VIDEO Pálili ma oči a smrdela som! Redaktorka si vyskúšala predaj v stánku na vianočných trhoch

 Čo ju najviac potrápilo a čo ju, naopak, príjemne prekvapilo?

Dvanásť hodín denne na nohách a ani deň voľna! To je údel ľudí, ktorí pracujú v stánkoch na vianočných trhoch a chystajú pre nás všetky tie lákavé maškrty. Redaktorka denníka Plus JEDEN DEŇ si to sama vyskúšala: obliekla si teplý sveter, nasadila mikulášsku čapicu a postavila sa za pult stánku s občerstvením na bratislavských vianočných trhoch. Čo ju najviac potrápilo a čo ju, naopak, príjemne prekvapilo?

Naša redaktorka predávala v stánku na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí zemiakové placky a lokše. Po záverečnej jednoznačne vyhlásila: Bola to obrovská drina! Keďže tento stánok je na trhoch už desiaty rok, jeho zamestnanci naučili redaktorku užitočné triky, ako 12-hodinovú šichtu zvládnuť. 

Zamestnanci nastupujú do práce o 9.30 h. Musia pripraviť všetky suroviny, aby o desiatej mohli otvoriť. Domov prichádzajú okolo 23. hodiny, niečo zjedia a idú spať. Takže sú denne na nohách v podstate 13 hodín. Tak to ide celý mesiac, bez jediného dňa voľna. 

V jednom stánku je vždy šesť pracovníkov. Traja vpredu pri pokladnici a dvaja vzadu pri pekáčoch. „Všetci ma strašili, že sa mám poriadne obliecť,  keď idem na vianočné trhy,“ opisuje redaktorka. Takže keď vošla do stánku, bola nesmierne prekvapená. „Ovalila ma extrémna horúčava!“ povedala. Svoju bundu si vyzliekla a dostala „služobný“ biely sveter a mikulášsku čiapku. Tú však stánkari nosia iba okolo Mikuláša. Vlasy si musela zapliesť do vrkoča. A hneď prišlo varovanie od skúsenej kolegyne Laury: „Budeš smrdieť ešte týždeň!“ Tá redaktorku hneď zasvätila do výroby zemiakových placiek, na ktoré majú pripravenú špeciálnu zmes vo veľkých prepravkách. Keďže placky patria k najžiadanejším dobrotám, denne v stánku spotrebujú aj päť takýchto prepraviek.

Zmes na placky pripravujú podľa tajnej receptúry z dvanástich ingrediencií, no najdôležitejšou sú kvalitné zemiaky. Veľkou naberačkou dávajú zmes na rozohriaty olej a vytvarujú do požadovaného tvaru. Potom sa musí placka v správnom čase otočiť, aby bola rovnako prepečená z oboch strán. „Ide jej to lepšie ako mne prvýkrát,“ priznala Laura, keď pozorovala našu redaktorku. „Je šikovná,“ chválila ju skúsená stánkarka Eva.

Lenže čoskoro prišli prvé problémy, a to keď mala naša redaktorka vybrať hotovú placku z pekáča. Najprv ju treba nechať odkvapkať a vtedy jej placka skoro spadla späť do horúceho oleja. Našťastie jej včas pomohla Laura, ktorá sa krátko predtým na oleji sama popálila. Placku treba potom na tácku položiť tak, aby bola navrchu opražená časť. Našej redaktorke sa to párkrát nepodarilo, položila ju opačne. Postupne však odkukala od Laury, ako na to a prišla na spôsob, ako placku zvládnuť. „Nechávame si vás tu,“ lákala redaktorku Alenka, ktorá predáva dobroty v stánkoch už dlhé roky.

Zákazníkov vpredu v stánku obsluhovali  Alenka a dve Evy. Ale nechali si to vyskúšať aj našu redaktorku. Zákazník si od nej vypýtal zemiakovú placku. „Dáte si ju so smotanou, syrom a slaninkou alebo s kapustou?“ pýtala sa redaktorka ako skúsená predavačka. Placku nabrala na tácku a dala na ňu kapustu. „A to mäsko na ňu nedostanem?“ spýtal sa zákazník. K stánku sa onedlho vrátil. „Ďakujem, placka bola výborná,“ pochválil. To vraj nie je nič nezvyčajné. „Ľudia sa sem vracajú, že im u nás veľmi chutilo. Pamätajú si nás z minulých rokov,“ hovoria stánkarky.

Na lokšu prišli k stánku aj školáci. Mária podľa inštrukcií skúsených stánkariek ohriala lokšu na variči a potrela masťou. Majiteľ stánku má druhý na Hlavnom námestí a tam lokše vyrábajú. Jediní ponúkajú aj bezlepkové lokše. Tie pripravujú na špeciálnom variči a je o ne veľký záujem.

Nie všetci zákazníci boli príjemní. „Máte na to papier, že ponúkate naozaj najlepšie lokše v EÚ?“ spýtal sa mrzutý pán, narážajúc na nápis na stánku. „Papier nemáme, ale všetci zákazníci, ktorí ochutnajú naše lokše, hovoria, že je to pravda,“ vysvetlila mu Alenka.

Aj stánkari si veľmi dobre pamätajú nedávny ničivý výbuch plynu v stánku na Hlavnom námestí. Dobre vedia, že s plynom treba zaobchádzať opatrne. Preto, keď placky nepečú, plynovú bombu kvôli bezpečnosti vypínajú. 

Cez deň bolo zákazníkov menej, ale okolo 17. hodiny ich začalo rýchlo pribúdať. V stánku museli zapnúť všetky štyri panvice. Na placky a lokše mali chuť davy ľudí - a niektorí si museli na ne počkať. Predavačky to nerozhodilo, pracovali rýchlo a efektívne. A ešte si pri tom pospevovali vianočné pesničky a vrteli sa do rytmu. Naša redaktorka opäť pomáhala vzadu s plackami. V tej rýchlosti sa jej nie všetky podarili. Niektoré boli veľmi malé, iné deravé. A všimli si to aj zákazníci. „Táto placka je nejaká malá! Nemala by mať určitú gramáž?“ posťažovala sa zákazníčka. Redaktorka si skrúšene priznala vinu a uvedomila si, že robiť placky správnej veľkosti dá zabrať!

Podvečer už toho mala naša redaktorka plné zuby. „Pálili ma oči a celá som bola napáchnutá od oleja,“ opísala svoje pocity. Napriek tomu to nevzdala - aj vďaka kolegyniam zo stánku. Pretože, ak sú ochotné a milé kolegyne, všetko sa dá zvládnuť. Napríklad Martina pomohla redaktorke opraviť nevydarené placky. 

Stánkarky samy priznávajú, že sa nadrú. „Aj keď to tak zvonka možno nevyzerá, je to veľká drina,“ zhodnotila prácu v stánku Eva. „Ale keď je veľa zákazníkov, aspoň nám to rýchlejšie ubehne,“ hovorí Martina. Nemajú čas myslieť na únavu, hlad a boľavé nohy. Tie cítia, až keď prídu domov. A nemyslite si, nie je to žiadna zlatá baňa! Zárobok. samozrejme, závisí od toho, koľko majú zákazníkov. Presnú sumu, ktorú zarobia, nám však neprezradili. „Niekedy nám výplata nepokryje ani nájom,“ povedala akurát Laura. Predajcovia v stánkoch sa snažia byť vždy v dobrej nálade, lenže musia často pracovať pod tlakom a v strese - najmä večer a cez víkendy, keď na trhy chodí najviac ľudí.