Nezvestný Ľubko (5) z Púchova. Svedok po 36 rokoch prehovoril o záhadnom aute na sídlisku

Ľuboško Bednár mal iba 5 rokov, keď navždy a bez jedinej stopy zmizol. Krásny blonďáčik s modrými očami sa hral na ihrisku pred panelákom v Púchove spolu so starším bratom.

Ale keď deti mama zavolala domov, vrátil sa len jeho brat s tým, že Ľubko ešte zašiel niekam za roh domu. Odvtedy sa po ňom prepadla zem. A to aj napriek tomu, že jeho otec a susedia sa ho vybrali okamžite hľadať.

Policajti doslova prekopali každý centimeter štvorcový, pozerali do výťahových šácht, do kanálov, prehrabávali stavenisko, pretože výstavba sídliska vtedy ešte len prebiehala, so psom pátrali v okolí rieky Váhu, prezreli doslova každý krík pri ceste.

Práve pes bol posledný, ktorý zachytil Ľuboškovu stopu. Tá končila na konci chodníka vedúceho od ihriska pri cestu za domom. Aj preto sa po Púchove začala šíriť mestská legenda o aute, ktoré unáša deti a tá sa rýchlo rozniesla aj do okolitých miest.

V auguste 1988 navyše nezmizol z bývalého Československa len Ľuboško z Púchova, ale aj tri mladé, krásne dievčatá z dnešnej Českej republiky.

Písal sa 6. august, keď sa bez stopy stratila talentovaná folková speváčka skupiny Minnesengři Pavlína Braunová (23). Zmizla zo Strakoníc, odkiaľ mala namierené do Českých Budějovíc, kde mala mať so skupinou skúšku.

Rovnako bez jedinej stopy ako Pavlína, zmizli o dva dni, teda 8.8.1988 neskôr aj dve stopárky Lenka Mužíková (18) a Ilona Vavříková (19). Tie stopovali pri čerpacej stanici na okraji Plzne a mali v pláne stanovať v Adršpašsko-teplických skalách. Vrátiť sa mali 13. augusta.

Ich posledná stopa končí 8.8. okolo 12-tej hodiny pri čerpacej stanici blízko mestských cintorínov v Plzni, kde mali nastúpiť do neznámeho kamiónu.

Aj tu sa začala šíriť konšpirácia o aute, ktoré malo dievčatá uniesť. Kým v prípade Ľuboška Bednára sa hovorilo o bielom favorite, v prípade posledných dvoch dievčat vznikla doslova mestská legenda o čiernej sanitke, ktorá mala v roku 1988 jazdiť po Československu a unášať ľudí.

Aj svedkovia z Púchova spomínajú na to, že historku o aute, ktoré malo uniesť Ľuboška počuli. Dokonca teraz, po 36 rokov sa našla svedkyňa, ktorá na sociálnej sieti opísala, čo sa stalo jej vtedy malému bratovi.

"V tejto dobe sa snažili uniesť aj môjho brata, keď išiel ako malý chlapec z tréningu. Sledovala ho biela favoritka, zablokovala ho pri paneláku. Našťastie vbehol do vchodu a zabúchal na prvé dvere. Auto čakalo ešte dlho pred vchodom... Po dvoch hodinách ho známa rozklepaná doviedla domov. Odvtedy sme mali paniku z bielych škodoviek," opísala žena zážitok jej brata.

Bývalý kriminalista a Matej Snopko hovorí, že problematika nezvestných je špecifická tým, že tu vyvstávajú tajomné a záhadné situácie. "Nie každý nezvestný je mŕtvy. Bývajú niektoré prípady, aj keď sú vzácnejšie, že človek z nejakých dôvodov, napríklad rodina nemá pochopenie pre jeho sexuálnu orientáciu, necíti sa šťastný, alebo nemá dobré vzťahy s rodinou, ujde z domu a nepovie nikomu nič."

Ten vraví, že tieto prípady sú skôr vzácnejšie, ak človek zostáva Slovensku. Lebo v malej krajine sa veľmi niet kde stratiť. Druhou kategóriou sú potom ľudia, ktorí v živote i v priestore stratili orientáciu, zatúlali sa, prípadne sú duševne chorí.

