Na cestu okolo sveta vyrazil Ján Drinka v pondelok 3. júla 2023 o 12.30 z Námestia osloboditeľov v Michalovciach. Vtedy mal 19 rokov a na jeho niekoľkomesačnú cestu ho prišli odprevadiť aj členovia Zemplín Veterán Klubu. "Veľmi sme mu fandili, dokázal to úplne sám," pochválil ho podpredseda klubu Jozef Makohus.

"Radi sme ho na tejto ceste podporili. Ukázal, že aj mladí ľudia sú schopní, odvážni, ukázal, že to ide. Že treba mať cieľ a ísť si za ním. Rovnako mať sny, ktoré sa časom naplnia," dodal Jozef Makohus.

Ján Drinka sa chcel stať najmladším jazdcom a prvým Slovákom, ktorý na svojej 48-ročnej motorke Jawa 50/21 Pionier precestuje celú zemeguľu. A to sa mu aj po presne 498 dňoch skutočne podarilo.

Na Pionieri prešiel viac ako 53-tisíc kilometrov a prešiel 23 krajín. Postupne prešiel cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko, celé Rusko, odtiaľ do Južnej Kórei až do Severnej, Strednej a Južnej Ameriky a cez Európu sa vo štvrtok 14. novembra 2024 vrátil späť do Michaloviec. Ako povedal primátor mesta Michaloviec Miroslav Dufinec: "Odchádzal chlapec, vrátil sa muž."

Nápad cesty okolo sveta bol podľa Jána veľmi spontánny. "Hlavnou osobou, ktorá ma motivovala bol prvý Čech Pavel Suchý, ktorý v roku 2014 dokončil cestu okolo sveta na Jawa 350 634," prezradil Ján. S ním sa aj osobne stretol na ceste späť. Motivovali ho aj manželia z Nového Zélandu, ktorí prešli za viac ako tri roky na motocykloch CZ 125 c tiež okolo sveta. Tieto motocykle mali podobný výkon ako Pionier. "Tak som si povedal, že si prichystám Pioniera, aby som to vyskúšal tiež."

Ján začínal úplne na nule. Na strednej škole si vďaka dobrým známkam vybavil voľno a štyri mesiace pracoval v Nórsku. "Toto bola pre mňa najrýchlejšia cesta, ako dať dokopy potrebnú sumu na cestu." Potom sa vrátil do maturitného ročníka, kde sa súčasne s maturitou pripravoval aj na cestu okolo sveta.

Nepojazdný pionier si kúpil v Bratislave za 200 eur a vlakom si ho doviezol až do Michaloviec. Zo železničnej stanice ho musel ešte asi 3 kilometre tlačiť domov. "Pionier som si na expedíciu chystal sám. S motorom mi pomohol špecialista na dvojtaktné motory Pavel Hozman," uviedol.

Pred cestou aj počas cesty mal veľa otázok, ako to celé bude financovať. "Ak chce človek niekedy spraviť bláznivý krok, musí pred niektorými vecami zatvoriť oči a skočiť do toho strmhlav," priznal sa. Takisto vôbec neriešil to, kde bude spať a čo bude jesť. "Spať sa dalo hocikde, keď bolo teplo a jedlo sa tiež všade našlo. Nikdy mi nehrozilo, že by som mal zomrieť od hladu. V tých chudobnejších krajinách mi jedlo dávali domáci obyvatelia a pozývali ma aj k sebe."

"Cestu som prvotne plánoval na 6 až 8 mesiacov a 30 až 40-tisíc kilometrov," priznal sa s tým, že do Južnej Ameriky ani neplánoval ísť. "Každý kilometer chutil viac a viac. Cestou postupne pribúdali aj financie od sponzorov, čo som využil na ďalšie cestovanie." A preto sa dostal aj do Južnej Ameriky. Ako však priznal, trochu to nedomyslel, pretože tam akurát prišla zima, čo bolo aj pre motorku veľmi náročné.

Posledný deň svojho putovania po Južnej Ameriky ho v Buenos Aires v Argentíne prijal aj v slovenský veľvyslanec Rastislav Hindický. Odtiaľ išiel letecky aj s motorkou do Frankfurtu nad Mohanom až späť do Michaloviec. Zaujímavé fotografie z cesty si pozrite v galérii.

"Motorka si počas cesty viedla chválitebne. Na to, že má takmer 50 rokov, nemal som veľa porúch," pochválil sa. Nikto však nevedel, ako Pionier zdolá v Andách výšku 4 000 metrov nad morom. "To nemal zatiaľ nikto vyskúšané," potvrdil.

Piest musel meniť trikrát, menil i reťaze, mal niekoľko defektov a zjazdil 6 pneumatík. "Keď som štartoval, nemal som so sebou ani náhradnú pneumatiku. Všetko som riešil počas cesty," priznal. Najviac ho však prekvapila spojka, ktorá vydržala počas celej cesty.

