Policajt z Liptova už pokoril šesť najvyšších sopiek na šiestich kontinentoch: Čo ho ešte čaká?

Stanislav Mikšovský začal s vysokohorskou turistikou v roku 2016 a na prvý výstup si hneď vybral najvyšší alpský vrch Mont Blanc, ktorý pokoril už päťkrát. Potom zdolal aj švajčiarsky vrch Dufourspitze, ktorý je v Alpách druhý najvyšší a môže sa pochváliť aj výstupom na turecký Ararat. Po ďalších výstupoch na viaceré vrchy sa s partiou kamarátov rozhodol, že zdolajú aj najvyššie sopky na každom kontinente.

Volcanic Seven Summits, ktorej sa hovorí aj vulkanická koruna Zeme je prestížna séria siedmich najvyšších sopiek na siedmich kontinentoch. Práve týchto sedem sopečných vrcholov začalo fascinovať aj Stanislava, ktorý sa aj s kamarátmi odhodlali, že sa ich pokúsia pokoriť. „Sopky sú také tajomnejšie a veľa ľudí na ne nechodí, nepriťahujú tak pozornosť,“ vysvetľuje, prečo si vybrali práve sopky.

V roku 2022 sa im podarilo zdolať najvyššiu ázijskú sopku Mount Damavand (5609 m) a v tom istom roku vystúpili aj na najvyššiu sopku na Zemi Nevados Ojos del Salado (6 893 m) na hraniciach Čile a Argentíny. V roku 2023 vyliezli na najvyššiu sopku Severnej Ameriky Pico de Orizaba (5 675 m n.m.) a rok neskôr vystúpili na Kilimandžáro (5 895 m) v Afrike a stratovulkán Elbrus (5 642 m), ktorý je najvyšším kaukazským vrchom.

Po týchto výpravách, ktoré ho previedli cez päť kontinentov, začal s kamarátmi plánovať šiestu, oveľa exotickejšiu expedíciu. S partiou šiestich kamarátov sa rozhodli vystúpiť na najvyššiu sopku Austrálie a Oceánie Mount Giluwe (4 367 m). Cesta ich tak zaviedla na Papuu Novú Guineu, odkiaľ sa nedávno vrátili. Výpravu si plánovali niekoľko mesiacov vopred a tradične sa na to pripravovali individuálne.

„Dva až trikrát do týždňa behávam so psom okolo sedem kilometrov,“ uviedol a pred touto cestou vystúpil aj na pár kopcov, aby si na to pripravil nohy. Na dlhú viac ako 33 hodinovú cestu s tromi prestupmi odchádzali 29. apríla. Predtým si všetko dohodli s miestnou agentúrou, ktorá im zabezpečila sprievodcov z miestneho kmeňa. „Miestni nám tri týždne pred naším príchodom urobili chodník cez dažďový prales, aby sme sa dostali na hrebeň,“ prezradil.

V okolí sopky je totiž viacero kmeňov. „A každý kmeň môže turistov sprevádzať len po svojom území, aby medzi nimi nevznikol problém,“ vysvetlil. Miestni obyvatelia, ktoré žijú v osade vo výške 2 200 metrov nad morom im tak pralesom presekali zhruba meter širokú cestu až do výšky 3 300 metrov nad morom. Tam mali základný tábor. Cesta viedla po južnej strany sopky a išli po nej ako vôbec prvá skupina. „Domorodci nám povedali, že túto cestu pomenujú Slovak route,“ pochválil sa.