Moja záhrada musí byť džungľa, tvrdí manželka profesora Hričovského: Boli sme sa na ňu pozrieť

Pri poslednej návšteve v dome profesora Hričovského sme boli zvedaví aj na jeho celú záhradu, ako ju po sebe zanechal. Záhrada však nebola len jeho, skôr by sa dalo povedať, že v jej celkovom vzhľade má prsty práve profesorova manželka pani Eva (84). "Keby ste chceli záhradnícke veci, tak jedine od mamy, mamina práca je zvyšok záhrady, otec bol ovocinár," poukázal jeho syn Márius (61).

„Manžel mal na starosti strihanie, on postrihal, ja som pozberala. Tohto roku sa mu už jarný rez robil ťažšie. O rok to už bude musieť syn strihať," priznáva so smútkom v hlase pani Eva po smrti manžela. Rodičia mali úlohy vzorne podelené: mama bola záhradníčka, otec ovocinár. „Záhrada je je úplná symbióza,” potvrdil Márius.

Nájdete v nej všetku známu zeleninu, ale aj ovocie - paradajky, papriky, cibuľa, ktorá sa už suší na dvore, medzi tým je figa, hrozno, hrušky, slivky, jablká i broskyne. Každý vedel, že profesor Hričovský veľmi obľuboval jablká. "Otec mál veľmi rád aj slivky," potvrdil jeho syn.

„Treba rozlišovať obdobie pred covidom a po covide, čo otcovi neurobilo veľmi dobre, lebo narušilo jeho dynamiku. Každý deň bol niekde v záhrade," prezradil Márius. Vraj nebol asi ani taký deň, že by bol od rána do večera len doma, aj keď už bol na dôchodku.
"Stále niekam chodil. Keď prišiel covid, tak sa to u neho zaseklo. On bol naučený byť stále medzi ľuďmi, no potom sa už jeho režim nie tak celkom obnovil,“ spomína jeho syn.

„Covid manžela zabil, on zrazu z toho strašného tempa vypadol. Bol dezorientovaný, a potom už na to nevedel naskočiť. Kontakt s ľuďmi bol narušený,“ priznala jeho manželka.

„Bol večne v pohybe,“ potvrdila. „Každý sa ma teraz pýta, či mi nie je smutno. Stále si myslím si, že si len niekde odbehol a pribehne zas," hovorí pani Eva. "Nikdy nebol ani hodinu v kľude. Len, keď prišiel unavený večer, najedol sa a spal. Ráno zase niekam utekal. Celý život niekam behal - soboty, nedele. V sobotu večer mával prednášky, spieval s učiteľmi Slovenska, so žilinským speváckym zborom, ešte mal aj súbor Domovina, takže on sa aj kultúre venoval,“ prezradila na neho manželka Eva.

Pomáhal nielen ľuďom na ulici pri dome, ale po celej Ivanke. Bol tu aj zakladateľom záhradkárskeho zväzu. Profesor Hričovský sa aj podľa slov jeho manželky Evy venoval hlavne spoločnosti a svojej práci. "Ja som mala na starosti ostatné, teda aj rôzne práce v dome," prezradila.

Profesor Hričovský bol prvotriedny ovocinár, a vedeli to o ňom všetci, no aj tak boli viacerí z nich na neho nahnevaní, čo im "porobil" s ich stromami. „Na neho sa ľudia hnevali a aj ja, keď stromy zostrihal. Takmer vždy som mu hovorila, že ty si mi prišiel zničiť záhradu, nie mi do nej urobiť osoh. No o rok som zistila, že keby to nebol urobil, už to nie je strom, ale len metla,“ hovorí pani Eva.

„Vždy hovoril, že rezom nútime stromy rodiť. On to vždy porezal tak, že ozaj ten strom rodil,“ potvrdil syn. „Keď otec prišiel k stromu, presne vedel, čo kde odstrihnúť. Nemusel nad tým ani sekundu rozmýšľať.“

V záhrade Hričovských je využitý každý kúsok zeme. „Ľudia majú radi usporiadanú záhradu, ja mám rada džungľu,“ hovorí profesorova manželka. „My sme doslova vyrástli na severe v lese, a každý kúsok zeme, ktorý sa nedal využiť na obilie, zemiaky a obživu, tak bol využitý na stromy,“ hovorí.

„Preto som zaťažená na džungľu, všade musia byť vysoké stromy a koruny, kedy sa môžem pohybovať v zeleni. Len čo nemám nad sebou zeleň, už sa cítim horšie,“ prezradila Eva. „Záhrada je najlepšia psychoterapia pre každého. Kto má záhradu, ten nemôže byť psychicky postihnutý," povedala.

A navyše, ako nám ozrejmila, teraz to je v týchto veľkých horúčavách na nezaplatenie. "Je vedecky dokázané, že pod stromami je o šesť až desať stupňov chladnejšie, ako keď vyjdete na voľné priestranstvo,“ prízvukuje.

„Ja inak tiež tak podpichujem. Keď má niekto psychické problémy, treba ho na rok zavrieť do záhrady, nech tam pracuje. A keď aj po tom roku ešte bude mať psychické problémy, tak ozaj má problémy,“ dodal s úsmevom syn Márius.

A na záver dal profesorov syn radu aj všetkým Slovákom. „Viete, čo si naši predkovia sadili k spálni?,“ opýtal sa nás profesorov syn. „Orechy. Vtedy ľudia nemali sieťky a museli vetrať. Orech však odpudzuje hmyz. Keď si pozriete na dedinách staré domy, vždy bol pri spálni orech. Tým pádom vám stačila len záclona a mohli ste vetrať,“ vysvetlil nám.