O svojom STRAŠNOM osude ani nemala potuchy: Na Slovensku sa Viola (†34) cítila bezpečne!

Bol modeling vaším snom? Ako si spomínate na začiatky? Komu či čomu vďačíte za dosiahnuté úspechy?
Keď som mala asi osem rokov, všade som tvrdila, že raz budem policajtka alebo modelka. Keďže som bola ako dieťa pekne “zaoblená”, obe tieto tvrdenia pôsobili veľmi komicky... Začiatky vôbec neboli ružové. Posledné roky, keď si na to spomeniem, som udivená a hrdá na to, aké rozumné a cieľavedomé dievča som bola. Za úspech veľmi
vďačím Bohu, sebe, ľuďom z brandže, ktorí videli môj potenciál, rodine, otcovi, ale najmä mojej mame, ktorá mi bola z rodiny najväčšou oporou. Keďže v dobe, keď som začínala, sa o modelingu málo vedelo, všetci boli skeptickí. Mama ale vedela, čo to pre mňa znamená a ako veľmi to chcem. Nemali sme peniaze, v tej dobe boli rodičia už rozvedení. Pamätám sa, ako sme na moju prvú cestu na casting, na veľkú modelingovú súťaž v Bratislave, predali moje kolieskové korčule a šijací stroj, dali zlato do záložne, aby sme mali v ruke peniaze na cestu a môj prvý book. Dovolím si tvrdiť, že to bola tá najlepšia investícia. Som za to mame veľmi vďačná. Potom prišili prvé neúspešné
cesty, kde som bola hodená do vody a musela som plávať. Trvalo pár rokov driny a sebazaprenia, kým sa mi všetky investície vrátili, ale stálo to za to.

Pre aké časopisy a značky ste fotili, spolupracovali ste s nejakými známymi osobnosťami?
Asi najzvučnejšie mená boli Harper’s Bazaar, Juicy, For Man, Female, bola som na obálkach časopisov Elle, Cleo, Her world Brides a iných. Vďaka modelingu neustále stretávam množstvo osobností česko-slovenského, ale aj svetového formátu, ktoré buď účinkujú na prehliadkach, moderujú ich, alebo spoločne fotíme. Andrea Verešová, Ján Koleník, Tina, Leoš Mareš, Karin Hajdu… Fotila som s českým hokejistom NHL Hamerlíkom. Z Hollywoodu to boli Jim Carrey, Val Kilmer, spevák Coolio, David Coperfield, Pharell Williams a ďalší.

 Aká móda je vám blízka?
V civile, keďže módy mám v práci dosť, je zásadné kritérium pre výber šiat comfort, a preto si väčšinou vyberám jednoduché ležérne oblečenie. Na módu si nepotrpím a oceňujem, keď má človek svoj vlastný štýl namiesto trendových “rovnošiat”. Doma v Snine oddychujem, a tak nosím vačšinou tepláky, niekedy sa smejem, že moji susedia ma v ničom inom ani nevideli.

Aká musí byť úspešná modelka, čo musí spĺňať?
Okrem fyzických kritérií, ktoré sú samozrejmosťou, musí byť modelka profesionálna, pozitívna, musí to byť osobnosť, aby vyčnievala z davu pekných tvárí a musí to veľmi chcieť, aby dokázala čeliť množstvu “nie”, ktoré každý deň dostane.

Dôležitá je zrejme aj jazyková výbava. Koľko jazykov ovládate?
Angličtina je mi vlastná skoro ako slovenčina. Učila som sa ešte taliančinu, v ktorej sa dohovorím. A postupne si chcem osvojiť ešte zopár jazykov. Súhlasím s príslovím: ,,Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.“

Čo vám modeling dal a čo, naopak, vzal?
Modeling mi dal úžasnú, nezaplatiteľnú školu života. Vďaka tomu, že som veľa videla, pokoru, istý druh slobody a kvantum nezabudnuteľných zážitkov. Neberiem to
tak, že mi modeling niečo vzal. Nemôžeme mať všetko a modeling bol moje rozhodnutie. Stratila som ale chvíle s rodinou, pohľad na moju rastúcu sestru, posledné roky života starých rodičov a istý pocit domova.

Máte nejaké vzory?
Vzory nemám žiadne, aj keď veľa ľudí má môj obdiv. Každý deň stretávam ľudí, ktorí sú mi inšpiráciou.

