Neuveriteľný príbeh: Súrodenci PÁTRAJÚ po svojej sestre Deniske. O pomoc prosia aj verejnosť

Z detstva u svojich biologických rodičov si Kristína Horváthová (30) toho veľa nepamätá, v tom čase mala len 6 rokov, no na to podstatné a pre ňu veľmi stresujúce, si spomenula. Ich súrodenecké puto im pretrhli, hľadať však dnes vinníkov už nebudeme, nie je to totiž podstatné. Tu ide úplne o niečo iné - znovu sa všetci nájsť!

„My ako malé deti sme žili s biologickými rodičmi v dedinke Rapovce, len v jednej malej izbičke bez elektriny, bez vody a bez tepla. Rodičia sa o nás nedokázali postarať. Otec nás týral. Bol alkoholik,“ začala neľahké rozprávanie Kristína.

Učiteľky v škole si všimli, že rodičia ich nepúšťali do školy, a keď tam už boli, tak mali na sebe samé modriny. „Jedného dňa pre nás prišla sociálka, ja som mala vtedy asi šesť rokov, bola som prváčka,“ prezradila.

Prvých zobrali Mária, Dominika a Aďku, ktorých previezli do Lučenca a neskôr sa dostali do detského centra v Ružomberku. Potom si prišli pre vtedy len dvojmesačnú Denisku, ktorá bola podchladená. Previezli ju do detského domova pre najmenšie deti v Martine.

Najmladšieho Kristiána zobrali o necelé dva roky, po tom, ako sa narodil, vtedy mal asi pol roka. Adoptovali si ho kdesi na východ. Kristínu s najstarším bratom Tomášom odobrali od rodičov ako posledných. Dostali sa do Banskej Bystrice do krízového strediska pre deti Dom svätej Alžbety.

„Takto nás rozdelili, nikto nevedel o sebe, kde sú tí ostatní. Brata Miroslava si vtedy adoptovala učiteľka v Lučenci,“ pokračuje Kristína. Denisku dali na medzinárodnú adopciu v roku 2002, keď mala približne pol roka. V tom čase bolo 72 detí zaradených do medzinárodnej adopcie a Deniska bola medzi nimi. Odvtedy o nej už nič nevedia.

„Potom nám do života vstúpil vychovávateľ Milan – vtedy mal 33 rokov, ktorý pracoval v detskom centre v Ružomberku, kde som mala troch mladších súrodencov," objasnila Kristína. S najstarším bratom Tomášom sa s ním skontaktovali a v ich ťažkom živote sa im udiali zásadné zmeny.

Vďaka Milanovi sa tak dostali k svojim trom mladším súrodencom, takže už ich bolo pokope päť. „Milanovi sme potom povedali, že v Lučenci je adoptovaný náš súrodenec Miro. Doteraz neviem, akým spôsobom sa mu to podarilo, ale aj Miro sa k nám do Ružomberka dostal tiež,“ prezrádza Kristína. Už ich tak bolo šesť. Chýbali dvaja.

Súrodenci potom bojovali o to, aby si ich už nikto neadoptoval, a mohli zostať všetci spolu. „Našiel sa jeden detský domov pri Zvolene – Železná Breznica, a tam nás umiestnili všetkých šiestich.“ To bolo asi v roku 2007. Vedeli však, že im ešte chýbajú dvaja najmladší súrodenci – Deniska, ktorá vtedy mala päť rokov a trojročný Kristián.

„Vychovávateľa Milana sme veľmi prosili, aby si nás všetkých adoptoval, čo sa mu aj v roku 2009, presne na moje narodeniny, podarilo. Všetkých si nás zobral do pestúnskej starostlivosti.“ hovorí nadšene Kristína.

Nebolo to vôbec ľahké, Kristína musela písať aj sudcovi, pretože Milan bol v tom čase sám, a všetkým bolo podozrivé, že si chce adoptovať šesť detí. Podarilo sa, a od roku 2009 spolu všetci žili v Ružomberku. „A začali sme bojovať ešte o to, aby sme našli dvoch zvyšných súrodencov.“ Po dlhom pátraní zistili, že najmladší Kristián je niekde na Slovensku a Deniska v Taliansku.

