa aj mnou trochu inšpirovala,“ myslí si Dana. „Od napísania knihy po jej vydanie to vtedy trvalo aj dva roky. Malo to výhodu: kým vyšli, už som bola za pubertou. Mala som odstup. Neprekážalo mi to, skôr som sa na tom veľkolepo zabávala.“

Klára Jarunková rozprávala svojej dcére, že len čo sa naučila sedieť v detskej postieľke, vyrývala do steny. Tak jej dala do ruky ceruzku. Dana odvtedy nemala inú voľbu ako výtvarné umenie. Od šestnástich robila aj kreslený humor. Ilustrovala mamine knihy. Prvú, Jedinú, ešte ako vysokoškoláčka. Bol to nápad z vydavateľstva.

Jarunkovej knihy vychádzali v prekladoch po celom svete. „Raz nám jeden inžinier doviezol maminu knihu z Mongolska, niekto ju tam preložil a ani sme o tom nevedeli. Na Faerských ostrovoch si dánsky preklad preložili do faerčiny. V New Yorku bola Jediná niekoľko rokov na zozname desiatich bestsellerov, v Taliansku patrila medzi povinné čítanie. Tu sa o tom takmer nevedelo,“ hovorí Dana. Spomína si, ako u nich raz zazvonil telefón: „Klára, čo je s tebou? Vraj si chorá.“ V západnom Nemecku totiž dostala štátnu cenu za literatúru, pozvali ju na jej prevzatie, no slovenské ministerstvo kultúry im oznámilo, že je chorá a nemôže prísť... Keď sa uistili, že je zdravá, písali na ministerstvo ešte raz. Úradníci z ministerstva ju na ceremoniál zrazu posielali. „Ani mi nenapadne,“ zaťala sa. Chvíľu sa nechala prosiť a potom tam išla. „Väčšinu významných ocenení dostávala mama najprv v zahraničí. Doma až po rokoch. No hovorievala, že najväčšiu radosť má, keď píše, hoci vďaka oceneniam má informáciu, že píše dobre,“ opisuje Dana.

Vo východnom Nemecku jej zas chceli z knihy vyškrtnúť príhodu zo školy, v ktorej sa hovorí o tom, že na určitú strednú školu môžu ísť aj deti, ktorých rodičia sa podľa kádrového profilu niečím previnili. „Nedovolila to. Redaktor jej potom poslal list, že to bol posledný impulz na jeho odchod z toho vydavateľstva.“

Len Jediná vyšla v zahraničí v štyridsiatich vydaniach. Všetky knihy dokopy v 222 vydaniach a tridsiatich deviatich jazykoch. Jarunková získala napríklad taliansku národnú Cenu Bancarellího, nemeckú Deutscher Jugendliteraturpreis či diplom Hansa Christiana Andersena. No viac ako ocenenia ju zaujímal tvorivý proces. „Pri písaní sa cítila šťastná,“ uzatvára Dana Zacharová. „Jej témy sú zaujímavé pre všetkých bez ohľadu na krajinu a generácie.“