Učiteľke Miške spálili zrak v inkubátore: Nedeptám sa, cestujem a TAKTO odhalím každý ťahák

Po pôrode ju umiestnili do inkubátora, lebo ju bolo treba zahriať. Michaela sa narodila o nejaké dva-tri týždne skôr. Nikto rodičov neupozornil na to, že pár hodinovému dieťaťu spálil zrak kyslík v inkubátore. „Keď som mala tri mesiace, tak si mama všimla, že som sa otáčala za zvukom hrkálky, nie za svetlom. Na očnom mi zistili až vtedy spálenie oči. Transportovali ma do Prahy, vybrali mi vnútroočné šošovky. Napokon som mala asi v troch-štyroch rokoch desiatky dioptrie, ale videla som,“ vraví.

V druhom ročníku základnej školy mame povedala, že sa jej písmo rozmazáva. Na očnom jej diagnostikovali zelený zákal, čo bol následok operácií. „Za desať rokov života som absolvovala osemnásť zákrokov - niekoľkohodinových. Po poslednom mi lekár povedal, že jedného dňa nebudem vidieť.“

Postupne ju však pripravovali na život bez zraku. Už v siedmom ročníku základnej školy sa učila Braillovo písmo, z desať dioptrií prešla na štrnásť, až jej vnútroočný tlak tak tlačil na nervy, že sa zničili. „Dva mesiace po nástupe na strednú školu som prišla o zrak úplne. Mala som pätnásť,“ hovorí Michaela s tým, že ešte ďalších šesť mesiacov sa tvárila, že vidí. „Moje okolie ma v tom nechávalo, možno som sa s tým aj lepšie vyrovnala vďaka tomu.“ Absencia zraku ju však o elán neobrala. Aj keď chcela ísť na konzervatórium, úspešne doštudovala gymnázium. „Boli sme tam traja nevidiaci.“

Na prelome tisícročí doba nepoznala výdobytky dnešného sveta. Doma si všetky poznámky prepisovala do Braillovho písma. „Mama mi diktovala, ja som prepisovala. Strednú som skončila a uvažovala som, čo ďalej. Opäť ma lákalo VŠMU, ale napokon som vyštudovala učiteľstvo - dejepis a náboženstvo.“

Štúdium bolo jednoduchšie. Doma mala tlačiareň do Braillovho písma, pred skúškami sa so spolužiakmi stretávali v kaviarni. „Oni si všetko prechádzali, ja som ich počúvala, a zároveň som sa tak aj učila,“ rozpráva.
So šikanou sa nestretávala. „Raz sme si mali navzájom povedať, čo nám na ostatných prekáža. Moji dvaja spolužiaci povedali, že im vadí, ako si robím zo seba srandu. Im to prišlo, akoby som sa dehonestovala. Ale nešlo o to, že sa deptám. Ale aby som si uvedomila, že nie som závislá na svojom hendikepe. Vždy sa ma pýtali pred skúškou: Ako to vidíš? A ja, že ružovo.“

V roku 2013 nastúpila na novootvorené Premonštrátske gymnázium. Ani tu sa zo strany žiakov s výsmechom nestýka. „Vždy je to o tom, ako som otvorená študentom. Teóriu vám síce na vysokej dajú, ale prax nie - a v mojom prípade obzvlášť. Pre mňa je preto najdôležitejšia úvodná hodina prvákov. Vždy chcem od nich vedieť meno, z akej školy sú a aké sú ich aktivity. Priradím si tak hlas k menu,“ plynulo pokračuje Miška. Dodáva, že samozrejme je to vždy šok, ak do triedy k prvákom naklusá s bielou paličkou v ruke. „Ale až majú oni možnosť sa ma pýtať na čokoľvek, zistia, že je to otvorený vzťah a som v tomto iná.“

Všetko okolo seba vníma sluchom. „Presne viem, kedy sa kto s kým rozpráva, kto pri ústnom číta ťahák napísaný na ruke… Keď sa prechádzam počas hodiny, počujem, ako posúvajú všetci žiaci tašky, aby som nespadla. Sú obozretnejší, a aj toto si myslím, že ich posúva vpred.“

