FOTO Tuzex, veksláci, pionieri, spartakiáda: Aj to sme zažili za 100 rokov Československa. Na čo si pamätáte vy?

Aj keď v spoločnom štáte sa spojili Česi, Moravania, Slezania a Slováci, za štátotvorný vyhlásili československý národ a československý jazyk, ale v podobe češtiny a slovenčiny. Česi a Slováci boli dve vetvy jedného politického národa. Slováci boli treťou najpočetnejšou národnosťou - po Čechoch a Nemcoch.

Aj keď už na pohľad je jasné, že sme v centre Európy, za jej stred sú považované viaceré miesta. Na Slovensku je to kostol sv. Jána Krstiteľa na Krahuliach pri Kremnických Baniach. Česi majú hneď niekoľko stredov Európy, predovšetkým v južných Čechách a na južnej Morave, napríklad Kouřim či Vrch Melechov.

Čech Tomáš Garrigue Masaryk a Slovák Milan Rastislav Štefánik sú spolu s Edvardom Benešom považovaní za zakladateľov Československa. Po vzniku štátu sa Masaryk stal prezidentom a Štefánik ako uznávaný generál ministrom vojny. Mnohí tvrdia, že ak by v apríli 1919 nezahynul pri páde lietadla, mohol to dotiahnuť oveľa ďalej a možno aj tromfnúť Masaryka.

Čechy zastupoval v znaku lev s korunou a dvojitým chvostom, Slovensko dvojkríž, ktorý bol na hrudi leva. V socializme pribudla levovi nad hlavou päťcípa červená hviezda a dvojkríž sa zmenil na tri plamene pod Kriváňom. Po rozdelení spoločného štátu si každý zobral to svoje.

Vždy sme mali veľmi pekné bankovky. Navrhovali ich totiž umelci ako Alfons Mucha, Max Švabinský, Mária Medvecká, Albín Brunovský. Práve dvadsaťkorunáčku s Jánom Amosom Komenským od Brunovského vyhlásili zahraničné médiá v roku 1988 za najkrajšiu bankovku roka. Prvorepublikové peniaze si zase cenia zberatelia: v roku 2011 vydražili bankovku z roku 1923 za 260 000 českých korún (okolo 10 000 eur).

Boli krásne, elegantne oblečené a kašľali na všetky pravidlá. Chceli byť slávne, bohaté a užívať si. Je zaujímavé, že prvorepublikovými filmovými hviezdami neboli slovenské, iba české herečky: Adina Mandlová, Lída Baarová, Věra Ferbasová, Zita Kabátová, Nataša Gollová.

Bola ženská a elegantná! V 20. rokoch síce na čas zmizla ženskosť a zdôrazňavanie pŕs, pásu a bokov, ale v 30. rokoch sa znova vrátila móda dlhých sukní a šiat. Najdôležitejšia bola elegancia, pôvab a krása. Za najlepšie oblečené ženy boli považované herečky Adina Mandlová a Lída Baarová, ktoré si nechávali šiť šaty u Hany Podolskej a Oldřicha Rosenbauma.

Telocvičný spolok, ktorý vznikol vo februári 1862, mal v Čechách aj politický a národnostný cieľ. Prežil i zánik monarchie. Jeho mottom bolo V zdravom tele zdravý duch! V mysli vlasť, v rukách sila! Tužme se! Venoval sa najmä cvičeniu a turizmu. Pre všesokolské zlety v roku 1926 postavili Veľký strahovský štadión. Sokol sa pokúsili obnoviť pred augustom 1968, ale neúspešne.

Hromadné verejné telocvičné vystúpenia, ktoré nadviazali na tradíciu všesokolských zletov. Konali sa od roku 1955 do roku 1985 pravidelne každých 5 rokov. Zostavy pre rôzne vekové skupiny sa cvičili na okresných a krajských úrovniach a vyvrcholili vystúpením najlepších na pražskom Strahove. Skladby pre vystúpenia písali aj známi skladatelia - napríklad slávne Poupata napísal pre žiačky Michal David.

Spoločná akcia československých výsadkárov 27. mája 1942, kedy v Prahe strieľali na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš boli úspešní, Heydrich zranenia pri atentáte neprežil. Zahynuli však aj výsadkári a Nemci rozpútali v Čechách teror, ktorý viedol okrem iného k vyhladeniu dedín Lidice a Ležáky.

Hlavné stovežaté mesto Československa s jeho nádhernými pamiatkami a úžasnou atmosférou Slováci dodnes vyhľadávajú a radi tam chodia na dovolenky. Pre mnohých sa stalo i miestom, kde žijú a pracujú.

Ak bola pre Slovákov vždy veľkým lákadlom Praha, tak pre Čechov sú to Vysoké Tatry. Dodnes sú plné našich západných susedov, ktorí oceňujú vysoké štíty, krásnu prírodu a nádhernú pohodu. A podľa horskej služby už zďaleka neplatí, že český turista je v horách nebezpečný a vždy sa mu niečo stane! Najviac zranených turistov je medzi Poliakmi.

V zime do hôr, v lete k vode. To platili aj v dávnych dobách. A takisto sme radi cestovali na opačný koniec republiky. Takže my sme jazdili k Máchovmu jazeru pri Dečíne, Česi zase na východ na Zemplínsku Šíravu. Žiaľ, obe miesta majú časy najväčšej slávy za sebou a skôr už iba prežívajú.

Tomáš Baťa mal továrne na výrobu obuvi v oboch častiach Československa. V Čechách to bol dnešný Zlín (za socializmu Gottwaldov), u nás Partizánske (kedysi Baťovany). Podľa Guinnessovej knihy rekordov bola firma Baťa najväčším predajcom a výrobcom obuvi. Za svoju existenciu predala viac ako 14 miliárd párov topánok. V súčasnosti si dediči robia nároky na niektoré zhabané majetky, o ktoré prišli za spoluprácu s nacistami. Zatiaľ sa však súdia neúspešne.

