NAJväčší SLOVÁK Streľba či atentát NA ŠTEFÁNIKA? Sú to bludy a fámy, tvrdí jeho praneter

Český prezident vždy 28. októbra večer odovzdáva štátne vyznamenia. Pripomína tak 28. október 1918, kedy vzniklo Československo, spoločný štát Čechov, Moravanov, Slezanov a Slovákov. Tento rok Petr Pavel

Tento rok prezident Petr Pavel udelil najvyššie štátne vyznamenanie ČR, Rad Bieleho leva 1. triedy, aj najväčšiemu Slovákovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi za "vynikajúce zásluhy v prospech Českej republiky". Ocenenie vo Vladislavskej sále Pražského hradu prevzal Štefánikov prasynovec Peter Kaňka.

Milan Rastislav Štefánik († 38) zomrel po páde lietadla v Ivanke pri Bratislave 4. mája 1919. Vracal sa spolu s ďalšími tromi ľuďmi z Talianska na Slovensko. O príčinách havárie sa roky šíria rôzne teórie. Hovorí sa najmä o technickej poruche, o zlom počasí, o atentáte či streľbe, lebo vojaci si vraj mysleli, že ide o nepriateľské lietadlo. Tamara Dudášová však hovorí jasne a nekompromisne: „Sú to bludy a fámy! Niekto niečo povedal, to sa nabaľovalo a šírilo ďalej. Skutočnú pravdu o generálovej smrti nikto nepozná - ani ja.“

Vysvetlenie, prečo je to tak, je trochu zarážajúce. „Protokoly o havárii generálovho lietadla nikto nevidel - ani môj starý otec, ani Štefánikova matka. Tie treba vidieť, v nich sú popísané okolnosti havárie,“ hovorí pani Dudášová.  „Šíria sa rôzne fámy, skutočnosť však môže byť úplne iná. Musíme si počkať ešte šesť rokov na odtajnenie oficiálnych protokolov,“ hovorí pani Dudášová.

Dokumenty by mali obsahovať lekárske správy, popis toho, kto kde v lietadle sedel, ale najmä príčiny pádu stroja. Mali by byť v archíve prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. A ten, na jeho výslovné prianie, môžu odtajniť až 19. septembra 2025.

Pani Dudášová sa preto na rôzne teórie o Štefánikovej smrti díva s rezervou. Upozorňuje, že v tom čase nebola taká dokonalá technika ako dnes. Preto je teória o technickej poruche lietadla najpravdepodobnejšia. Podľa dostupných informácií mohol drôt od rádiostanice prasknúť a namotať sa na výškomer, čo už v čase tragédie potvrdil i výrobca lietadiel Caproni.

Varoval pred lietaním so strojmi vyrobenými počas vojny. Takisto je možné, že pod haváriu sa podpísalo aj počasie - hovorilo sa o nepriaznivom vetre aj o neustálych poveternostných zmenách. Rozšírená je i teória, že na Štefánika spáchali atentát. Niektorí dokonca ukazujú prstom na Čecha Edvarda Beneša, ktorý vraj nemal generála v láske a závidel mu jeho postavenie v cudzine. Aj túto teóriu však pani Dudášová odmieta.

„Čas príletu Štefánika sa neustále menil. Stále nebolo jasné, kedy vlastne priletí,“ vysvetľuje. Dodnes sa šíria svedectvá o streľbe, ktorú vraj vojaci spustili na Štefánikovo lietadlo. Podľa jednej verzie malo ísť o spomínaný atentát, podľa druhej si vojaci mysleli, že ide o nepriateľský stroj. „Žiadna streľba nebola, to sú iba fámy. Áno, jeden vojak vtedy omylom vystrelil - ale myslíte si, že vtedajšia puška by dostrelila až k lietadlu a spôsobila tak jeho haváriu? Veď tá zbraň mala dostrel sto, maximálne stopäťdesiat metrov,“ argumentuje pani Dudášová.

