Nór Ole (31) prežil útok Breivika, no trauma tu bude do konca života: Takéto môže mať následky!

V roku 2011 spáchal Anders Breivik najkrvavejší útok v Nórsku od druhej svetovej vojny. 22. júla najprv odpálil bombu v blízkosti vládnych úradov v Osle, pri čom zahynulo osem ľudí. Následne v letnom tábore mládežníckeho krídla Strany práce na ostrove Utøya zastrelil 69 ďalších ľudí. V roku 2012 bol za to odsúdený na najvyšší možný trest v Nórsku - 21 rokov väzenia s možnosťou predĺženia, pokiaľ bude naďalej považovaný za nebezpečného. Nór Ole Martin, ktorý tento útok prežil, prišiel pred niekoľkými dňami na Slovensko a osobne nám prezradil desivé detaily teroristického útoku.

Desivé detaily útoku si prečítajte v článku nižšie:

Priznal, že v osudný deň bol presvedčený, že zomrie. “Práve to je účelom terorizmu -  vystrašiť vás, že vám zoberú život. Ale tiež som zároveň myslel aj na to, že chcem prežiť. Každý človek reaguje v takejto situácii ináč. Niekto zamrzne, niekto uteká preč, iný sa zas skryje. Nikdy neviete ako by ste reagovali,” vysvetľuje Ole, ktorý pri útoku prišiel o viacerých blízkych priateľov. Tvrdí, že s takouto udalosťou sa zmieriť úplne nedá a tí, čo ju prežili, musia žiť s týmito spomienkami už do konca života. “Ja som mal len šťastie, že som sa z toho v rámci možností dostal celkom rýchlo, ale sú aj takí, ktorí majú posttraumatické príznaky,” hovorí.

Viac o posttraumatickom stave prezradila psychologička, prečítajte si na ďalšej strane:

Psychologička Mária Montilla vysvetľuje, že posttraumatický stav niektorí ľudia zvládnu s pomocou svojho okolia, rodiny, priateľov, či kňaza a vyrovnajú sa s traumatizujúcou udalosťou. Avšak, u niektorých môže vyústiť do posttraumatickej stresovej poruchy. Tá obyčajne vznikne do 3 mesiacov od prežitej udalosti, ale u niekoho sa môže objaviť aj po rokoch. "O poruche hovoríme, ak príznaky trvajú viac ako mesiac," hovorí odborníčka s tým, že k príznakom patrí úzkosť, nespavosť, nesústredenosť, znovuprežívanie udalosti v spomienkach, či vyhýbanie sa miestam, kde sa udalosť stala.

Neskôr, ak sa nelieči, sa môžu rozvinúť aj vážnejšie príznaky ako sú suicidálne myšlienky, apatia, depresia, ľahostajnosť, neschopnosť fungovania v práci, či vo vzťahoch. "Občas sa zdá, že človek znecitlivel, akoby sa odpojí od udalosti a toto obdobie sa strieda u neho s obdobím, kedy znovu prežíva udalosť v spomienkach a pocitoch," poznamenáva Montilla. Rovnako sa ľudia s touto poruchou cítia byť neustále ohrozovaní, trpia úzkosťami, depresiami, neistotou a často aj somatickými ťažkosťami.

Neraz majú skreslené predstavy o tom, čo prežili, buď udalosť bagatelizujú alebo naopak ešte viac dramatizujú. Mávajú poruchy spánku, izolujú sa alebo cítia hnev. V prípade liečby by sa mal ich stav zlepšiť do pol roka. Preto je vhodné navštíviť psychológa, alebo psychiatra, vhodná je psychoterapia a niekedy aj medikamenty. "Hovorí sa, že 30 percent sa vylieči, 30 percent má mierne príznaky dlhodobo a ostatní majú stredne závažné problémy a symptómy a opakovane zlyhávajú v práci alebo v osobnom živote, PTSP môže viesť aj k invalidite," hovorí.

Čo robiť s veľkým množstvom negatívnych informácií, s ktorými sa človek denne stretáva, si prečítajte na ďalšej strane:

Inak sa PTSP prejavuje u detí, adolescentov a dospelých a tiež ju inak spracovávajú. "Je určite iné čítať o traumatických udalostiach a iné je to zažiť na vlastnej koži. Kto to zažije, naopak má podľa mňa skôr pochopenie a súcit s ľuďmi, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii. Preto sme neraz svedkami, že títo ľudia o tom, čo prežili hovoria a tak sa vlastne jednak vyrovnávajú s vlastným zážitkom a jednak cítia potrebu pomôcť iným vyrovnať sa s podobnými zážitkami," dopĺňa.

"Osobne vnímam, že sme zaplavovaní informáciami o rôznych ťažkých udalostiach, určite niektoré z nich musíme aj bagatelizovať, alebo ich akoby nevnímať, pretože ak sa sústreďujeme len na negatívne a ťaživé udalosti, môže nás to viesť k depresii. Avšak,  pokiaľ sa udalosti dotýkajú našich blízkych a dejú sa v komunite kde žijeme, treba sa nimi zaoberať. Dôležité je naučiť sa, že aj toto je súčasť života, učiť sa prežiť a učiť sa pomáhať ľuďom okolo nás," uzatvára psychologička.