Päť rokov v spoločenstve Milosť: Znásilnenie, neschopnosť sa rozhodovať... A to nie je všetko!

Je za tým rozhodnutie súdu, ktorý poukázal na to, že činnosť hnutia je v rozpore so zásadami ľudskosti a znášanlivosti. Objavili sa však aj iné šokujúce svedectvá.
Reportérka denníka Plus JEDEN DEŇ preto navštívila bývalú členku Milosti Denisu Tomíkovú (28). Žena pochádzajúca z malého mesta na strednom Slovensku po porozprávala o svojej skúsenosti. Podpísalo sa pod ňu násilie.

Zaujal ma váš príbeh i to, ako ste vyšli s kožou na trh. Ako ste sa vlastne do spoločenstva Milosť dostali?

Do kresťanského spoločenstva Milosť som prišla v trinástich rokoch aj s rodičmi, pričom v osemnástke som odišla. Moji rodičia sú stále členmi.

Vy ako rodina ste predtým boli veriaci?

Moji rodičia boli predtým priemerne veriaci katolíci, asi takí, že na väčší sviatok išli do kostola. Potom od katolíkov odišli a pridali sa k Milosti. Odvtedy veria len tomu, čo je napísané v Biblii.

Ako ste to ako dieťa vnímali, keď vás tam rodičia zobrali?

Na začiatku to bolo veľmi príjemné, tí ľudia boli milí. Zaujímali sa o nás, čo sme, kto sme, odkiaľ sme. Dosť veľa sme sa rozprávali. S členmi, pastorom a aj veľa s tou pani, čo nás tam doviedla. Ona bola taký mentor. Vždy, keď sme niečomu nerozumeli, tak sme sa pýtali jej. Vysvetľovala nám aj veci z Biblie. Úplne všetkému som ako trinásťročná neverila. Nielen neverila, ale snažila som sa akoby pochopiť, že čo je na tej katolíckej viere zlé a prečo sú oni lepší. Všetko som to tak skúmala, lebo to bolo nové.

Kedy ste začali vnímať, že niečo nie je v poriadku a čo konkrétne to bolo?

Odišla som na začiatku roku 2013. My ako mladí sme mávali také tábory a špeciálne kázne. Už dlhšiu dobu som si v tých kázňach všímala nezrovnalosti. Skúmala som to, že prečo majú byť iní veriaci horší a podobne, lenže som nedostávala úplne také odpovede, ako by som chcela. Tam bola jediná odpoveď, že oni nie sú veriaci, neveria v toho správneho Boha alebo niečo v tomto zmysle. Ja som neskôr odišla aj od rodičov, pretože sa u nás vyostrili vzťahy. V lete roku 2012 sa mi tam navyše stalo, že ma jeden z členov Milosti znásilnil. Nechcela som tam už potom chodiť, nechcela som stretávať jeho a ani iných ľudí. Po čase na mňa už nepôsobili dobre, pretože som vedela, že veľa vecí je hraných a vo vnútri je to úplne iné. Rovnako, ako to bolo u nás doma. Ja som tam teda nechcela chodiť, no rodičia ma nútili. Pred maturitou som napokon odišla aj z domu, aj z tejto cirkvi.

Skúšali ste s tým, čo sa vám nepáčilo, konfrontovať rodičov?

To s tým chlapcom som si nechala pre seba. Ani som nevedela, čo by som mala povedať a ako sa mi to prihodilo. Tie kázne som však vtedy začala vnímať viac. Také veci, ako že dievčatá musia nosiť dlhé sukne a keď ich nenosia, tak sa musia vysporiadať s hriechom, ktorý potom nastane. Dlho som bola v tom, že to bola moja chyba a bála som sa aj toho, aby ma neprinútili si ho vziať. Rodičom som hovorila, že sa tam necítim dobre, ale nechcela som im povedať, čo sa mi tam stalo. Nepochopili a ani nevypočuli ma, hoci som protestovala každý víkend.

Keďže v Milosti od svojich členov chcú, aby uzatvárali partnerstvá len s ďalšími členmi, bol ten chlapec váš priateľ?