Mnohí hovoria, že dôkazom streľby je i to, že Štefánik mal prestrelenú bundu, v ktorej cestoval. „Ja som ju videla, nie je to tak,“ vyvracia ďalšiu fámu generálova praneter. Ako neustále prízvukuje, treba si počkať na sprístupnenie protokolov z havárie Štefánikovho lietadla. Potom bude jasné, prečo musel významný vedec, cestovateľ, vojenský dôstojník a politik umrieť mladý, iba 38-ročný. „Zatiaľ nechajme Štefánika v pokoji spať na Bradle,“ hovorí pani Dudášová.

Otec Milana Rastislava Štefánika bol evanjelický farár. Rodina majetkom neoplývala, ale deti viedla k vzdelaniu a národnostnému cíteniu. Už na základnej škole v Košariskách bol Štefánik najlepším žiakom. Ako 9-ročný odišiel na gymnázium do Šamorína, aby sa naučil po maďarsky.

Neskôr študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, v maďarskom Šoproni a Sarvaši, kde vďaka výborným výsledkom získal aj štipendium. Po maturite šiel študovať do Prahy: najskôr stavebné inžinierstvo, potom astronómiu. Tu sa stal aj doktorom filozofie.

Štefánik bol neúnavný cestovateľ, ale zďaleka mu nešlo iba o poznávanie exotických miest. Jeho cesty boli spojené s vedeckým bádaním. Už počas pôsobenia v Meudonskej hvezdárni podnikol Štefánik rôzne výpravy: 20. júna 1905 to bol napríklad výstup do observatória na vrchole Mont Blancu a 30. augusta pozoroval v španielskej Alcosebre úplné zatmenie Slnka.

Koncom roka 1906 ho poverili viesť francúzsku výpravu do Turkestanu, ktorá pozorovala zatmenie Slnka. Cestu využil i k poznávaniu Ruska a Strednej Ázie. Neskôr precestoval sever Afriky. Najznámejší je jeho 10-mesačný pobyt na Tahiti v roku 1911. Pozoroval tu Halleyovu kométu a úplne zatmenie Slnka - za to získal ocenenie Francúzskej akadémie vied.

V čase smrti bol Štefánik zasnúbený s talianskou markízou Giulianou Benzoni. Bola spríbuznená so známym šľachtickým rodom Savojských. Dvojica sa zoznámila v Ríme. Lejak raz zahnal Giulianu do paláca Gegého Primoliho, ktorý práve hostil viacero prominentných hostí. Markízu zaujal muž vo francúzskej vojenskej uniforme, ktorý stál pri kozube a obdivne na ňu hľadel.

„Oslepili ma jeho svetlomodré oči,“ napísala neskôr Giuliana. Bol to Milan Rastislav Štefánik. Markíza ho zaujala natoľko, že jej hneď navrhol ďalšie stretnutie. Onedlho jej daroval prsteň so slovami: „Tento prsteň nosím stále so sebou pre ženu, ktorá bude stáť po mojom boku a stane sa mojou životnou družkou.“

Chcel s ňou bývať v Polynézii, neďaleko Tahiti. V roku 1919 plánovali svadbu. Žiaľ, Giuliane nebol súdený život po boku malého Slováka, ako Štefánika nazývala. Po jeho smrti sa nikdy nevydala a často chodila na mohylu na Bradle.

Štefánikovci svoje deti viedli nielen k vzdelávaniu, ale aj k národnostnému cíteniu. A tie vždy patrili k horlivým zástancom Slovenska. Štefánikova praneter Tamara Dudášová o prastrýkovi hovorí: „Bol dušou a telom Slovák. Už na začiatku prvej svetovej vojny mal víziu samostatného Československa. Chcel tak zachrániť Slovensko.“ To sa mu aj podarilo, aj keď spoločný štát si, žiaľ, užil iba krátko.