V roku 2018 prijali zákon, kedy jej ako plne zarábajúcej neprislúchal osobný asistent. Úväzok si tak skrátila na polovicu. „Aj keď sa o rok na to zákon zmenil a bez ohľadu na príjem nám asistent prislúcha, na miesto dejepisárky už našli kolegyňu, takže dnes učím len občiansku výchovu. Metodiky sa veľmi nemenia, ale nevidím napríklad zmysel v učení študentov, kto je predsedom vlády, ministrov a podobne. Raz sa týždeň pred maturitou zmenila celá vláda, takže je to zbytočné učiť ich.“

V práci jej na hodinách pomáha aj asistent. „Púšťa spravené prezentácie, pracuje s edupage, nakoľko je tam veľa farebných ikoniek a tie je neviem ovládať, čiže zadáva elektronickú dochádzku, odklikáva plány, dáva pozor pri písomkách a tiež mi asistuje pri ich oprave,“ rozpráva nevidomá Košičanka.

V súkromí má dve asistentky, ktoré jej pomáhajú s nákupmi, idú s ňou do divadla či ju sprevádzajú pred školu a naspäť domov. „Dva mesiace som v rámci praxe vysokej školy učila na Luníku IX, keďže mám certifikát na program prevencie pred drogami. Chodila som sama a cestou na MHD sa mi stala nemilá udalosť, odvtedy sa bojím sama chodiť,“ priznáva.

Po jedenástich rokoch na gymnáziu ju však stále ťahá ku kultúre. „Baví ma vzdelávať kvôli študentom, ale vždy som chcela organizovať koncerty a podobne. Škola mi príde ako stereotyp: skúšanie, písomky, učivo. V kultúre sa však kvôli predsudkom zamestnať neviem.“

Miška chce realizovať aj mentoring a koučing. „Aby som pracovala s ľuďmi s akýmkoľvek znevýhodnením, alebo s kýmkoľvek, kto má nejaký problém. Mám koncept na osvetu, aby sa firmy nebáli zamestnávateľ ľudí so znevýhodnením.“

Sama doma hromží nad viacerými vecami. Nedávno to bolo pri dokumentárnom filme, kde nevidomí manželia hovorili, že nemôžu ísť do divadla, lebo nevidia. „Kto povedal, že tam nemôžem ísť, lebo nevidím? Naša spoločnosť má neuveriteľné predsudky. Ja cestujem po svete, milujem plávať, vnímam tie miesta, kde som, aj keď nevidím. Vždy mi dá niekto kopček zmrzliny navyše, na kolotoči som kričala tak, že nás ešte trikrát pustili. Boli sme v Izraeli, Tel Aviv, Jeruzaleme… Kamarátky sa zo mňa smejú, že so mnou doslova treba chodiť.“

Jej život je plný dobrodružstiev a priznáva, že je za každú blbosť. „Nemala som krízu identity, pokus o samovraždu, alebo mi nenapadlo, že prečo som tu, keď nevidím. Samozrejme, napadlo mi, prečo práve ja. A prvýkrát som si to povedala, keď sa mi narodila neter. Západ Slnka si viem predstaviť, pretože z tých pätnásť rokov, čo som videla, si ho pamätám. Ale pri neteri sa to predstaviť nedá. Keby aspoň na sekundu som videla, aké ma očká, tvár - úplne by mi to stačilo,“ dojímavo konštatuje. 

Na nikoho sa ale nehnevá za to, aký život žije a snaží sa ho žiť tak, ako len vie. „Či je to dobré, neviem. Ale prečo by som nemala ísť do divadla či do zahraničia, keď nevidím? Zhora vedia, čo robia. Keby som mala inú povahu, tak asi tu už nie som. Pán Boh si ma skrotil, má ma tam, kde ma chce mať. Ale zažívam možno to, čo iní ľudia nie. Napríklad, píšem recenzie na filmy, divadelné inscenácie… Jediné, v čom nevidím zmysel, je umývanie okien,“ so smiechom uzatvára Miška Haneková.