Nebol môj frajer. Niekto z vonku by možno povedal, že áno, ale ja som to tak neriešila. Mala som takú svoju predstavu o budúcnosti, chcela som ísť na vysokú školu a študovať, čo ma bavilo. Ja som teda takéto veci neriešila. Už od nejakých 16-17 rokov som počúvala, ako sa mám vydať, rodiť deti a ako si mám zobrať niekoho z tej cirkvi. Ja som bola druhá generácia veriacich, keďže rodičia boli prvá. Mala som vychovať ďalšiu generáciu. Veľa ľudí z Milosti protestovalo, keď som zverejnila svoj príbeh, že oni si mohli zobrať, koho chceli. Áno mohli, ale musel tam ten človek najskôr chodiť. Musel by byť aktívne veriaci, to bol ich správny stereotyp. 

Je odvážne o tom rozprávať verejne. Čo sa vo vás zlomilo, že ste sa rozhodli prehovoriť o tom znásilnení a iných veciach, ktoré sa tam udiali?

Ono to bol veľmi dlhý proces, je to už viac ako desať rokov. Najskôr som si musela vyriešiť otázku existencie. Odišla som pred maturitou, nemala som žiadnu pracovnú prax. Keď som to doriešila, došlo mi, že mám asi nejaký problém. Nevedela som mať poriadne kamarátstvo, ani vzťah. Začala som na sebe pracovať, veľa pomohla terapia aj psychologické knihy. Bez toho by som to nedala, to bolo veľa prebdených a preplakaných nocí, nočných môr a tak. Aj keď si veľa ľudí myslí, že ja som sa len ráno zobudila a povedala som si, že to dám verejne von, tak to veru nebolo. Pred rokom a pol som začínala črtať tieto témy na svojich sociálnych sieťach. Oslovila ma neziskovka Ženské kruhy, či by som chcela u nich vydať nejakú časť svojho príbehu. Nechcela som to robiť anonymne, pretože to má pre ľudí menšiu hodnotu. Niekoľko nocí som nespala. Musela som sa vyrovnať s následkami, ktoré prídu. Teraz som v takej životnej etape, že už viem, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporia a podržia a že mám domov, kde sa cítim v bezpečí. Ono v komentároch pri Milosti a iných sektách sa väčšinou ozývajú členovia, ako tam je super a ružovo. Mne to vtedy prišlo, že to je extrémne nebezpečné. Každý by chcel mať svoj dokonalý život, ale málokto z nich ho naozaj žije, len to tak prezentujú. Chcela som ukázať aj druhú stranu, no potom mi začalo chodiť strašne veľa správ od ľudí, ktorí sa extrémne boja o tom rozprávať a aj o tých následkoch, ktoré im to spôsobilo. Od tých, čo odtiaľ odišli.

Ako v Milosti pristupujú k samotnému sexu?

Sex až po svadbe. Tam nie je iná cesta, ako muž a žena rovná sa deti. Tam to dávali dosť najavo. Vtedy sa až tak neriešila téma LGBT, ale už aj vtedy tam hovorili, že je to choroba a Boh ich z toho vylieči. Oni tam mali svoj ideálny druh veriaceho a každého, kto do toho nezapadal, chceli ho do toho nasmerovať. Keď mal niekto pochybnosti, že je heterosexuál, hneď ho presvedčili, že je to choroba a že si to len myslí. 

Zažili ste na vlastné oči nejaké ich slávne uzdravenie homosexuality alebo iné vyliečenie modlitbou?

Jeden chlapec sa mi tam priateľsky zdôveril, že má o sebe pochybnosti. Nevedel, či sa mu páčia dievčatá a myslel si o sebe, že je chybný a čudný. Snažila som sa mu vysvetliť, že nech na seba netlačí, že časom na to príde. Brala som to z ľudského hľadiska, nie veriaceho. On mi potom písal, že tiež odtiaľ odišiel, pretože sa rodičia chceli za neho modliť, aby sa napravil. Nakoniec prijal sám seba. Je bisexuál.

Čo sú to tie ich toľko spomínané desiatky - finančné príspevky. Ako to vlastne funguje?

Ten desiatok je odvodený od desiatich percent príjmu. Väčšina ľudí, s ktorými som sa rozprávala, dávali skutočne 10 % svojho platu. Zo začiatku to bolo tak, že pokojne aj mince, neskôr sa to zmenilo. Ľudia sa tam potom už hanbili dávať mince, lebo bolo počuť cinkanie. Dávali preto papierové. Ja som o tom presvedčená, že tí ľudia sú tam manipulovaní do vecí, ktoré by údajne mali robiť. Keď tam človek tri hodiny počúva o tom, že mu Boh všetko, čo tam dá, niekoľkonásobne vráti... Je tam davová psychóza, každý dáva tie peniaze. Potom teda dávajú aj takí, čo veľa nemajú a seba musia ukrátiť.