Každý z našich dvoch národov mal svoje obľúbené jedlo, ale tomu druhému to chutilo. Dodnes si Slováci dajú v Čechách knedľu s kapustou a pečeným mäsom, Česi u nás zase bryndzáky.

Boli za odmenu, v lete aj v zime, do hôr aj k vode, a chodilo sa na ne s celými rodinami. Ak nie ste pamätníci, pozrite si filmy Anděl na horách či Dovolená s Andělem a pochopíte, ako to vyzeralo. Ak si to pamätáte, môžete si pri filmoch aspoň zaspomínať.

V hokeji sme boli ako Československo naozaj dobrí! Naša reprezentácia súperov najvýraznejšie porážala v 60. a 70. rokoch. Pamätné boli majstrovstvá sveta v roku 1969 vo Švédsku, kde sme skončili tretí, ale porazili sme Sovietsky zväz - bola to odplata za august 1968. V rokoch 1972, 1976, 1977 a 1985 sme sa stali majstrami sveta.

Sieť obchodov, v ktorých sa v období komunistického Československa za zahraničné meny alebo za tuzexové poukážky (tzv. bony) kupoval tovar zo Západu, ktorý nebol v našich „obyčajných“ obchodoch. Takže kto mal rifle, svetrík a vegetu z tuzexu, bol kráľ! Jedna predajňa bola napríklad v Bratislave na Gorkého ulici.

Za socializmu postávali na uliciach, nenápadne sa priplichtili a zašepkali: Kúpiš marky? Kúpiš bony? Takýmto nelegálnym predajom zahraničných mien či tuzexových bonov si dokázali zarobiť desaťnásobok priemernej mesačnej mzdy. Ale keďže vtedy musel byť každý zamestnaný, oficiálne boli nočnými strážnikmi. Mnohí dnešní úspešní podnikatelia a boháči práve takto prišli k prvým veľkým peniazom.

Ak ste nechodili nakupovať do Tuzexu, mohli ste vycestovať do Nemeckej demokratickej republiky. Hoci bola takisto socialistická, tovar sa vyrovnal západným produktom. Do NDR chodili ľudia kupovať kvalitné topánky, detské veci aj oblečenie.

Za socializmu boli podniky štátne, teda patrili alebo ich riadil štát. Začali vznikať po roku 1945. Niektoré naozaj dosiahli vysokú úroveň a úspešne predávali aj do zahraničia. Po revolúcii v roku 1989 a neskoršej privatizácii prešli do rúk súkromníkov a väčšina z nich buď výrazne znížila produkciu alebo zanikla.

Za každej éry boli umelci, ktorí mali problém s cenzúrou. Počas druhej svetovej vojny viacerí nahrávali v nemeckých štúdiách a ponemecky, aby mali prácu. To sa im vypomstilo, keď ich po vojne vyhlásili za kolaborantov a potrestali. To bol osud Vlastu Buriana či Lídy Baarovej. Za socializmu šli do trezoru diela, ktoré kritizovali vtedajšie „zlaté časy“. Mnohé filmy a piesne sa znova objavili až po roku 1989.

Išlo o organizovanú a jednotnú výchovu mladých. Najmladší žiaci boli istričky, starší pionieri, stredoškoláci a vysokoškoláci zväzáci. Až potom mohli vstúpiť do Komunistickej strany. Mnohí si spomenú na tieto časy ako na obdobie typických modrých uniforiem s červenými šatkami, budovateľských recitácií a spevu. Takisto chodili na rôzne krúžky, akcie a stretnutia.

Konali sa v predvečer veľkých osláv - predovšetkým pri príležitosti Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Sovietskom zväze, ktorá sa kvôli zmene kalendára slávila 7. novembra. Ale na sprievod večerným mestom s rozsvietenými lampiónmi bol pekný pohľad! A aj dnes sa k nim mnohí vracajú.

Starostlivo nacvičený pochod mestom popred tribúnu, z ktorej kývali predstavitelia strany a štátu, alegorické vozy, predavači nanukov, kolotoče. Tak si väčšina pamätá prvomájové sprievody na Deň práce, ktoré mali byť oslavou pracujúceho ľudu.

Začali s ňou pár rokov po druhej svetovej vojne. V lete pomáhali dospelí z iných oborov hrabať a sušiť seno, študenti chodili do konzervární. Na jeseň pomáhali zbierať zemiaky.

Kdeže tie časy sú, keď pár po svadbe dostal mladomanželskú pôžičku 50 000 vtedajších korún československých na jednopercentný úrok!

Po tehlových bytovkách z prvej republiky i tých novších z rokov po druhej svetovej vojne, začali v 60. rokoch minulého storočia stavať paneláky. Postavili ich rýchlo a relatívne lacno, takže čoskoro boli všade. Najväčšie panelákové sídlisko je bratislavská Petržalka. Napriek tomu, že Václav Havel ich posmešne nazval králikárne, ľudia v nich bývajú dodnes.

Tesilové nohavice a dederónové košele. To bola móda 70. rokov. Dederon bolo syntetické vlákno z NDR, nekrčivé, ale zato nepriedušné, nepríjemné na dotyk a veľmi rýchlo prepotené. Šili sa z neho košele, blúzky, zástery.

Desaťročia trvajúcu éru spoločného Československa ukončili v roku 1992 svojimi podpismi Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Štát rozdelil na Českú a na Slovenskú republiku. Dnes už možno iba špekulovať, čo by sa bolo stalo, keby nepodpísali...