Etnologička o význame veľkonočného šibania: Cieľom nebolo zmlátiť dievča do krvi!

Rovnako sa, opäť najmä v mestách, postupne udomácňuje nový zvyk v podobe hľadania veľkonočných vajíčok či zajačikov deťmi, ktorý sa podľa etnologičky teší obľube najmä u mladých rodín. Poukázala i na to, že hoci tradícia šibania a polievania pretrvala, nedodržiava sa už v takej podobe, ako v minulosti.

Vysvetlila napríklad, že šibači mali chodiť skoro ráno, ani za tmy, ani za slnka, a teda v šere, čo bol magický čas. „Dnes šibú malí chlapci svoje mamičky, babičky, prababičky a podobne. Už sa nedodržiava rituál tak, ako mal byť. Dnes už máloktoré dievča ručne ozdobí kraslicu. Malým šibačom sa dáva sladká alebo finančná odmena. To sú nové veci, ktoré niekedy, samozrejme, neboli,“ vraví etnologička.

Vysvetlila tiež, že pôvodne bol rituál šibania a polievania zameraný na to, aby sa dievčatá „prebudili“ po zimnom spánku. Rituál v minulosti mali vykonávať vyslovene mládenci, nie malí chlapci, ani muži, a to tak, že sa dotkli prútikom tela dievčiny, alebo ju pokropili „živou vodou“, teda vodou nabratou napríklad z potoka či prameňa.

Nádaská zdôraznila, že pôvodným zmyslom šibania nebolo „dievča zmlátiť do krvi“, ale dotknúť sa jej prútikom. Prútiky neskôr nahradili korbáče. Nádaská poznamenala, že korbáče by sa mali každý rok upliesť čerstvé a mládenci si ich naozaj kedysi vždy plietli z čerstvých drevín. „Nemá ísť o to, že to dievča je zbité, že má modriny,“ opakuje etnologička. Malo by ísť o jemný dotyk či pošibanie.

„Ja sa ani nečudujem, že mnohé ženy a dievčatá to odmietajú, lebo keď príde nejaký podgurážený muž a hlava-nehlava ju doslova bije, tak nie je to nikomu príjemné,“ hovorí Nádaská. Zdôraznila, ale, že ide len o istú skupinu a poukázala, že napríklad na vidieku ostáva šibanie a polievanie záležitosťou prestíže, pričom dievčatá sa naň tešia a čakajú na šibačov. Nádaská pri tom poukázala na poveru, že dievča, ktoré nebude poliate či vyšibané, „oprašivie“. „Treba mať v tomto určitú mieru,“ myslí si.

Šibačka a polievačka podľa Nádaskej nie sú vyslovene slovenskou „špecialitou“. Vysvetlila, že ide skôr o slovanskú záležitosť. „Nájdeme to na Morave, v Čechách, Poľsku, čiastočne na Ukrajine, v Rusku, v Srbsku, Chorvátsku,“ vymenúva. Nádaská podotkla, že nie všade je to tak rozšírené. „Napríklad na Morave áno, čiastočne aj v Poľsku, ale nie v celom, tie zvyky sa udržiavajú napríklad na slovensko-poľských hraniciach,“ dodáva. Poukázala, že nejde vyslovene o ojedinelý zvyk, no považuje za unikátne, že sa na Slovensku tak dobre udržal. „Aj keď tí ľudia už asi nemajú poňatia, že prečo to tak je,“ uzavrela.