S legendárnym Cirque du Soleil prešiel Európu! Herec a mím Juraj Benčík aj o krachu cirkusu

Ako je to teda s koncom slávneho cirkusu?

- Cirkus neskončil. Akurát prestal tak, ako pre krízu prestali všetky kultúrne inštitúcie. Podľa mojich posledných informácií sa však čaká pomoc z privátneho sektora alebo od samotnej vlády, lebo Cirque du Soleil je vlajková loď kanadskej kultúry a je nemysliteľné, aby sa neobnovil. Otázne však je, v akej forme to bude.

Beriete teda ako samozrejmosť, že cirkus bude po pandemickej kríze pokračovať?

- Je nemožné, aby sa neobnovilo také množstvo nápadov, ktoré sú už vymyslené aby nepokračovalo také množstvo talentov. Cirkus však bude pôsobiť pravdepodobne v inej podobe. Možno sa vytvoria tri vlajkové lode, ktoré sa pomenujú pod iným názvom.

Bolo naozaj nutné, aby skončil v takej forme, v akej pôsobil doteraz?

- Určite áno, lebo keď máte zamestnancov a nemáte ich ako platiť, musíte ísť do konkurzu a zavrieť firmu. Cirque du Soleil totiž nie je štátna inštitúcia, ktorá by bola podporovaná iným spôsobom ako tým, že si ľudia kúpia lístky.

Ako dopadla kríza na umelcov a zamestnancov cirkusov?

- Zničujúco. Obrovské množstvo ľudí sa už nebude môcť vrátiť do práce. Množstvo talentov sa stratí. Je to veľmi ochudobňujúce a potrvá veľmi dlho, kým sa ľudia dostanú k rovnakým výkonom a výsledkom, ako pred krízou.

Je možné, že sa niektoré cirkusy neobnovia?

- Stopercentne, obrovské množstvo, najmä menších cirkusov, zanikne úplne. Najmä pre starších umelcov je nemysliteľné, aby sa vrátili k činnosti, keď rok a pol nehrajú a nemôžu ani plnohodnotne trénovať. Mladším, ktorí potrebujú nadobúdať skúsenosti, zase môže trvať veľmi dlho, kým sa im podarí uživiť takým istým spôsobom, ako predtým.

Aj Cirkus slnka čaká komplikovaný návrat?

- Samozrejme. Oživí sa iba minimálne množstvo inscenácií. Budú to len tie, ktoré sú ekonomicky silné, to znamená, že pri nízkych nákladoch vedia priniesť vysoké výnosy. Namiesto pôvodných 22 ich bude možno len sedem. Ale možno to bude ešte pomalšie a obnoví sa len jedna či dve.

Ako sa vám vlastne podarilo dostať do cirkusu?

- Zásadnou bola spolupráca s veľmajstrom Milanom Sládekom, s ktorým sme preberali princípy rozprávania telom, čo je spôsob oznamovania citov a myšlienok bez slov. Plus ešte to, že som sa vo svojom živote nevenoval len jednému úzkemu druhu divadelnej činnosti, ale bol som schopný poskytnúť aj činoherné, bábkoherné, či pantomimické zručnosti. Takisto som sa venoval aj akrobacii či hre na hudobné nástroje. Takáto multifunkcionalita je veľmi vyžadovaná, a to nielen v Cirque du soleil, ale aj v celom súčasnom divadelnom umení.

Koľko ste sa pripravovali na vystúpenia?

- Dva mesiace som sa pripravoval a dvadsať mesiacov som potom hral. U mňa to bolo 600 predstavení pre 1,5 milióna divákov.

Počas vašej kariéry ste sa stretli s rôznymi druhmi divadla, no napriek tomu vás najviac zaujala pantomíma. Prečo?

- Je najuniverzálnejšia, niečo, čím môžete osloviť divákov na celej planéte. Diváci z rôznych kútov sveta, ktorí si medzi sebou slovami nerozumejú, zrazu spoločne vnímajú ten istý význam, ktorý im herec prezentuje.

Aký to bol pre vás pocit, stáť pred obrovskými davmi?

