Päť mesiacov nevedela vstať. V Moskve získala novú imunitu

Precestovala Európu, pozná Kanárske ostrovy, miluje Thajsko, trikrát dovolenkovala na Kube. Beáta Gáborová (45) odišla v roku 1998 robiť aupairku na pár mesiacov do Anglicka, v cudzine napokon prežila veľkú časť svojho života. Od začiatku sa jej tam však na päty lepila smola. Pani, ktorej Martinčanka mala opatrovať malého syna, zatrpkla na svet po amputácii nôh a s Beátou si nesadla. Pracovná agentúra jej hľadala iné miesto, no zvolila si návrat na Slovensko, odkiaľ sa vybrala do Holandska.

V mestečku kúsok od Haagu pracovala dva roky, potom ju prepadla clivota. Vrátila sa domov a skoro po siedmich rokoch opäť vyrazila do Anglicka. Jej susedom bol strojník Marián (48) z Košíc, ktorý predtým pôsobil v Spojených štátoch. Začali spolu žiť, no žena sa stále cítila unavená. „Najhoršie chvíle prišli na začiatku roka 2021, keď sa so mnou v posteli roztočil svet. Na ďalší deň som už pred skladom, kde som pracovala, nevládala vystúpiť z auta,“ opisuje Martinčanka.

Pôvodný článok z PLUS 7 DNÍ tu

Vrátila sa domov, ľahla si. Keď z lôžka o pár minút vykročila, stúpila do prázdna a zvalila sa na podlahu. Odvtedy chodila iba štvornožky! „Anglickí záchranári usúdili, že som strhaná, no stal sa zázrak. Po štyroch týždňoch som sa cítila úplne zdravá. No čoskoro mi zasa prišlo zle a z postele som bez cudzej pomoci nevstala ďalších päť mesiacov,“ pokračuje pani Gáborová. Keď Marián nebol doma a nemal ju kto nosiť na rukách, na opačnú stranu obývačky sa dostala odrážaním stoličky s kolieskami. Bolo jej zle, dostávala panické ataky, mala depresie.

„V tom čase v Európe vyčíňal koronavírus a z Anglicka na Slovensko nelietali žiadne spoje. Britskí zdravotníci mi nevedeli pomôcť, rozhodla som sa ísť domov, kam som sa po peripetiách dostala už na invalidnom vozíku,“ opisuje Beáta. V máji 2021 skončila v martinskej nemocnici. Vyšetrenia ukázali, že má dlhodobé autoimunitné ochorenie sklerózu multiplex a je vo fáze 5,5 z desiatich bodov stupnice. V tom čase už ostala úplne odkázaná na Mariánovu pomoc, ktorý nechal prácu v zahraničí a prišiel sa o ňu starať do Vrútok.

Naši lekári Martinčanke nasadili liečbu, ktorá spomaľuje progres choroby, a dokázali ju stabilizovať. Lenže Beáta Gáborová sa stále necítila vo svojej koži. Zistila, že v nemocnici v Moskve robia transplantáciu kmeňových buniek, akýsi reset imunity, ktorý chemoterapiou vyčistí ľudské telo. Túto experimentálnu kúru takmer za 50-tisíc eur, ktorú naše poisťovne nepreplácajú, už podstúpilo aj pár Slovákov. Beáta si povedala, že nemá čo stratiť. Finančne jej prispeli obe rodiny, do zbierky sa zapojili aj neznámi ľudia.

V septembri lanského roka Marián takmer nemohúcu priateľku naložil vo Viedni do lietadla, ktoré letelo do Istanbulu, odtiaľ sa presunuli do Moskvy. Na klinike, ktorá Slovenke pripadala ako palác, Beáte do ruky zaviedli kanylu, cez ktorú jej štyri dni tiekli infúzie. Do krku jej neskôr vložili veľký katéter, ktorý slúžil na odber už dostatočne namnožených kmeňových buniek. Tie Slovenke odobral lekár špeciálnym prístrojom, následne ich na klinike očistili a zamrazili.