Vďaka modelingu ste precestovali veľa krajín. Ktoré na vás urobili najlepší a, naopak, ktoré najhorší dojem? V ktorej z nich by ste si vedeli predstaviť svoj ďalší život?
Bolo ich naozaj veľa. Z takých exotických spomeniem Keňu, Katar, Thajsko, Malajziu, Singapur, Indiu, Čínu, Japonsko, Austráliu či Kapské Mesto v Juhoafrickej republike. Najviac ma oslovili India, Thajsko a Afrika. Krajiny tretieho sveta sú mi pre ich ešte nepoškvrnené hodnoty bližšie. Aj keď Slovenskomilujem, viem si predstaviť žiť nejaký
čas v Thajsku. Najhorší dojem na mňa urobil Istanbul. Aj keď mesto a Turecko je pre svoju históriu čarovné. Neprofesionálny a majetnícky prístup zo strany majiteľov
agentúry spôsobili, že som z krajiny po týždni odišla. Zamykanie dverí o deviatej večer. Monitorovanie každého nášho pohybu strážnikom budovy a sledovanie za bieleho dňa, keď som mala voľno. Keď som pristihla nášho vrátnika zaplateného majiteľmi agentúry, ako ma spoza rohu ulice sleduje a vykukuje jedným okom, nevedela som, či mám plakať, či sa smiať. Bolo to tak absurdné, až to bolo vtipné. Na druhý deň som sa zbalila a letela domov.

Vaším koníčkom je fotografovanie, čo zrejme súvisí s cestovaním. Na čo sa pri fotení zameriavate?
Vo všeobecnosti rada fotím ľudí a deti, ich portréty a rada ich zachytávam v momentoch ich každodenného života. Cestovanie mi ponúka rôznorodosť, pestrosť, nádherné obrazy a farby. Je to všetko ale o ľuďoch a čo z nich vyžaruje, to je pre mňa najpodstatnejšie.

Prednedávnom ste mali premiérovú výstavu, s akým ohlasom sa stretla?
V Bratislave na výstave s názvom ATMASAUNDARYA (čo v preklade z indického sanskritu znamená krása duše) mali návštevníci možnosť vidieť fotografie ľudí z ulíc Indie a Thajska a ako už samotný názov napovedá, ľudí, ktorí mali v mojich očiach krásnu dušu a vyžarovalo z nich niečo pekné. Vernisáž mala vďaka Bohu veľký úspech, prišlo
veľa ľudí, čo ma milo prekvapilo. Keďže toto bola moja prvá vernisáž, vôbec som nevedela, čo mám očakávať, takže keď sa začalo zbierať ľudí toľko, že priestory začali praskať vo švíkoch, bola som ohromená a veľmi vďačná. Peniaze z predaja kalendárov a fotografií, ktoré sa na vernisáži predali, šli projektu House of Family, ktorý sa stará o siroty v Kambodži narodené s vírusom H.I.V. Tento projekt deťom poskytuje nielen lekársku starostlivosť a domov, ale aj vzdelanie, čím im dáva väčšiu šancu na lepšiu budúcnosť v krajine, kde je vzdelanie veľmi vzácne.

 Spájate modeling s charitou, vydali ste kalendár fotografií, ktorý má pomôcť deťom v Kambodži. Ako vznikla myšlienka pomáhať iným?
Modeling mi skôr len umožnil vidieť svet a stretnúť sa s rôznymi ťažkými osudmi ľudí, čo mi pomohlo uvedomiť si, aké šťastie máme my na Slovensku, aj keď z vlastných skúseností viem, že aj tu a najmä na východe to majú ľudia veľmi ťažké. Stále máme ale k dispozícii kvalitnú pitnú vodu, zdravotníctvo, školu, aj keď sa rodičia sťažujú na
vysokú cenu školských pomôcok a za lieky treba čoraz viac doplácať... Takmer všetci máme strechu nad hlavou, je nám teplo, máme kde spať, je tu pomerne nízka kriminalita, netrpíme hladom. Je to dar, ktorý u nás berieme ako samozrejmosť. Viem, že sa netreba porovnávať s horším a verím, že sa situácia u nás bude už len zlepšovať, no stále
si myslím, že máme byť za čo vďační. Prebudilo sa vo mne akési vnútorne volanie, túžba pomôcť iným, neviem to definovať. Príde mi to prirodzené.

Aké zámery máte do budúcna? Zostali vám nejaké nesplnené sny?
Chcela by som založiť vlastný charitatívny projekt, a tak vedieť pomôcť ľuďom vo väčšej škále. Samozrejme, že mi ostali ešte nesplnené sny. Vďaka Bohu, o čom by ten život potom bol. Je ich veľa a teším sa na cestu za ich splnením. Všetky nepoviem, ale jedným z nich, okrem spomínaného charitatívneho projektu, je vydať vlastnú knihu.

Akú otázku by ste si položili vy sama?
Opýtala by som sa: Prečo som prijala ponuku na tento rozhovor? Preto, abysom inšpirovala ľudí, najmä mladých, aby sa nebáli ísť za svojím snom bez
ohľadu na to, odkiaľ sú a z akých sociálnych pomerov pochádzajú. Aby vedeli, že s vierou a tvrdou prácou sa dá dosiahnuť takmer všetko. A tiež, aby som povzbudila ľudí pomáhať, keď to tak vo vnútri cítia, ale brzdí ich myšlienka vlastného nedostatku. Môžem ich ubezpečiť, že všetko, čo darujeme od srdca, či je to 1, 5, 1000 alebo viac eur,
či pomocná ruka susedovi alebo babičke, všetko sa vždy niekoľko násobne vráti, ale ako som povedala, musí to byť darované od srdca.