- Najprv to bola obrovská zodpovednosť, hraničiaca s existenčným strachom, či to vôbec prežijem tak, aby som nerobil hanbu sebe a Slovensku. Keď sa ukázalo, že to zvládam, stala sa z toho obrovská radosť.

Vraj ste sa stali závislým na adrenalíne, ktorý ste pri tom zažívali. Je to pravda?

- Pokiaľ nejaký čas 12 hodín denne opakovane vykonávate nejakú činnosť, stane sa vaším fyziologickým návykom. Jedná sa o taký istý proces ako pri akejkoľvek inej závislosti. Tak ako aj profesionálni bežci musia po skončení kariéry naďalej behať, lebo by dostali abstinenčný syndróm, tak aj ja som musel byť po skončení angažmánu v cirkuse fyzicky veľmi aktívny.

Pracovať dvanásť hodín denne šesť dní v týždni muselo byť náročné. Ako ste sa zvykli odreagovať?

- Spánkom. Vždy, keď to bolo čo i len trochu možné, pospal som si hoci aj dvadsať či tridsať minút a bol som zregenerovaný.

Ako vlastne divadlo fungovalo?

- Každá inscenácia sa hrala desaťkrát do týždňa. V utorok a v stredu raz, vo štvrtok, v piatok, v sobotu a v nedeľu dvakrát. V pondelok bolo voľno. V utorok o druhej ráno sme sa zobudili, aby sme o štvrtej stihli byť v cirkuse, rozcvičili sa a absolvovali skúšku. O šiestej popoludní sme sa nalíčili, o siedmej sme mali opäť rozcvičku a o ôsmej večer odohrali predstavenie. Takto sme pokračovali 6 dní. Od stredy do soboty však boli aj skúšky a tréningy, takže sme boli v práci od rána do noci. V nedeľu sa hrávali ranné a popoludňajšie predstavenia a potom sme mávali voľno až do utorka, ktoré sme aj tak zväčša prespali.

Stíhali ste sa venovať aj rodine, ktorá s vami cestovala?

- Len veľmi málo a vo výnimočných príležitostiach. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol nepokračovať.

Boli aj ďalšie dôvody?

- Nebol som tam doma, pretože nie som Kanaďan, Američan a Cirque du Soleil je predovšetkým obchodná firma. Postupne som si uvedomil, že viac patrím na Slovensko a do divadla.

Ktorá spomienka na cirkus je najsilnejšia?

- Prvé predstavenie. Cítil som sa ako športovec, ktorý celý život trénuje na olympiádu a zrazu sa na nej ocitne.

Kde sa vám najlepšie hralo?

- Dva mesiace prípravy som strávil v Kanade. Pol roka sme potom boli v Rusku a ďalší viac ako rok sme cestovali po Európe. Najkrajšie pre mňa boli tri mesiace v Paríži, kde sme s rodinou bývali v štvorizbovom apartmáne jednu ulicu od Louvre a dve od Notre Dame.

Cítili ste rozdiely medzi divákmi v rôznych krajinách?

- V Európe platí, že čím južnejšie a čím východnejšie, tým sú emócie ľudí silnejšie. V Moskve a v Madride sme mali dvadsaťminútové ovácie, kedy ľudia vykrikovali bravó, plakali a hádzali kvety. Vo Viedni a v Bruseli to bolo konzervatívnejšie, ale veľmi oceňujúce. Najchladnejšie publikum sme zažili paradoxne v Paríži, možno preto, že je preplnený obrovskými množstvami zážitkov a ľudia majú istým spôsobom väčší umelecký nadhľad. Tlieskali iba vtedy, keď videli niečo naozaj výnimočné.

Čo vám účinkovanie v cirkuse dalo?

- Inšpiráciu, aké dôležité je byť vo všetkom dôsledne pravdivý. Či už ako herec v technike pohybu, hlasu, reči a vo svojich citoch a citových prejavoch, alebo aj ako scenárista a režisér. Na každom detaile stojí a padá svet. Každá sekunda výkonu, každé slovo, každý tón, akýkoľvek detail inscenácie je dôležitý a rozhoduje o všetkom.