Pri našej návšteve nás pani Marta privítala s úsmevom a priateľským pozdravom: „Vitajte, hosť do domu, Boh do domu. Ide z vás veľmi dobrá energia.“ Marta vraj dokáže odhadnúť človeka a jeho radosti i trápenia len z pohľadu do očí. „Oči sú výrazom duše,“ vysvetľuje a pozýva nás ku stolu v jej malom kútiku pre klientov, kde pracuje. Rozložené karty hneď odsúva. „Akurát mi odišla jedna pani, ale počúvam vás, kľudne sa pýtajte,“ hovorí, pripravená na rozhovor o svojom živote.

Marta Zúbková sa vešteniu venuje už dlhé roky, od svojej mladosti. „Ako som začínala? Niekomu sa prisnije sen, ktorý potom zažije aj v realite. U mňa to začalo práve takto,“ spomína. Neskôr počula isté hlasy, ako ich sama nazýva “hlasy zhora”, ktoré jej naznačovali, že má dar, aký má len málo ľudí. „Povedali mi, že budem vedma,“ hovorí o začiatkoch.

Ďalšie schopnosti sa objavovali postupne, často cez intuíciu alebo vízie, ktoré boli zamerané na celosvetové dianie, nikdy nie na súkromné záležitosti. Skrátka vedela, že sa niečo udeje. „Nemôžete sa to naučiť, musíte mať dar. Každý má tam hore napísanú svoju knihu, kde je určené, čo ho v živote čaká. Keď prídeme do večnosti, tam nám ukážu, prečo sa všetko dialo tak, ako sa dialo a nemohlo inak. Až tam to všetko pochopíme,“ hovorí.

Vešticu Martu Zúbkovú vyhľadávajú ľudia z celého Slovenska i Čiech - od “obyčajných” ľudí cez športovcov, politikov, podnikateľov, umelcov až po lekárov. Konkrétne menovať ich však nechce. „Nerozlišujem, kto ku mne príde. Každý človek má svoje problémy a životné skúšky,“ vysvetľuje Marta. Pracuje s kartami, ktoré slúžia len ako pomôcka k napojeniu. „Napájam sa na niečo vyššie a sprostredkujem, čím si musia prejsť. Varujem, kade cesta nevedie, ale rozhodnutie je vždy na nich,“ hovorí.

Verí, že osud sa nedá meniť a životné prekážky nás majú učiť. „Múdry sa z chýb poučí, ale hlúpy opakuje tie isté chyby,“ dodáva. Jedným z klientov, ktorý ju navštevovali a nie je to žiadne tajomstvo, je aj expodnikateľ Marian Kočner, ktorý si aktuálne odpykáva svojej trest v ilavskej väznici.

„Marian Kočner ku mne chodil pravidelne,“ hovorí Marta Zúbková, ktorá však ľudí nesúdi. „Na to sú súdy, zákony i Božie súdy. Keď za mnou niekto príde, snažím sa mu pomôcť. Ak môžem, pomôžem, ak nie, neublížim. A ako sa rozhodnú, je na nich.“

Ak by ste čakali, že Kočnera bude zaujímať hlavne otázka podnikania, mýlili by ste sa. Zaujímalo ho totiž najmä to, či schudne. „Chcel byť štíhly, nepodarilo sa, tak sa dal zoperovať. Proti gustu žiaden dišputát,“ hovorí so smiechom. “Väčšinou tí, ktorí sú už nejak materiálne zabezpečení, potom riešia skôr takéto veci. Avšak, tých oblastí je mnoho - otázky sa týkajú najmä zdravia, zamestnania, podnikania, ale aj vzťahov,” dopĺňa.

Často za Martou chodia ľudia, ktorí majú obavy z budúcnosti. „Aj tam hore mi povedali, že v živote záleží hlavne na tom, či sme priali niekomu zlo. Treba vedieť odpustiť, ale nesmieme si nechať zlo preniknúť do života,“ hovorí presvedčene. Ak je niekto pri nás negatívny a máme možnosť ho odstrihnúť, treba to podľa nej urobiť. Po pomoc ku nej nechodia ľudia každý deň, pretože by to bolo nesmierne vyčerpávajúce.

„Napájanie vyžaduje veľa energie, preto si na to vyčlením len niektoré dni,“ priznáva s tým, že sa v rámci svojej práce stretla s mnohými zvláštnymi prípadmi. Spomína si napríklad na prípad dvoch sestier.

„Raz ku mne prišli, bola zima, vonku snežilo. Ja som za oknom zbadala postavu ženy v zástere, ktorá na ne hľadela. Pýtala som sa ich, či s nimi niekto prišiel a povedali, že nie. Išla som otvoriť dvere a nikto tam nebol, ani stopy v snehu. Opísala som ju a ony ticho povedali, že to bola ich mama. Verím, že duše zosnulých chránia svojich blízkych. Každý má svojho anjela strážneho,“ rozpráva pútavo.

Ľudia sa pri návšteve Marty Zúbkovej často rozplačú od radosti či úľavy, keď ich vypočuje. „Za toľké roky som sa nestretla so sťažnosťami. Klienti si často všimnú, že by som ani nemusela vykladať karty, vraj stačí, že sa na nich pozriem,“ vraví. Každý má podľa jej slov svoju vlastnú životnú cestu, niektorí dlhšiu a iní kratšiu.

Niečo majú však ľudia spoločné - väčšinu z nich spútava strach. “Ten je prirodzený, no treba sa vedieť uvoľniť a oddýchnuť si. Človek nie je stroj, potrebuje vypnúť. Ľudia často hovoria, že im “šibe z tejto doby”. Treba vedieť oddychovať, lebo nie sme pánmi života, len jeho správcami,” uzatvára.