"Zvyknú končiť tak, že sa túlajú niekde ako bezdomovci. Mnohokrát si ani nepamätajú odkiaľ sú, ako sa volajú, kde pracujú," dopĺňa M. Snopko. Ten si pamätá aj na prípad starej pani, ktorá zmizla, až ju našli v susednom meste dezorientovanú.

Prípady takto stratených ľudí pritom vôbec nemusia skončiť šťastne, pretože zvyknú zájsť aj na stavenisko, do hory. "Mali sme aj pána, ktorý takto spadol do studne. Tá bola navyše opustená a ešte na ňu aj niečo spadlo," spomína M. Snopko.

Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí sa skrývajú pred dlhmi, mafiánmi, či pred trestným stíhaním. "Najproblematickejšími nezvestnými sú ale tí, ktorí boli zavraždení," dodáva Snopko s tým, že kriminalisti vedia len o tých, ktorých našli, ale nie o tých, ktorých nenašli.

"Šachty, hlboké výkopy, lesy, močiare, priehrady, zbúraniská skrývajú veľa obetí vrážd o ktorých sa ani nedozvieme. Ja hovorím kriminalistike odvrátená strana mesiaca, pretože nevieme, čo na nej je a nezvestní, to sú ako javy na odvrátenej strane mesiaca," zdôrazňuje M. Snopko.

V prípade nezvestných detí je situácia ešte zložitejšia, pretože deti sú malé, ich telíčka sa dajú ukryť bez stopy ľahšie ako telá dospelého 120 kilogramov vážiaceho chlapa. Navyše sa pri ich zmiznutí šíria rôzne fámy ako v prípade Ľuboška, kedy sa začalo rozprávať o bielom favorite.

"Treba dať pozor na biele a čierne autá. To je takzvaná mestská legenda, alebo mestský folklór, čo ale nevylučuje, že nejaký darebák by mohol jazdiť v bielych, alebo čiernych autách a unášať deti," hovorí Snopko.

Ten zároveň dopĺňa, že deti sa môžu stať obeťou únosov pre sexuálnych zvrhlíkov, či vrahov. "Videli sme aj takú vraždu, že blázon uniesol dieťa v kočíku, chcel požiadať o výkupné a keď usúdil, že výkupné nedostane, tak kočík aj s dieťaťom hodil do rieky," opisuje desivý prípad bývalý kriminalista.

"Dieťa by sa za normálnych okolností malo nájsť, ak sa teda neukryje na - v našom ponímaní - odvrátenej strane mesiaca. Na druhej strane sa tu však v roku 1988 nemohli pofľakovať nejaké kapitalistické elementy z Rakúska, Nemecka, Ameriky, za jeho zmiznutím skôr mohli byť domáci, gauneri a blázni," hovorí Snopko, ktorý nie je len bývalý kriminalista, ale aj profilovač.

"Keď sa tam vtedy stavalo sídlisko, dieťa mohlo spadnúť do nejakého výkopu a tam si ho nevšimli, alebo niekto mohol telo aj ukryť na stavbe. Ak bol páchateľ možno nejaký stavebný robotník, ale to len špekulujeme, tak vedel, kde sa ako bude kopať."

"Máme aj istú časť nezvestných, kde je podozrenie, že sú zaliati pod diaľnicou, alebo základmi betónových pilierov," doplnil M. Snopko.

"Ďalšou možnosťou je, že dieťa vbehne pod auto a šofér ho zabije. Ak je jemnejšej nátury zľakne sa a telo schová. Alebo ak je to gauner, tak ho zraní, niekde ho pohodí a zabije," dopĺňa M. Snopko s tým, že v čase socializmu existovalo niečo ako oddelenie pre odložené prípady, ale či existuje aj dnes, nevie povedať.

"Na všeobecnej kriminalite, na krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave to bola moja najobľúbenejšia časť práce, to boli odložené prípady, voľakedy sa to volalo Tretie oddelenie," uzavrel M. Snopko.