Peter prešiel stopom celý svet: Získal ponaučenie, ktoré mu zmenilo život

Klasická dovolenka ma veľmi nebaví. Keď som si prečítal niekoľko cestovateľských blogov, zaumienil som si, že chcem zažiť niečo podobné. Po skončení školy som si povedal, že idem cestovať po Európe, a keďže som nemal peniaze, bolo jasné, že musím ísť stopom.

Obavy zo začiatku boli veľké, no hneď po prvom výlete, keď som mieril do Paríža, ale dostal sa do Švédska, som sa vybral na ďalšie podobné výlety. Potom som sa zamestnal a začal snívať o stope okolo sveta.

Ľudí sa Peťo nebál, väčšina bola veľmi milá a nápomocná.

V prvom rade som sa snažil až neuveriteľným spôsobom sporiť. Za rok a pol som si z nevysokého platu našetril na celú plánovanú trojročnú cestu. Navštevoval som i rôzne cestovateľské prezentácie, komunikoval so skúsenejšími cestovateľmi a hltal informácie zo všetkých strán. Každý deň som urobil niečo pre to, aby som si sen mohol splniť.

Najviac dôležitých informácií som nabral osobnou komunikáciou s cestovateľmi. Mnohé veci, čo ma na ceste čakali, som si predtým ani nevedel predstaviť. Napríklad som vôbec netušil, ako si kúpiť letenku za čo najlepšiu cenu, ako komunikovať s miestnymi, keď neovládame rovnaký jazyk, čo všetko si potrebujem vziať.

Do hlavného mesta pochodujú extrémisti: Týmto miestam sa radšej vyhnite

Tou úplne najdôležitejšou vecou je dobrý batoh. Ten mám na chrbte denne, a tak musí byť nielen odolný, ale musí mať aj dobrý chrbtový systém, nech mi nenarastie hrb. Ďalej bol pre mňa dôležitý dobrý stan, spacák a odolná karimatka.

Platí, že menej je viac a všetko, čo človek naozaj potrebuje, si dokáže cestou dokúpiť a zväčša lacnejšie ako na Slovensku. To, čo nepoužívame pravidelne, nás len zbytočne zaťažuje. Ja som preto mnohé veci rozdal alebo poslal domov, ako varič či kombinačky.

Šachová partička s mníchom, ktorý dával Peťovi rôzne návrhy.

Bolo ich nespočetné množstvo, napríklad účasť na obrovskej moslimskej svadbe v Kazachstane, na budhistickom pohrebe v Kambodži či na obetnom rituáli v Tibete. Všetky sa pritrafili len úplnou náhodou a vždy som tam bol ako jediný cudzinec.

Úplný vrchol pre mňa bol, keď som sa stopujúc v púšti Taklamakan v západnej Číne ocitol v meste, kam cudzinci nesmú. Odchytila ma polícia a pol hodiny som netušil, čo sa deje, lebo nik nevedel po anglicky. Až potom prišiel jeden policajt, ktorý mi vysvetlil, že som v meste, kde majú cudzinci zakázaný vstup a že pôjdem do väzenia.Dlho som vysvetľoval, ako som sa k nim dostal, keďže tam nechodia vlaky ani autobusy a že ani neviem, kde som. Nakoniec sa mi podarilo vyviaznuť aj bez pokuty. Odviedli ma na diaľnicu a stopli mi kamión, ktorý ma vysadil až po vyše 200 km v najbližšom meste.

Myslím, že som objavil miesto, kde Číňania trénujú olympijské talenty. Mesto plné moderných športovísk a detí v športových súpravách s visačkami na krku.

Bolo to lúčenie s priateľkou, ktorá z Kambodže odlietala domov a ja som tam zrazu ostal sám. Samota mi neprekáža, no vtedy som cítil intenzívne prázdno. Chvíľku som sa z toho spamätával a po vzore rozvedenej ženy som zamieril do holičstva zmeniť si účes.

Ťažké chvíle boli na Bali, odkiaľ som musel čo najskôr zmiznúť, a to nielen preto, že ma okradli, ale aj preto, lebo ma vnímali ako chodiacu peňaženku. V západnej Číne to bolo tiež dosť ťažké, lebo neraz som bol vďaka dokonalej jazykovej bariére úplne bezmocný. Nepomáhalo mi ani to, že som mal v čínštine napísaný list o sebe, lebo v tejto oblasti len málokto vedel po čínsky – žili tam Tibeťania a Ujguri.

Rozmýšľal som nad tým len raz, a to v Kirgizsku. Priateľka mi písala smutné e-maily, ako jej veľmi chýbam a že sa mám ponáhľať ...

Veľmi veľa. V prvom rade priateľku Elisabeth, s ktorou som sa spoznal v Austrálii, hoci je z Rakúska, a úžasne si rozumieme. Cestovanie mi zmenilo vnímanie sveta a ľudí, dalo viac odvahy a sebavedomia, lebo som zistil, že sa viem o seba kdekoľvek postarať. Naučil som sa usmievať, tešiť sa, stal som sa optimistom a zistil som, že k radosti veľa netreba.

Je veľa takých, kde by som sa hneď vrátil – Irán, Borneo, Tibet, Gruzínsko, Mjanmarsko či Filipíny. Ale moje cestovanie bolo hlavne o ľuďoch a tí boli všade skvelí, neboli skazení turizmom.

Preto som sa zameriaval na zabudnuté dedinky.

Staviame s priateľkou dom v jej rodnej dedine, ale cestovateľských snov máme veľa. Čaká nás Južná Amerika a azda aj India a rád by som sa ešte vrátil do Iránu.

Kto je Peter Hoferek

● Pochádza z LiptovskéhoMikuláša.
● Vyštudoval Hospodársku informatiku na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
● Má titul Ing.
● Pred cestou i po nej pracoval ako databázový programátor.
● Pred dvomi mesiacmi založil vydavateľstvo Elist a dúfa, že spôsobí malú revolúciu v knižnom priemysle.
● Stavia dom v Rakúsku.
● Okrem cestovania rád pláva, bicykluje sa, číta knihy a blogy od zaujímavých ľudí.
● Sníva o ďalšom cestovaní - ideálne s priateľkou.