Postavili ju pred 300 rokmi Slováci, preslávili klobásy: To je maďarská Békéscaba

Do Békešskej Čaby sme sa vybrali mimo vychýreného festivalu klobás, keď do mesta prúdia davy návštevníkov. S dostupným a cenovo výhodným ubytovaním sme preto nemali problém. Cesta autom z Košíc trvala prevažne po diaľnici necelé 4 hodiny.

Pri vstupe do békešskej župy nás vítali aj tabuľky a názvy obcí v slovenčine. Záhadou boli zvláštne runové znaky. Miestni nám vysvetlili, že predstavujú návrat k staromaďarskému písmu, ktoré využívalo aj etnikum Sikulov v Transylvánii.

Mestečko dýcha pokojnou atmosférou, významné pamiatky je možné vďaka neveľkým vzdialenostiam navštíviť po svojich. Na hlavnom námestí pred radnicou sme na čestnom mieste objavili obrovský kus kameňa. „Je to pamiatka na znovuosídlenie mesta. Ako symbolický kus rodnej hrudy si ho so sebou doniesli Slováci,“ hovorí sprievodca.

Mesto síce založil biskup Csaba v 13. storočí, no bolo neskôr úplne spustošené Turkami. „Na túto opustenú zem prišli prví Slováci v roku 1718. Došli prevažne evanjelici, ktorí boli inde utláčaní,“ pokračuje sprievodca.

Na dolnej zemi si evanjelickí Slováci postavili konečne murovaný evanjelický svätostánok, u nás mohli mať len drevené. Čoskoro sa komunita rozrástla natoľko, že sa dokonca nezmestili do kostola. A tak si hneď vedľa postavili ďalší, a oveľa väčší. Ten je dodnes najväčším evanjelickým kostolom v strednej Európe.

Na neďalekej budove vejú slovenské vlajky, zdobia budovu Slovenského penziónu s reštauráciou, kde sa pravidelne stretávajú čabianski Slováci na zasadnutiach svojej samosprávy. Neďaleko zariadili Slovenský dom, ktorý je ukážkou dobového bývania starých osadníkov.

I náš národ bezpochyby prispel k slávnej povesti čabajskej klobásy. Túto pochúťku cítiť odvšadiaľ – rozvoniava z reštaurácií, obchodov, či domov. Nechali sme si poradiť a klobásový rolls – royce sme sa vybrali hľadať na tržnicu. Majstri mäsiari sa tu hlavne v sobotu predháňajú v svojej ponuke – majú klobásy hrubé, tenké, dlhé, krátke... Podcenili sme však jazykovú prípravu, komunikačné pokusy v slovenčine, angličtine, či nemčine totiž zlyhávali.

Skutočne ostrá csipös čabajka nám vyrazila dych, tak sme siahli radšej po „nemcsipös“ verziách. Pravú domácu házi
kolbász sme si nakoniec niesli domov ako hlavný suvenír.

Čabania si na svojej špecialite zakladajú tak veľmi, že na jej počesť z eurofondov postavili megalomanský Csaba park s pavilónmi pre gastropodujatia. Okrem reštaurácie sme v ňom našli Dom klobás, Múzeum vína, aj Múzeum pálenky. Deti nadchlo originálne ihrisko s klobásovým plotom, klobásovými hojdačkami, či klobásovými lavičkami. Rozosmiali nás preliezačky v podobe mlynčeka na mäso, či plničky klobás.

Starší vedia nájsť zábavu v dobrodružnom parku alebo si môžu zabehať na mäkkej bežeckej dráhe. Súčasťou je malebný veterný mlyn s ukážkou mlynárovho domu.

Presýtení klobásami sme si nenechali ujsť návštevu malej farmičky na predmestí Békéscsaby. „V tejto usadlosti kedysi žil Slovák Pál Frankó. Teraz tu ponúkame našu miestnu špecialitu, čerstvé domáce halušky. Robíme rôzne druhy - so sladkou kapustou, makom a našou bryndzou. Tá však nie je z ovčieho, ale kravského mlieka,“ vysvetľovala Mária Bartolák v dobovej kuchyni Haluska ház-u.

Dolnozemské halušky na naše veľké prekvapenie vyzerali inak, než ich poznáme. Pripomínali široké rezance, či spätzle a boli opečené dochrumkava. Slovenskí rodáci sú na túto pochúťku patrične hrdí, s obľubou ju prezentujú na slávnostných podujatiach.

Históriu z iného uhla sme mohli zažiť na zámku Wenckheim v blízkej obci Szabadkígyós. Nedávno zrekonštruované priestory približujú život šľachticov cez 3D projekcie a skutočne interaktívne prvky. Vyskúšali sme si aj dobové kostýmy a zahrali sa na obyvateľov zámku.

Pri jeho parku sa rozprestiera žrebčín slávnych lipicanov, kde si môžete kone aj pohladkať. Rodina Wenckheim postavila ďalší nádherný kaštieľ v obci Gyula pri rumunských hraniciach. Tá sa okrem Gyulai klobásy pýši tiež vzácnym tehlovým hradom, ktorý prežil aj plienenie Turkov.