Dvakrát ho počas cesty bodla včela. "V Mexiku do ruky a v Argentíne do oka," povedal. Už takisto vie, čo je to snežná slepota, ktorú chytil na soľnej púšti Salar de Uyuni v Bolívii. "Vtedy som pozabudol na slnečné okuliare a jazdil som bez nich celý deň," priznal. Večer ho potom začali štípať oči a počas noci sa to zhoršovalo. "Nikomu to neprajem zažiť. Je to na nevydržanie. Oči ma štípali, keď som ich mal otvorené aj zatvorené."

"Nad ránom som sa doplazil so zatvorenými očami ku kamiónu francúzskej rodiny, ktorá bola na cestách už 5 rokov. Dali mi kvapky do očí," potvrdil. Kvapky mu aj pomohli, no v stane vtedy musel zostať celý deň aj celú noc. Raz mal ešte žalúdočné problémy, keď vypil na Sibíri domáce mlieko. A po páde z motorky v Čile si vyvrtol členok. "Paradoxne, keď som z púšte prišiel na asfalt som chytil jamu." Potom týždeň radil rýchlosti pätou.

Prvýkrát na neho vytiahli pištoľ v Hondurase a druhýkrát v Čile. V Hondurase neplánoval prespať, no prišiel tam večer, tak hľadal miesto na prespanie. "Vtedy som vystrašil pani v jednom dome. O chvíľu vybehol so zbraňou v ruke jej syn. Bez slova na mňa namieril pištoľ," opísal nepríjemnú situáciu, ktorú sa snažil upokojiť, čo sa mu aj podarilo.

"Keď som sa však otočil, stiahol som chrbát a čakal som, kedy vyletí guľka. Vtedy mi pred očami prebehol celý život," prezradil. Potom nasadol na motorku a už len v pozadí počul nejakú streľbu. Ďalší incident zažil prvý deň v Čile v meste Calama, keď si tiež hľadal miesto na spanie.

Na stan mu zaklopal jeden z domácich. "Keď som stan otvoril, videl som v jeho ruke pištoľ. Povedal mi, aby som odtiaľ vypadol," hovorí Ján. Keď však zbadal jeho motorku, videl, že je cestovateľ a dovolil mu tam na noc zostať.

"Zaujímavý bol každý jeden deň," potvrdil. Počas cesty stretol v americkom meste Seattle Nóra Helge Pedersena, ktorý na motocykli BMW R80 G/S precestoval po celom svete 400-tisíc kilometrov. Na ceste našiel svoju lásku a oženil sa tam. Nás preto tiež zaujímalo, či sa na ceste aj on zamiloval do nejakého dievčaťa. "O to sa pokúšali viaceré, aby som sa zamiloval, ale nepodarilo sa im to, pretože bol jasne nastavený cieľ," priznal s úsmevom.

Na ceste však prežil aj smútok, keď sa dozvedel o tom, že mu zomrel jeho milovaný pes Tarzan. Bolo to presne v deň, keď vstúpil do Brazílie. "Predtým sme boli každý deň spolu a na ten jeho pohľad nikdy nezabudnem," povedal. Tarzan mal už svoje roky, mal problémy s kĺbmi. "Keď som odchádzal, vtedy som ešte netušil, že sa už nikdy v živote neuvidíme."

Na to, aby sa mohol zapísať do Guinnessovej knihy rekordov musel splniť viaceré podmienky. Počas cesty musel zbierať bločky za služby, obrazový materiál, viesť si denník aj knihu dôkazov. Tam zbieral napríklad i podpisy ľudí, ktorých na ceste stretol. Takisto sa budú ešte vyhodnocovať aj dáta z celej trasy, ktorá bola sledovaná pomocou GPS. "Každý jeden deň som musel zdokumentovať, aby som dokázal, že cestu okolo sveta som prešiel," potvrdil.

"Keď sa niekto vydá osamote na cestu okolo sveta a vráti sa z nej, tak už nikdy nič nebude také, ako bolo predtým," prezradil. Cesta mu niečo dala aj zobrala. "No najhlavnejšou vecou je vysporiadanie sa samého so sebou." Na ďalšie veci doma ešte postupne prichádza. "Hoci som už doma niekoľko dní, tak si to stále neuvedomujem, čo sa udialo a chce to ešte nejaký čas. Postupne prichádzam aj na veci, ktoré sa vo mne odchodom menili."

Najviac sa mu páčilo v Rusku a v Argentíne. "Skvelí ľudia, skvelé jedlo, nádherná príroda a hlavne sa tam človek necíti, ako niekde, kde nepatrí," povedal. Do budúcna má ešte nejaké iné plány, čo by chcel podniknúť. "Teraz chcem najprv spracovať myšlienky z tejto cesty a až potom otvárať novú." A ako nám Ján potvrdil, svoju cestu okolo sveta chce vydať aj knižne.

Jana Drinková synovu cestu prežívala veľmi ťažko, no bola aj jeho veľkou oporou, keď mal na ceste nejaké problémy. "Keď som ho po príchode do Michaloviec zbadala, prežívala som šťastie a radosť, že všetko dobre dopadlo a vrátil sa domov zdravý," dodala na záver.