FOTO Pani Valéria z Nesvád sa venuje nádhernej činnosti: Aha, aké úžasné veci vyrába zo šúpolia

Valéria sa remeslo naučila už ako 13-ročná od mamy a starých mám. Spočiatku vyrábala najmä tašky a rohože, dnes ovláda rôzne techniky pletenia a zhotovuje košíky rôznych tvarov, podložky aj tradičné tašky. S ÚĽUV-om spolupracuje od roku 1995 a od roku 2009 nesie titul majsterky ľudovej umeleckej výroby. Vďaka pleteniu zo šúpolia sa dostala aj za hranice Slovenska.

Pôvodný článok priniesol týždenník ŽIVOT a prečítať si ho môžete TU.

Jej remeslo vyvoláva obdiv najmä tam, kde šúpolie nepoznajú. „V Nemecku len neveriacky sledovali, čo sa z toho dá vyrobiť. Pre istotu som mala so sebou aj klas kukurice, aby mi verili,“ spomína. Mnohí si mysleli, že ide o akýsi špagát. „Vlastne mali pravdu, pre mňa je to nekonečný špagát, ktorý si podľa potreby dopĺňam.“ O praktické šúpoľové výrobky je stále záujem napríklad v Maďarsku či Rumunsku.

„V Chorvátsku šúpolie nepoznali, v Poľsku som stretla iba jednu Ukrajinku s podobným remeslom,“ hovorí. Dnes podľa nej toto umenie ovláda len zopár ľudí. „Mladí o to nemajú záujem. Chcú veľa peňazí za málo práce. Zo šúpolia sa uživiť nedá, ale mňa to baví. Kto k tomu nemá vzťah, nemá sa do toho púšťať,“ myslí si. S pletením začínala už ako dieťa.

„Po vojne sme v zime šúpolie spracovávali celá rodina. Ja som z dvojčiat, mali sme ešte jednu sestru. Sedávali sme s mamou pri stole a plietli,“ spomína. V minulosti ľudia trávili večery tvorivo, keď ešte neboli televízory. Dnes je však práve televízor jej spoločníkom pri práci. „Nič dôležité tam nedávajú, ale aspoň mám pocit, že nie som sama,“ hovorí s úsmevom.

Na čas s pletením prestala. „Po vydaji som ešte chvíľu pokračovala, ale prestala som, keď mala dcérka zdravotné problémy. Začala som šiť, bola som krajčírka, ale aj s tým som skončila, keď sa nám narodili dvojčatá. Pri štyroch deťoch sa už veľa stíhať nedalo. Vtedy sme si veci šili sami, kúpiť oblečenie v obchode nebolo jednoduché. K pleteniu som sa vrátila, keď boli deti väčšie. Je to ako s bicyklovaním - kto sa to raz naučí, nezabudne,“ vysvetľuje.

Keď začala spolupracovať s ÚĽUV-om, poslali ju do Pustých Úľan, kde sa vyrábali hrubo stáčané šúpoľové výrobky.

„U nás sa napríklad košíky nerobili, naučila som sa to až tam. Chodila som tam takmer rok, ale bola som frustrovaná, že mi to nejde tak pekne ako im. Oni to mali v krvi, išlo im to od ruky. Na pár mesiacov som to vzdala, ani som sa toho nedotkla. Potom som si povedala, že to musím zvládnuť a keď to dokážu oni, dokážem to aj ja. A zrazu to išlo.“ Výrobu z naplocho pleteného šúpolia sa neskôr naučila v Maďarsku.