A ako to bolo s finančnými príspevkami vašej rodiny?

Desiatok tam vždy išiel. Po tom, čo prišla výplata, to normálne oco dal do obálky a potom im to dal. Súčasťou každého stretnutia bolo toto zbieranie. Koľko to bolo, neviem. Boli potom aj ďalšie týždne, keď sa niečo ešte naviac dalo. Ja som chodila na brigádu a z tých peňazí tam tiež šlo. Niečo som si odkladala na bežné fungovanie - zošity, výlety, niečo na vysokú školu a niečo som dávala rodičom. Mama zostala chorá bez príjmu, potrebovali to. Viem, že aj z toho tam šli peniaze. 

Liečili aj vašu chorú mamu modlitbami?

Áno. Chodievala aj na výzvy dopredu, že ak je niekto chorý, má prísť a budú sa za neho modliť. Modlil sa aj pastor, chodievali za ňou aj do nemocnice. Aj na menších skupinách, čo malo väčšinou niekoľko rodín cez týždeň, tak aj tam sa modlili. Aj za lekárov, aby našli tú správnu liečbu. Nakoniec sa vyliečila, ale z môjho pohľadu šlo o zásluhu lekárov, podľa nich o zásluhu Boha.

Ako prebieha takáto uzdravovacia modlitba, keď je niekto chorý?

Ono je to veľmi individuálne, ale vo všeobecnosti je vždy nejaká výzva, že majú chorí prísť dopredu. Pastor alebo aj viacerí pastori sa modlia za tých ľudí tak, že im položia na hlavu alebo plece ruku. Modlia sa normálne nahlas a v jazykoch. To je dar od Ducha Svätého pre veriacich. Na druhej strane, u toho chorého, čo sa za neho modlia, sú rôzne reakcie. Niekto plače, niekto sa smeje, niekto sa trasie, niekto spadne. Väčšinou, keď sa za niekoho modlia, tak iný stojí za ním, aby ho chytil a nenechal ho spadnúť na zem. Oni nieže odpadávajú, oni padajú. Je to davová psychóza. Vidia a vedia, že sa niečo také deje a v podvedomí cítia, že sa to má stať. Za mňa je to prejav davovej psychózy. Prečo sa to deje, to neviem.

Čo to je to modlenie v jazykoch? Ide o také to bľabotanie? Prečo sa to deje?

Je to dar od Ducha Svätého. Je to preto, aby tomu, čo sa človek modlí, nerozumel diabol. Ide o zhluk náhodných slabík. Tiež som toho názoru, že je to davová psychóza. Prečítali si v Biblii, že keď je niekto veriaci, tak dostane dar rozprávania v jazykoch. Pre bežného poslucháča je to len obyčajná hatlanina. Niekto v týchto jazykoch začne hovoriť hneď, iný až po krste. Niekto nikdy.

Na stretnutí Milosti Bratislava viackrát opakovali, že počas toho stretnutia cítia Božiu prítomnosť, to bola jedna z hlavných tém. Cítili ste niekedy to aj vy?

Cítila som, že ľudia tam to prežívajú, ale ja osobne nie, necítila som ju. Ja som tam chodila najmä kvôli rodičom, teda hlavne kvôli mame, lebo som vedela, že jej to pomáha. Ja nevyvraciam to, že veria, to naozaj pomáha psychicky sa tak naštartovať. Aj pri chorobách sa lekári zhodujú, že keď je silná psychika, zvláda sa to ľahšie. Až potom, ako sa mama vyliečila, som začala dávať najavo, že to ja takto nevnímam. Aj som chcela veriť v Boha, len oni mi nedali žiadne logické vysvetlenie, že naozaj existuje.

Ako vnímali fantastický žáner - myslím tým knihy s čarovnými tvormi a filmy s rôznou nadprirodzenou tematikou?

Harry Potter bol v tom čase veľmi trendy. Brali to, že je to od diabla. Neodporúčalo sa to vôbec čítať ani pozerať. Nešlo len o Pottera, išlo aj napríklad o Pána prsteňov a celkovo tieto fantasy veci. Všetko však záležalo od konkrétnej rodiny a od stupňa viery. Niektorí čítali všetko, iní nie. Vo všeobecnosti sa však hovorilo, že takéto žánre, kde sa čaruje a sú také fantastické tvory, tak tie určite nie sú dobré.

Veria členovia na posadnutie diablom a ako ho potom vyháňajú, keď neuznávajú farára a sväté predmety?