„Pôvodný katéter mi z krku čoskoro vybrali a dali mi tam druhý. Ten už slúžil aj na šesťdňovú chemoterapiu, ktorou mi úplne zničili pôvodnú nefunkčnú imunitu,“ vysvetľuje Beáta Gáborová. Dva týždne nato, ako do Moskvy priletela, jej cez katéter transplantovali jej vlastné a už očistené kmeňové bunky. Pod krátkym tepelným šokom ich lekár rozmrazil a cez hadičku pustil späť do Slovenkinho tela. Po tomto zákroku získala novú imunitu, od ktorej si sľubovala lepšiu kvalitu života.

V nemocnici dostávala každý deň čisté oblečenie, nemohla sa sprchovať ani umývať, utierala sa gázovými obrúskami. Piť, ale aj umývať zuby si mohla len vodou, ktorú jej priniesli. Každý deň sestričky Martinčanke odoberali krv a merali hodnoty hemoglobínu, leukocytov a krvných doštičiek. Spočiatku sa nelepšili, no po pár dňoch nastal obrat. Bunky sa ujali, Beátina nová imunita začala pracovať.

Po mesiaci v Moskve sa Slovenka vrátila domov, kde stále musela dodržiavať prísne nastavené pravidlá. Nosila rúško, s nikým cudzím sa nestretávala. Mohla jesť len jedlo uvarené doma, ktoré musela zjesť do hodiny, a mala zakázané prihrievať si ho. Mala dovolené piť iba balenú dojčenskú vodu. Prvé tri mesiace nesmela prísť do styku s vlastnou krvou, nemohla si ani len spraviť záder. Stále sa snažila pozitívne myslieť a čoskoro dvakrát denne cvičila na veslárskom trenažéri. Pomohli jej aj rehabilitácie, pobyt v kúpeľoch a prechádzky s Mariá­nom, ktoré si stále predlžovali.

Rok po výmene kmeňových buniek nám Beáta otvorí dvere. Predtým sme videli, že nevládze vstať z gauča a nad osudom už pomaly lámala palicu. Dnes sa sama pod dohľadom Mariána presúva z obývačky do kuchyne. Pred zákrokom v Rusku túžila získať rovnováhu a nepadať z nôh, teraz sa bez cudzej pomoci oblečie a obuje. Na kuchynskej linke si naleje čaj, z bytu prejde do výťahu, kde žiadnu oporu nepotrebuje. Pred panelákom chytí Mariána za ruku a idú na dlhú prechádzku či výlet. Bez akýchkoľvek problémov už takto prešli aj okolo Štrbského plesa.

„Keď sa na mňa doktor v Moskve pozrel, povedal mi, že so svojou agresívnou formou sklerózy multiplex som prišla v poslednej chvíli. Do dvoch rokov by sa zo mňa stal ležiaci pacient. Nevedela som, že výmenu kmeňových buniek robia aj na Slovensku, no ak by aj, išla by som zasa do Ruska. Myslím si, že tam majú s týmto zákrokom oveľa väčšie skúsenosti,“ nezakrýva pani Gáborová a ukáže nám protokol o vyšetrení mozgu a miechy z martinskej nemocnice, ktorý poslala aj do Moskvy.

Dvanásť mesiacov po zákroku nemá žiadne aktívne ložiská sklerózy multiplex, progres choroby sa podarilo zastaviť. Kvalita jej života sa neuveriteľne zlepšila a je čoraz samostatnejšia. „Nie každému výmena kmeňových buniek pomohla. Niekto je na tom rovnako ako kedysi, pán zo Škótska sa z vozíka zdvihol po siedmich rokoch. Netvrdím, že som zázračne vyzdravela, no silniem a život ma opäť baví. A o to mi pred cestou do Moskvy išlo,“ uzatvára Beáta.