FOTOreportáž z NOCĽAHÁRNE pre ľudí bez domova: Ak nevyzbieram dosť plechoviek, tak ZAMRZNEM!

Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul nájdete na pomerne skrytom a odľahlom mieste, neďaleko letiska na okraji Bratislavy. Desiatky, ba až stovky ľudí sem prichádzajú denne, zväčša na večer, aby mali kde prečkať noc. Osud sa s nimi totižto kruto pohral a o vlastnú strechu nad hlavou prišli, alebo ju nikdy ani nemali.

Väčšie budovy obkolesuje plot a do lokality chodí jediný autobus. Ten využívajú, podľa slov vodiča Romana (45) iba klienti nocľahárne. "Táto linka bola zriadená pre nich, pretože ostatní cestujúci sa sťažovali na zápach a diskomfort pri cestovaní. Občas sem nastúpi niekto iný a potom nechápe. Ja som bol ten, kto to inicioval a presadil som sa tiež jeden z dvoch vodičov, ktorí túto linku obsluhujú," dodáva šofér Roman, ktorí ma medzi klientami prirodzený rešpekt.

Hneď po príchode do nocľahárne nás víta usmievavá Hanka (20) so skupinkou dobrovoľníkov z komunity Eben Ezer, ktorí prišli prvýkrát. Klient sa najskôr musí zaregistrovať a zaplatiť symbolický poplatok 1 euro, za ktorý dostane posteľ a tiež večeru a raňajky. Taktiež musí fúkať, aby sa oddelili triezvi od tých, ktorí sú pod vplyvom alkoholu.

Najskôr sa teda vydávame do priestoru, ktorý slúži ako nocľah pre ľudí, ktorí prišli posilnení alkoholom. Ide o veľkú halu s množstvom postelí, ktorá predtým slúžila ako sklad. Ženská časť je oddelená samostatne, v podzemí sú k dispozícii aj sprchy.

Hanka popri zoznamovaní sa s priestormi rozpráva aj pár slov o histórií nocľahárne. "Projekt vznikol v roku 2006, ako taká reakcia na veľmi krutú zimu, ktorá sa vyznačovala tým, že veľmi veľa ľudí zomrelo na ulici," vysvetľuje nám s tým, že išlo o nápad dobrovoľníkov z ktorej vznikol de Paul, ktorý má v súčasnosti už takmer sto zamestnancov.

Nocľaháreň doposiaľ nebola zavretá ani na jediný deň a to ani počas najsilnejšej pandémie koronavírusu. Kapacitu má 200 postelí, no v zime ju navyšujú. Rekordný počet bol 236 klientov za jednu noc. „Sú tu len počas noci. Od 17. je otvorená čakáreň, pričom o 19.00 h otvárame brány nocľahárne. Do siedmej ráno treba budovu opustiť," dodáva Hanka s tým, že v zime ľudí prijímajú aj kedykoľvek počas noci: „Klienti dostanú plachtu a deku, ktoré sa každý týždeň perú. Tie veci majú uložené vo vreciarni. Každý človek tam má pod svojím číslom svoje vrece."

Po chvíli nazrieme do nov- šej časti nocľahárne, ktorá je určená pre ľudí, ktorí prišli triezvi. Je v lepšom stave, má krajšie sprchy a tiež splachovacie záchody. V staršej časti sa nachádzajú iba chemické záchody, pretože je tam problém s kanalizáciou.

Keďže sa blíži čas otvorenia a príchodu klientov, presúvame sa von. Pred vchodom už čaká väčšia skupinka ľudí, teplomer ukazuje niekoľko stupňov pod nulou.

Skupinu čakajúcich klientov tvorí doslova všehochuť. Starí i mladí, opití i triezvi, čistí či špinaví, kultivovaní a slušní, no aj drzí a agresívni. Do oka nám hneď padne sympatická Mirka (49), ktorej hovoria Vanesa . "Ja som neprišla o domov, ale som sem spadla. Som pohádaná s otcom, našiel si druhú družku, ako mama zomrela. Ja ju jednoducho nenávidím," vysvetľuje Vanesa, pričom v pozadí počuť hlasný rev. Niekto z prítomných sa pochytil.

"Keď odtiaľto ráno odídem, tak to veru nie je sranda. Hlavne v tejto zime. Nie je každý alkoholik, no ja aj tak nechodím do triezvej skupiny, pretože mám ešte priateľa. Myslím si, že by nám mesto mohlo niečo vymyslieť, ako nám dať šancu na nový život. Aby som odtiaľto odišla, potrebujem mať nejaký základ," dodáva Vanesa s tým, že obvykle sa zahrieva vozením sa v električkách či v nákupných centrách. "Je to veľmi ťažký život. Musíte myslieť na to, že si musíte zarobiť na jedlo a na noc. Prišla som sem pôvodne na dva dni, no už som tu dva roky. A stačí mi," uzatvára Vanesa s tým, že nocľaháreň je pre ňu záchrana. Želala by si však, aby nemusela ráno odísť, ale zostať o niečo dlhšie. Aspoň do desiatej.