Neveria na to tak, ako je to napríklad vo filme Exorcista. Veria však, že akákoľvek choroba alebo iné nešťastie je spôsobené diablom alebo satanom. Oni naozaj veria na nebo a peklo. Do neba idú len veriaci. Avšak, katolík by šiel tiež do pekla.

Čo vlastne majú proti katolíkom?

Oni majú na to jedinú odpoveď a to je, že katolíci nejdú podľa Biblie. Katolíci majú napríklad viacerých svätých, ku ktorým sa modlia, napríklad k Márii.

Ako sa očisťujú od hriechov? Existuje v Milosti nejaký špeciálny typ spovede?

Tam sa spovedá každý sám zo svojich hriechov. Je to na svedomí každého veriaceho. Na zhromaždenie nemusí ísť kvôli spovedi, vyspovedať sa totižto môže kedykoľvek a kdekoľvek. Každý si spytuje svedomie sám za seba.

V Milosti sa nemodlia klasické otčenáše, ani iné, pre katolíka známe modlitby. Majú tie ich modlitby presné znenie alebo čo sa to vlastne modlia?

Modlí sa buď v duchu alebo nahlas. Ak však niekto žiada Boha o odpustenie hriechu, robí to normálnou rečou. Už deti sa tak učia modliť. Za čo sú vďačné, za čo Boha prosia. Je to vlastnými slovami. Niektoré žalmy z Biblie však veriaci vedia celé naspamäť. 

Keď niekoho z Milosti s čímkoľvek konfrontujete, argumentuje naspäť citátmi z Biblie. Príde mi, že ak na niečo konkrétne práve citát nemajú, jednoducho odpoveď odignorujú. Je to tak?

V podstate áno. Oni dosť ľudí lákajú na to, že my máme na všetko odpoveď. Všetko riešia s Bibliou a odpovede hľadajú len tam. Zažila som, že sa stala situácia, že niekto dal otázku a nevedeli na to odpovedať. Potom to fakt hľadali v tej Biblii, ale boli aj témy, ktorým sa normálne vyhýbali. Niektoré témy sú úplne ignorované, ale je to veľmi individuálne. Oni nepripúšťajú, že by v Biblii na niečo odpoveď nenašli. Tú spojitosť si tam nájdu, aj keď bežný človek by ju tam nevidel.

Pristupujú rozdielne k mladším a starším ľuďom?

Deti majú vyriešené tak, že počas stretnutia pre ne majú besiedky. Sú tam ľudia, ktorí na ne dohliadajú, aby sa rodičia mohli venovať tomu zhromaždeniu. Tie deti si buď kreslia, alebo robia nejaké iné svoje aktivity. Čo sa týka mladých ľudí, oni sú tak naučení, doslova v štýle, že vidíte tu nového človeka? Choďte sa mu prihovoriť, buďte k nemu milí, zistite, čo ho trápi a prečo sem prišiel. Ono tá milosť je pre tých ľudí v Milosti typická. Viacerí hovoria, že sa im páči práve to, že tam prišli a niekto sa o nich zaujímal. Oni chcú vytvoriť príjemnú atmosféru, hlavne pre tých nových.

Je pravda, že sa zameriavajú na ľudí, ktorí majú nejaký problém? Ako teda vnímajú závislých?

Nie iba závislosť, ale aj chorobu vnímajú, že je od diabla. Chorí ľudia, rozvedení ľudia, nešťastní ľudia... Celkovo taký stratený človek, ktorý čaká od života niečo viac. Nie je úplne šťastný, je nespokojný v práci či má zlé vzťahy v rodine. Zameriavajú sa presne na takýchto ľudí. Reálne, keď si človek povie, že je niekto skutočne šťastný a vyrovnaný v živote... Nemyslím si, že by takéhoto človeka získali. Preto aj keď majú akcie pre nových ľudí, ako napríklad prednášky či festivaly, tak sa tam rozprávajú s ľuďmi aj jednotlivo a keď im niekto povie, že je šťastný a nepotrebuje nič viac, oni to vezmú. Vedia, že raz za čas príde na každého obdobie, keď nebude spokojný. A práve to využívajú. Svoje svedectvá však verejne hovoria najmä ľudia, ktorí zažili nejaké veľké obrátenie. Aj čo sa týka boja so závislosťou či depresiami aj problémov vo vzťahoch. Oni to berú ako veľkú vec a títo ľudia potom hovoria aj verejne. Tiež som zažila, že nám istý pán hovoril, ako boli s priateľkou závislí a ako našli Boha a svoju cestu. Rozprávajú veľa o tom, ako im Boh pomohol.

