Maestro Štefan Kvietik (89) bez servítky: TOTO povedal o Rómoch a čo odkazuje Slovákom?

Štefana Kvietika, rodáka z Dolných Plachtiniec, z čiernych myšlienok vždy vytrhne potomstvo, píše PLUS 7 DNÍ. V manželstve s pani Evou sa mu narodili dcéry Ivica, Ľubica a syn Martin. Teší sa aj z dvoch vnukov a dvoch pravnučiek. „Aj keď je obloha zamračená, keď prídu k nám, zasvieti u nás slniečko,“ vyznal sa pre časopis Senior magazín.

Vo svojej vile, ktorú stojí len pár krokov od Bratislavského hradu, si počas nedávnych sviatkov zaspomínal aj na Vianoce svojho detstva. „Nazval by som ich Vianocami čistoty, a to nemyslím na poriadok v dome, maštali či na dvore. Hovorím o vnútornej čistote duše mojej a mojich rodičov a starých rodičov. Bolo to pre mňa niečo magické. Aj ten sneh, ktorý prikryl dedinu, bol iný, čistý, iskriaci a trblietavý. Ale možno to tak vtedy vnímali len moje detské nevinné oči,“ zamyslel sa.

Vzápätí vytiahol sviatočnú príhodu, ktorá mu utkvela v pamäti. „Jednou z milých chvíľ, ktorú som počas vianočného večera prežíval, bol čas, keď k nám pod okná prišli spievať naše rómske spoluobčianky. Spievali prekrásne falošne, ale vrúcne a zo srdca. Nikdy na to nezabudnem,“ prehodil.

Počas sviatočných dní si Štefan Kvietik našiel čas aj na televízne programy, v ktorých rotovali legendárne filmy či zábavné relácie s legendárnymi umelcami. „Dívam sa na to, ale nie kvôli tomu, aby som posilňoval svoje ego. Pred televíznu obrazovku si sadám, pretože sa znovu aspoň týmto spôsobom stretám s ľuďmi, s ktorými som často pracoval a priatelil sa,“ prehovoril pre PLUS 7 DNÍ.

Maestro neskrýval pred nami ani nekonečný smútok z odchodu kolegov do večného nebeského angažmán. „Poviem vám, v tých chvíľach mi je strašne smutno. Je tam napríklad scéna, kde je nás trebárs deväť, no živý som už len ja. Generácia desať rokov nižšie po mne, to už je všetko preč. Taký je život, nič sa nedá robiť. Preto ich sledujem aspoň v televízii a som šťastný, že som s nimi hoci len takýmto spôsobom,“ povedal nám nezabudnuteľný herec.

Ako jeden z mála sa môže pochváliť, že jeho majstrovstvo na VŠMU cibrili pedagógovia Ján Borodáč, Oľga Borodáčová, Gustáv Valach a Július Pántik. Nad niektorými hercami súčasnej generácie, naopak, krúti hlavou. „Možno sa teraz viacerí mladí herci urazia, ale mnohí z nich si hádam ani nezaslúžili toľko príležitostí, koľko ich dostali. A hneď sa cítia a správajú ako veľké hviezdy. K hercovi neodmysliteľne patrí jedna veľká cnosť, skromnosť. Všetci velikáni, výrazné umelecké osobnosti, si to uvedomujú. Čím väčší je herec, tým je normálnejší, pokornejší a skromnejší ako človek. Asi je to tvrdý pohľad, však?“ spýtal sa rečnícky.

O hercoch, ktorí veľa talentu nepobrali, hovoriť odmietol. No keď prišla reč na ozajstných majstrov, vyhŕkli z neho dve mená. „Ako osobnosť sa správal napríklad Marián Geišberg alebo Janko Kroner,“ zhodnotil.

Bohužiaľ, spomienky na ozajstných umelcov, ktorí dali pevný základ slovenskému divadelníctvu, blednú podľa Štefana Kvietika v kolobehu času. „Máme v náture zabúdať. Česi by to nedopustili. Nehovorím, aby sa stavali sochy a piedestály, ale hádam títo umelci niečo pre to naše slovenské divadelníctvo urobili. No, ale asi sa treba zmieriť s tým, že u nás je iný trend. Ale nepomôžeme si,“ pokrčil ramenami.

Pri príležitosti nového roka vyslovil legendárny herec zbožné prianie, ktoré venoval všetkým Slovákom. „Spoločne prosme prichádzajúce posolstvo lásky, porozumenia a pokoja, aby rozprestrelo božské ochranné krídla nad naším krásnym Slovenskom.“