Pre prítomných sme veľkou atrakciou, no vôbec sa im nepáči prítomnosť nášho fotografa. Po ubezpečení, že nefotíme nikoho, kto si to neželá, sa situácia upokojí. Zaujímajú sa, odkiaľ a prečo prichádzame. Zrazu však príde ďalší autobus a z neho vystupuje veľká skupina ľudí.

Ťažko vysvetliť prečo mi bol práve on sympatický, možno kvôli podobnosti s jedným slovenským hercom... A tak sa dávam do reči s ďalším čakajúcim, ktorý po mne zvedavo pokukoval. Milan (50) tak isto, ako ostatní, nemal ľahký osud. Z blízkych mu už nikto nežije, na ulici skončil kvôli rôznym problémom s peniazmi.

"Ja zvyknem pracovať. Milujem záhradky. Veľmi ma to baví a páči sa mi to. Chodievam vypomáhať rôznym ľuďom s takouto prácou. Problém však nastáva vtedy, keď udrie zima. Počas mrazov prácu nemám a neviem si ju nájsť," vysvetľuje mi sympaťák o ktorom vtedy ešte netuším, že spolu strávime zvyšok našej návštevy. "Keď odtiaľto ráno odídem, hľadám zálohované plechovky a fľaše. Bolí ma z toho pri srdci," vzdychne si smutne.

"Celý deň len naháňam plechovky, aby som si zarobil na nocľaháreň. Dnes som zarobil 1.5€," vysvetľuje Milan s tým, že počas mrazov sa zahrieva tým, že je stále v pohybe. Dostane od nás cigaretu, ktorá ho dojme k slzám. My máme tiež čo robiť, aby sme ich udržali.

V tomto čase sa už otvárajú brány nocľahárne a klienti sa tak presúvajú dnu. Po krátkej chvíľke príde dvojica parťákov, pričom jeden z mužov je vozíčkar. "Ja sa volám Majky a toto je môj najlepší priateľ Pišta. On sa o mňa stará, vždy si pomáhame. Keby jeho nebolo, tak neviem, čo by som robil," rozpráva s úsmevom starší pán na invalidnom vozíčku.

"Peniaze zháňam žobraním. Keďže som vozíčkar, vždy ich nejako zoženiem," dodáva Majky, ktorý sa s nami celý čas rozpráva s humorom a vtipkuje. Je v dobrej nálade a aj s kamošom majú na perách široké úsmevy. "Čo sa týka našej komunity ľudí bez domova, máte tam ľudí zlých aj dobrých. Niektorí si vzájomne vypomáhame, napríklad s peniazmi na nocľah, ale niektorým by som nedal ani cent," dodáva Majky, ktorý sa vzápätí vydáva ku posteli. Po dlhom dni si potrebuje ľahnúť.

Pri vstupe stretávame i Jozefa (63). "Ja som tu len veľmi krátko," začína svoje rozprávanie muž o ktorom by ste nikdy nepovedali, že nemá strechu nad hlavou. "Cez deň sa zvyknem túlať, alebo mám nejakú robotu. Ak sa niečo pritrafí, vždy to vezmem a potom robím. Problém sú tieto zimy. Vtedy je naozaj veľmi zle," dodáva starší pán.

Po chvíľke si ma všimne mladučký chlapec. Nie starší, ako 25. Zvedavo si ma obzerá a zrazu ku mne príde. "Ahoj. Ty tu tiež spíš? Prosím ťa, môžeš mi spočítať, koľko mám peňazí? Ja to neviem," hovorí mi a natŕča ruku s päťcentovými mincami. Keď mu prezradím sumu, ešte sa opýta, čo to pre neho vlastne znamená.

"Hovoríš 35 centov? A to mi koľko chýba do eura? Aby som tu mohol zostať v noci..." pýta sa mladý chlapec. Mimoriadne ho zaujal náš fotoaparát a páčili sa mu fotky, ktoré v ňom boli. Tiež nám prezrádza, že má rád Vila Rozborila. "Chcel by som mu napísať, lenže ja to neviem. A potom by som ani nevedel ako a kam to poslať." A tak mu sľubujem, že sa do nocľahárne ešte vrátim, list za neho napíšem a postarám sa, aby sa k Rozborilovi dostal. Chlapec je dojatý a ubezpečuje sa, či prídem ešte tento týždeň.

Neskôr sa doslova zamiešame medzi klientov nocľahárne. Spoločnosť mi robí väčšinu času Milan s ktorým sme si veľmi dobre sadli. Znovu nám ukazuje priestory, fajčiarku, rozpráva nám príhody. Keď sa však pozrieme na hodinky, zrazu je už viac, ako desať hodín večer. Pred odchodom navštívime ešte ošetrovňu, kde práve majú pacienta. Starší pán Ján má problémy s nohami. Ide o vredy, ktoré vznikajú väčšinou z malej ranky, ktorá sa zanesie alebo zapáli. Nie je to pekný pohľad, ale údajne ide ešte o pomerne dobrý stav. Zdravotná sestra ho hravo ošetrí a on odchádza spať. My zase domov so silným zážitkom a veľkou vďakou za to, že sa máme každý deň kam vrátiť.