Peter (62) je farár, akého ste ešte nevideli! Po bohoslužbe vyzlečie sutanu a uteká na koncert

Na faru v Baďane sme prišli v utorok ráno. Sympatický farár Peter Ján Soták nás privítal s úsmevom, hneď nás pozval ďalej a usadil do miestnosti, ktorú nazýva „fajčiarska“.

„Tu sa mi dobre premýšľa a prijímam tu aj návštevy,“ vysvetľuje. S nadšením nám rozpráva o svojej životnej ceste, o službe v cirkvi i o tom, ako sa stal členom rockovej kapely.

Peter Ján Soták sa narodil v Michalovciach a väčšinu mladosti prežil na východe, v malej dedinke Marhaň. „Som východniar – otec je Šarišan, mama Zemplínčanka. Farárske povolanie ma sprevádzalo od detstva, lebo môj otec bol evanjelickým farárom. Ale nebolo to tak, že som odmala chcel byť farár. Pôvodne som mal celkom iné plány,“ spomína.

Ako mladý muž túžil byť architektom. „Na architektúru ma nakoniec neprijali, ale ma automaticky prijali na stavebnú fakultu. Ale to nebolo ono. Mal som si vybrať – budovať stavby alebo ľudské duše. Nakoniec som sa rozhodol pre to druhé,“ vysvetľuje. Definitívne rozhodnutie stať sa farárom prišlo až po dvoch rokoch vojenskej služby. „Bol to čas, keď som si všetko premyslel. A neprešlo ma to,“ hovorí s úsmevom.

Po štúdiách pôsobil vo viacerých cirkevných zboroch – začínal v Hnúšti, pokračoval v Dobrej Nive a dnes už 11. rok pôsobí v Baďane. „Služba v Baďane je najkrajšie obdobie môjho života. Keď som sem prichádzal, mal som obavy – veľký zbor som totiž menil za maličký. Ale je tu pokoj, aký sa nedá kúpiť. To je dar,“ hovorí spokojne.

Baďanský cirkevný zbor patrí k tým menším – má len 140 členov, rozdelených do štyroch obcí: Baďan, Klastava, Počúvadlo a Beluj. „Máme tri kostoly a účasť na bohoslužbách je viac ako 20 %, čo je na dnešné časy výborné,“ vysvetľuje. Väčšina účastníkov bohoslužieb sú starší ľudia. „Deti a mládež nám chýbajú, ale ľudia tu sú milí,“ hodnotí.

Služba farára zahŕňa viac, než by sa mohlo zdať. „Príprava na kázeň mi trvá osem hodín. Okrem toho učím náboženstvo na dvoch školách a vykonávam aj iné bohoslužobné a vnútromisijné činnosti. Popri tom sú rôzne udalosti – krsty, sobáše, pohreby. No a potom treba kosiť trávu, odpratávať sneh a starať sa o faru. Je toho dosť,“ hovorí s úsmevom.

Hudba sa stala súčasťou jeho života už ako tínedžera. „Keď som mal štrnásť, otec potreboval kantora na bohoslužbách. Vybral štyri pesničky a dal mi týždeň, aby som sa ich naučil hrať. Tak som začal organovať. No k rockovej hudbe som sa dostal až neskôr,“ spomína.

Pred 15 rokmi založil s ďalšími farármi kapelu Pedaropeja. „Pôvodne nás bolo päť, dnes sme štyria. Traja sme farári – ja, kolegovia z Poník a Hornej Mičinej. Štvrtý člen kapely je syn pravoslávneho popa z Moskvy, ktorý pred piatimi rokmi prišiel bývať na Slovensko. Hrá na gitare,“ vysvetľuje.

Pedaropeja sa zameriava na vlastnú tvorbu. „Naša hudba je rocková, texty majú duchovný podtext, ale používame civilný jazyk, čo nie každému vyhovuje. Starším je to často tvrdé, mladým zasa vzdialené,“ priznáva.

Kapela koncertuje po celom Slovensku a občas aj za jeho hranicami. „Hrali sme na mládežníckych festivaloch, v kostoloch, kultúrnych domoch, aj na Zvolenskom námestí. Pamätám si, ako sme vystupovali v útulku pre matky s deťmi alebo v Budapešti na stretnutí šiestich národov evanjelikov. Každé vystúpenie je iné,“ hovorí Peter.

Keď sme sa ho spýtali, ako ľudia vnímajú, že farár hrá v rockovej kapele, len sa usmial: „Väčšinou to berú dobre. Kritika je skôr o štýle hudby, než o tom, že som farár. Ale hráme hlavne na cirkevných podujatiach, kde to ľudia akceptujú. Nikto nás ešte nevypískal,“ smeje sa.

Hudbu považuje za súčasť svojej služby. „Hranie s kapelou je iný spôsob, ako osloviť ľudí. Nie je to oddelené od môjho povolania, ale jeho doplnok. Môj hlavný záujem je o službu v cirkvi a hranie v kapele tiež považujem za službu v cirkvi,“ uzatvára.