Hovorí sa, že členstvo v Milosti môže mať dobrý vplyv na rodinu. Čo si o tom myslíte?

Ak sa obráti celá rodina, tak medzi sebou nemajú mať prečo konflikt. Veria tej "správnej" viere a žijú si svoj kresťanský život. Každá rodina však má ešte aj svoju ďalšiu rodinu. Tých nabádajú na svoju vieru, no keď sa neobrátia, tak často dochádza k prerušeniu kontaktov. 

Ako veľmi sa zmenia ľudia, keď sa pridajú v Milosti?

Mnoho ľudí mi písalo. Išlo o dva typy správ. Jedna bola, že už tam majú svojho blízkeho a čo s tým. Druhá, že ako majú ochrániť svoje deti, aby sa tam nedostali. Mladí ľudia sú totižto veľká skupina, na ktorú sa zameriavajú. Sama som bola svedkom, že sa žena rozviedla so svojím manželom, pretože bol neveriaci a nechcel tam chodiť. 

Čo poradíte človeku, ktorý sa ozve s tým, že sa tam pridal jeho blízky? Čo má robiť?

Tomu človeku je potrebné dať najavo, že tu stále pre neho sme. Treba však vyjadriť aj nesúhlas - nie útočne, nie hádavo. Viesť konštruktívny rozhovor, aby sa ten veriaci nezľakol a neprerušil kontakt. Dôležité je veľa diskutovať a ukázať aj druhú stranu tej viery. Dobré je ukázať tomu človeku, že sa mení. Že predtým bol nejaký a teraz už taký nie je. Vo veľa veciach sa tí ľudia zmenia k horšiemu. Dať mu jasne najavo, že sme tu stále pre neho, stále ho ľúbime a vždy, keď bude problém, môže prísť. Určite neprerušiť kontakt. Je dôležité, aby takýto človek vedel, že keď bude chcieť odísť, nie je sám a nezostane ani sám. Milosť to robí, že sa snaží človeka odstrihnúť od vonkajšieho sveta, aby sa potom cítil, že vonku už nikoho iného nemá. Že zostane sám a pohltí ho diabol. Ale nie je to tak.

Aké môže mať človek následky z toho, že sa stane členom spoločenstva?

Ľudia sa bežne aj rozvádzajú. Hlavne, keď sa polovička odmieta pridať. Ja osobne som mala určite zníženú schopnosť socializácie. Mala som aj pocity samoty, ale ja som v skutočnosti sama nebola. To bolo presne to, že oni sa snažia, aby sa socializoval človek len v rámci spoločenstva. Pre nich neveriaci človek nemôže byť plnohodnotný priateľ. Mám mnoho správ od mamičiek, čo odišli, že je tam mnoho rodín, čo deti nedávajú vôbec do škôlky. Sú len v rámci tej cirkvi, vôbec sa nesocializujú vonku. Ono ako keby vôbec nebrali tie novodobé psychologické poznatky, napríklad, ako sa vyvíja mozog tomu dieťaťu, že sa potrebuje socializovať a podobne. Oni to berú tak, že to dieťa chránia, aby ho diabol nezviedol na jeho cestu.

Ako sa cítite a ako prežívate, keď niekde vonku stretnete človeka z Milosti. Vynoria sa vám všetky spomienky?

Keď som o tom prvýkrát verejne prehovorila na sociálnych sieťach, chvíľu na to som videla nejaké zábery odtiaľ zo stretnutia. Rozplakalo ma to. Tých ľudí som poznala, viem o tom, že tam ešte stále sú a je mi to ľudsky veľmi ľúto. Ja mám taký pocit, že oni nežijú plnohodnotný život, aký by mohli a že sa dobrovoľne obmedzujú. Ja neberiem nikomu, že verí. Rada skúmam odpovede ľudí, keď sa pýtam, prečo veria. Ale toto je iné. Milosť má prejavy uzavretého spoločenstva, a tým sa o veľa oberajú. Chýba im náhľad von do sveta. Oni si samozrejme myslia, že to tak nie je, že s nimi nikto nemanipuluje a že sú úplne slobodní, že kedykoľvek môžu odísť a podobne. Ja ich nehaním, ja len ukazujem, že nie je všetko také ružové, ako to prezentujú navonok. Mám stovky správ o tom, ako ľudia, ktorí od nich odišli, trpeli. Množstvo z nich sa lieči dodnes. Nemajú plnohodnotný život a boli zle ovplyvnení. Písal mi jeden pán, ktorý tam chodil od malička. Povedal mi, že hoci má cez dvadsať rokov, musí sa doslova učiť, ako sa sám rozhodovať. Doteraz totižto za neho vždy niekto iný rozhodol a on teraz normálne nevie, že čo so životom. Musí chodiť na terapie, aby sa naučil rozhodovať sám za seba, vo svojom vlastnom živote. 

