Je za tým rozhodnutie súdu, ktorý poukázal na to, že činnosť hnutia je v rozpore so zásadami ľudskosti a znášanlivosti. Objavili sa však aj iné šokujúce svedectvá.
Reportérka denníka Plus JEDEN DEŇ preto navštívila bývalú členku Milosti Denisu Tomíkovú (28). Žena pochádzajúca z malého mesta na strednom Slovensku po porozprávala o svojej skúsenosti. Podpísalo sa pod ňu násilie.
Zaujal ma váš príbeh i to, ako ste vyšli s kožou na trh. Ako ste sa vlastne do spoločenstva Milosť dostali?
Do kresťanského spoločenstva Milosť som prišla v trinástich rokoch aj s rodičmi, pričom v osemnástke som odišla. Moji rodičia sú stále členmi.
Vy ako rodina ste predtým boli veriaci?
Moji rodičia boli predtým priemerne veriaci katolíci, asi takí, že na väčší sviatok išli do kostola. Potom od katolíkov odišli a pridali sa k Milosti. Odvtedy veria len tomu, čo je napísané v Biblii.
Ako ste to ako dieťa vnímali, keď vás tam rodičia zobrali?
Na začiatku to bolo veľmi príjemné, tí ľudia boli milí. Zaujímali sa o nás, čo sme, kto sme, odkiaľ sme. Dosť veľa sme sa rozprávali. S členmi, pastorom a aj veľa s tou pani, čo nás tam doviedla. Ona bola taký mentor. Vždy, keď sme niečomu nerozumeli, tak sme sa pýtali jej. Vysvetľovala nám aj veci z Biblie. Úplne všetkému som ako trinásťročná neverila. Nielen neverila, ale snažila som sa akoby pochopiť, že čo je na tej katolíckej viere zlé a prečo sú oni lepší. Všetko som to tak skúmala, lebo to bolo nové.
Kedy ste začali vnímať, že niečo nie je v poriadku a čo konkrétne to bolo?
Odišla som na začiatku roku 2013. My ako mladí sme mávali také tábory a špeciálne kázne. Už dlhšiu dobu som si v tých kázňach všímala nezrovnalosti. Skúmala som to, že prečo majú byť iní veriaci horší a podobne, lenže som nedostávala úplne také odpovede, ako by som chcela. Tam bola jediná odpoveď, že oni nie sú veriaci, neveria v toho správneho Boha alebo niečo v tomto zmysle. Ja som neskôr odišla aj od rodičov, pretože sa u nás vyostrili vzťahy. V lete roku 2012 sa mi tam navyše stalo, že ma jeden z členov Milosti znásilnil. Nechcela som tam už potom chodiť, nechcela som stretávať jeho a ani iných ľudí. Po čase na mňa už nepôsobili dobre, pretože som vedela, že veľa vecí je hraných a vo vnútri je to úplne iné. Rovnako, ako to bolo u nás doma. Ja som tam teda nechcela chodiť, no rodičia ma nútili. Pred maturitou som napokon odišla aj z domu, aj z tejto cirkvi.
Pozrite, ako to vyzerá na stretnutí Milosti v GALÉRII>>>
Skúšali ste s tým, čo sa vám nepáčilo, konfrontovať rodičov?
To s tým chlapcom som si nechala pre seba. Ani som nevedela, čo by som mala povedať a ako sa mi to prihodilo. Tie kázne som však vtedy začala vnímať viac. Také veci, ako že dievčatá musia nosiť dlhé sukne a keď ich nenosia, tak sa musia vysporiadať s hriechom, ktorý potom nastane. Dlho som bola v tom, že to bola moja chyba a bála som sa aj toho, aby ma neprinútili si ho vziať. Rodičom som hovorila, že sa tam necítim dobre, ale nechcela som im povedať, čo sa mi tam stalo. Nepochopili a ani nevypočuli ma, hoci som protestovala každý víkend.
Keďže v Milosti od svojich členov chcú, aby uzatvárali partnerstvá len s ďalšími členmi, bol ten chlapec váš priateľ?
Nebol môj frajer. Niekto z vonku by možno povedal, že áno, ale ja som to tak neriešila. Mala som takú svoju predstavu o budúcnosti, chcela som ísť na vysokú školu a študovať, čo ma bavilo. Ja som teda takéto veci neriešila. Už od nejakých 16-17 rokov som počúvala, ako sa mám vydať, rodiť deti a ako si mám zobrať niekoho z tej cirkvi. Ja som bola druhá generácia veriacich, keďže rodičia boli prvá. Mala som vychovať ďalšiu generáciu. Veľa ľudí z Milosti protestovalo, keď som zverejnila svoj príbeh, že oni si mohli zobrať, koho chceli. Áno mohli, ale musel tam ten človek najskôr chodiť. Musel by byť aktívne veriaci, to bol ich správny stereotyp.
Je odvážne o tom rozprávať verejne. Čo sa vo vás zlomilo, že ste sa rozhodli prehovoriť o tom znásilnení a iných veciach, ktoré sa tam udiali?
Ono to bol veľmi dlhý proces, je to už viac ako desať rokov. Najskôr som si musela vyriešiť otázku existencie. Odišla som pred maturitou, nemala som žiadnu pracovnú prax. Keď som to doriešila, došlo mi, že mám asi nejaký problém. Nevedela som mať poriadne kamarátstvo, ani vzťah. Začala som na sebe pracovať, veľa pomohla terapia aj psychologické knihy. Bez toho by som to nedala, to bolo veľa prebdených a preplakaných nocí, nočných môr a tak. Aj keď si veľa ľudí myslí, že ja som sa len ráno zobudila a povedala som si, že to dám verejne von, tak to veru nebolo. Pred rokom a pol som začínala črtať tieto témy na svojich sociálnych sieťach. Oslovila ma neziskovka Ženské kruhy, či by som chcela u nich vydať nejakú časť svojho príbehu. Nechcela som to robiť anonymne, pretože to má pre ľudí menšiu hodnotu. Niekoľko nocí som nespala. Musela som sa vyrovnať s následkami, ktoré prídu. Teraz som v takej životnej etape, že už viem, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporia a podržia a že mám domov, kde sa cítim v bezpečí. Ono v komentároch pri Milosti a iných sektách sa väčšinou ozývajú členovia, ako tam je super a ružovo. Mne to vtedy prišlo, že to je extrémne nebezpečné. Každý by chcel mať svoj dokonalý život, ale málokto z nich ho naozaj žije, len to tak prezentujú. Chcela som ukázať aj druhú stranu, no potom mi začalo chodiť strašne veľa správ od ľudí, ktorí sa extrémne boja o tom rozprávať a aj o tých následkoch, ktoré im to spôsobilo. Od tých, čo odtiaľ odišli.