V živote sa im potom udialo niečo zvláštne. Učiteľka slovenčiny, ktorá učila Kristínu a Mira, im v Modrom z neba vysnívala priestrannejšie auto, keďže ich bolo sedem aj s pestúnom Milanom. Spolu tak mohli všade chodiť spolu.

Milan sa odhodlal k ďalšiemu kroku. Chcel im verejne pred celým Slovenskom poďakovať, tak sa dostali aj do Pošty pre teba. A tam sa im podarilo skontaktovať sa s Kristiánom. „Kristián nás v relácii videl, pretože jeho adoptívna mama mu povedala, že má ešte ďalších súrodencov. A potom nám napísal cez sociálnu sieť," prezradila Kristína.

„Všetci sme to najprv odignorovali, pretože sme mu neverili, keďže mal zmenené priezvisko. Potom nám to však nedalo a skontaktovali sme sa s ním.“ Poslal im fotky i svoj rodný list, a hneď na druhý deň za ním vycestovali do Veľkej Lomnice. Od roku 2021 sú už tak siedmi a všetci sú spolu v kontakte.

Chýbala už len sestra Deniska. Kristína sa len pred týždňom do toho naplno pustila, aby svoju sestru našli. „Od biologických rodičov sa mi podarilo získať jej rodný list. Na matrike v Lučenci mi povedali, že má trvalý pobyt vo Veľkých Dravciach, a stále sa volá Horváthová. Tam však o nej nik nevedel.“

Pestúnovi Milanovi, ktorý je už pre nich otec, sa podarilo v Bratislave zistiť, že Deniska bola adoptovaná do Talianska. Kristína sa tak vybrala za sociálnou pracovníčkou, ktorá ich kedysi od rodičov odobrala, a prosila ju, aby jej to potvrdila. „Pamätala si ma. Povedala mi, že súd sa musel rozhodnúť v Taliansku, a preto o tom nie je na Slovensku žiadny záznam.“

Zatiaľ sa im však nepodarilo zistiť, v ktorej časti Talianska Deniska môže byť. „Mohli by to vedieť ešte v Martine, kde ju umiestnili, keď ju odobrali rodičom. Verím, že mi to tam prezradia,“ ubezpečuje sa Kristína.

Od sociálnej pracovníčky sa však dozvedela, že talianske rodiny, ktoré si adoptovali deti, vôbec netaja deťom, ktoré opatrujú, že niekde majú svoju rodinu. Kristína preto dúfa, že sa im Denisku podarí nájsť, ak sa o tom ona, alebo jej adoptívni rodičia dozvedia. „Pred pár dňami som písala na taliansku ambasádu. Odpísali mi a chceli jej starý rodný list, ktorý som im poslala, tak ešte čakám na odpoveď.“

Napriek všetkému, čo sa im v živote stalo, sú s biologickými rodičmi stále v kontakte. Aj oni Kristíne potvrdili, že Deniska je v Taliansku, ale žiadny papier o adopcii nepodpisovali. „Párkrát sme za nimi všetci boli. Keď sme zistili, že nemajú čo jesť, tak sme im nakúpili jedlo."

"Vôbec sa nepolepšili a žijú rovnakým životom v Rapovciach ako dovtedy, keď sme s nimi bývali. Tá chatrč s jednou izbičkou už nestojí, zbúrali ju. Mesto im potom pridelilo sociálny byt.“

Všetkým súrodencom ide hlavne o to, aby sa o Deniske aspoň niečo dozvedeli, kde a ako žije, ako vyzerá, a či je v dobrej rodine. „Odpadla by som od šťastia, ak by sa nám Denisku podarilo nájsť. Nerada by som ja z tohto života alebo moji súrodenci odišli bez toho, aby sme ešte tú poslednú ovečku nenašli," dušuje sa Kristína.

Čo by ste teda svojej sestre odkázali? „Ak sa o nás dozvieš, nemusíš sa vôbec báť, že by sme ťa chceli odtiaľ vziať. Všetci chceme spoznať len teba, našu najmladšiu sestričku.“

Všetci siedmi súrodenci sa už postavili na vlastné nohy a pracujú. Najstarší brat Tomáš má manželku a dve deti, najmladšia Aďka má už tiež svoje dieťa, no vydatá zatiaľ s priateľom nie je. Miro, Mário a Dominik majú svoje priateľky, a svojho priateľa má aj Kristína. Ku šťastiu im tak chýba len sestrička Deniska.