Ako by ste opísali bližšie ten nátlak, ktorý tam vyvíjajú?

Celé je to tam postavené na nepriamom nátlaku. Síce povedia, že nemusíš chodiť na každé zhromaždenie, ale potom v tebe tá viera nebude taká aktívna, nebudeš mať taký vzťah s Bohom, keď to nebudeš zdieľať s inými. Je to také, že človek, keď verí v Boha, tak automaticky s ním chce mať čo najbližší vzťah. Keď tam chodí a počúva ako mladý človek, že čo najskôr sa ožeň alebo vydaj a ži takýto život, že len vtedy ťa Boh požehná, budeš šťastný, budeš mať dosť peňazí a budeš mať všetko zabezpečené, čo potrebuješ, tak jasné, že tí ľudia to spravia, lebo každý chce mať dobrý život. Oni riešia každú oblasť života človeka a keď tam niekto počúva tri hodiny o tom, že takto sa má správať, tak tomu verí.  Veľa ľudí, čo odtiaľ odišlo, sa o tom bojí hovoriť. Často je tým dôvodom to, že tam majú ešte zvyšok rodiny alebo majú kvôli tomu psychické problémy. Takí ľudia o tom nechcú prehovoriť, pretože nechcú získať akúsi nálepku, že som bol sektár, alebo musím chodiť ku psychiatrovi. Ľudia keď prestanú chodiť do kostola, tak väčšinou nemajú problém o tom hovoriť, že čo sa im nepáčilo a podobne. Keď sa niekto bojí povedať, že odišiel z Milosti, už to značí problém.

Aký bol váš život po? Čo sa dialo, keď ste odišli?

Keď som odišla, tak mi asi tri až štyri mesiace pravidelne písali kamaráti a ľudia odtiaľ. Ako sa mám, či tam nechcem prísť, či nechcem ísť na stretnutie v inom meste. Potom sa to obrátilo, niektorí mi písali, že budem mať zlý život. Povedali, že mi to síce neprajú, ale bez Boha mi bude ťažko. Priateľsky ma vystríhali pred životom bez Boha, a tiež som počúvala ich príbehy, že aké to mali oni zlé a teraz, aké to majú super. Ja som si v tom období musela vyriešiť svoje problémy, čiže som išla pracovať. Dosť dlho som mala aj dva-tri pracovné úväzky naraz. Potom som sa snažila pracovať na sebe, aby som si dala dokopy život.  Keď som odišla z Milosti a aj od rodiny, boli to možno aj dva celé týždne, keď som nonstop plakala. Potom som si však uvedomila, že buď sa môžem ľutovať do konca života, alebo s tým niečo spravím. Dávala som si malé ciele, to bolo také, že no teraz zmaturujem, potom si nájdem robotu a potom sa uvidí. Nastúpila som externe na vysokú školu a postupom času sa mi podarilo spraviť si svoj život taký, ako som chcela. Nikto ma momentálne neovplyvňuje. Môžem si čítať, čo len chcem a rozmýšľať, ako chcem. Tiež môžem vyjadrovať a zdieľať svoj názor, nikto sa mi už nevysmieva. Kým som sa z toho dala naozaj dokopy, trvalo to roky. Musela som sa nájsť, pochopiť, ako si vybudovať priateľstvo či vzťah. Musela som prijať samú seba a pochopiť, ako mám byť šťastná. Taktiež ide o to, že ja som celkom kreatívny typ. U mňa to bolo potláčané. Radšej som mala byť ekonóm, právnik, policajt, čokoľvek, len prečo by si mala maľovať alebo písať? Musela som hlavne prijať samú seba, že nie som čudná. Dodnes si myslím, že tie veci nemám úplne vyriešené. Práca na sebe predsa nikdy nekončí. Rozhodla som sa, že budem dobrý človek a nebudem to skrývať za žiadnu vieru. Chcem byť človek, za ktorým ktokoľvek môže prísť a povedať, čo len chce. Hlavne chcem byť spokojná.

Prečítajte si tiež: