Makali vo Švajčiarsku, no neminuli nič na luxus! Títo chlapci z Oravy urobili niečo výnimočné

Tono Katrenčík a Lukáš Katrenčík sú bratranci, kamaráti, kolegovia i susedia a majú radi prekvapenia. Precestovali viac ako 70 krajín, a ako hovoria na svojej stránke Naseprojekty.sk "zistili sme, že život je o zážitkoch a o tom, čo tu po nás zostane, máme trpezlivosť robiť na niečom roky a držať to len vo svojej hlave. A dobrodružstvo spolu so zábavou k tomu jednoznačne patria." Vždy obdivovali ľudí, ktorí dokážu prežiť v extrémnej chudobe, kde niektoré africké rodiny zarábajú len 70 centov na deň, a kde aj dvadsať rodín zdieľa jednu jedinú toaletu a vodovodný kohútik. A mať školu? To je už luxus, o ktorom môžu deti v niektorých častiach Afriky len snívať.

Niektoré africké deti bývajú v domoch, ktoré si rodičia postavia z kravského trusu a pijú mlieko zmiešané s kravskou krvou. Namiesto maturitnej skúšky musia deti v 15-tich rokoch zabiť leva v africkej divočine. Tam musia stráviť toľko dní a nocí až kým sa nevrátia do dediny s hrivou leva, ako dôkaz o tom, že to sami dokázali. Africké deti sa v divočine určite nestratia, stačí sa pozrieť vo videu, čo všetko sami dokážu.

Pred dva a pol rokmi odišli Tono s Lukášom na brigádu do Švajčiarska. Pracovali tam každý deň 8 hodín a ich cieľ bol jasný "zarobiť švajčiarske franky a poslať ich pani Dárii Kimuli do Kene na výstavbu novej učebne pre jej žiakov v škole JUA." Z ničoho nič obaja odišli od marketingu, ktorým sa dovtedy živili k manuálnej práci. Ozývali sa i kuvičie hlasy ako, "čo už nemáte klientov?, nedarí sa už firmičke?, čo vy dvaja monterkoví chlapci..." Im to však neprekážalo, pretože mali v hlave zámer, ktorí chceli spolu zrealizovať. Nikto o ničom nevedel, len oni dvaja.

"Radi robíme prekvapenia a toto malo byť jedno z nich," odpovedali nám na úvod nášho rozhovoru na otázku, prečo si vybrali práve Afriku. "Chceli sme sa posunúť ďalej, v Afrike sme už boli asi pred tromi rokmi a videli sme tam tú potrebu vzdelania", pokračovali vo svojom rozprávaní Tono s Lukášom. Na svojich cestách po africkom kontinente totiž videli, že ľudia, ktorí mali prístup k vzdelaniu, mali kvalitnejšiu prácu a potom aj kvalitnejší život. Ľudia, ktorí sa tam naučia po anglicky, si podstatne ľahšie nájdu prácu. Vedieť po anglicky je totiž v Afrike základ. Rozdiel v platoch je tam potom až trojnásobný.

Zaujímalo nás, prečo si našli brigádu práve vo Švajčiarsku. "Hľadali sme špeciálne Švajčiarsko, keďže tam sú tie platy vyššie oproti ostatným krajinám a tiež kvôli švajčiarskej prírode a horám," vysvetlili nám obaja kamaráti. Cez personálnu agentúru vo Švajčiarsku si našli prácu na stavbe, "poslali sme im životopisy i fotky v montérkach a tričkách", priznali sa s úsmevom na perách. Na stavbe pri stavaní domčekov pracovali denne do 16. hodiny, a potom pracovali na seba. Obaja bratranci sú totiž aj kolegovia a majú spoločnú marketingovú a reklamnú agentúru. K ich firemnej práci im stačil len notebook a pripojenie na internet. Takto fungovali 2 mesiace, počas ktorých zarobili dosť peňazí na to, aby za ne mohli dať deťom v Keni postaviť školskú učebňu. Na presnej sume, ktorá bude stačiť na výstavbu, sa totiž už vopred dohodli so slovenskou riaditeľkou školy v Keni.

Po absolvovaní brigády vo Švajčiarsku začali Tono s Lukášom všetky zarobené peniaze postupne posielať na účet do Afriky. S riaditeľkou školy sa dohodli na tom, že v priebehu piatich mesiacov jej postupne v mesačných splátkach celú potrebnú sumu odošlú. "Všetko bolo čisto na dôvere medzi nami a riaditeľkou, nemali sme žiadnu zmluvu, ale Dária bola veľmi seriózna aj jej jednanie, mali sme na ňu dobré ohlasy. My sme jej úplne dôverovali," zdôverili sa nám oravskí kamaráti.

Keňu si vybrali z toho dôvodu, že práve tu po dôkladnom prieskume afrických krajín našli slovenskú riaditeľku Dáriu Kimuli, ktorá tam pred desiatimi rokmi založila so svojím kenským manželom školu. "Na konkrétnej africkej krajine nám nezáležalo, malo to byť len v Afrike a v tej najchudobnejšej časti," zdôverili sa nám obaja chlapci z Oravy. A keď objavili v Keni práve Slovenku Dáriu "bolo to pre nás len plus, a od začiatku až do konca sme to už ťahali len s ňou." Dária bola realizátorkou celého projektu. V Keni dohliadala na práce, platila a zháňala pracovníkov a zabezpečovala, aby projekt, ktorý je od nás vzdialený 8 000 km, bol naozaj kvalitne dokončený. "Priebežne nám posielala fotky a bolo úžasné na diaľku sledovať ako sa učebňa od základov stavia a posúva nahor," s nadšením nám opísali svoje svoje pocity bratranci Tono a Lukáš.

"Samozrejme, že nás nadchla už samotná stavba, ale najväčšiu radosť sme mali z tých malých študentov. Toľko dobra a úprimnej radosti, čo mali v sebe… To nás dostalo", popisujú Oravčania svojej emócie na svojej stránke. A počas rozhovoru nám to potvrdili tiež. "My sme sa s Dáriou dohodli len na tom, že dokončenú školu prídeme pozrieť inkognito, chceli sme si len školu odfotiť pre seba a ísť ďalej," takí skromní obaja bratranci sú. Dária Kimuli im naplánovala dátum, kedy bude škola dokončená a v tom čase sa obaja kamaráti vybrali do Afriky, čo sa udialo pred pár dňami. Zostali však veľmi prekvapení, čo ich tam čakalo.

"Keď sme tam prišli, pani riaditeľka nás ponúkla obedom a povedala nám, že tu máme aj uvítanie, z čoho sme boli mierne zaskočení", s úžasom nám hovorili Tono s Lukášom o svojich nedávnych pocitoch. To slávnostné otvorenie školskej učebne bolo podľa nich práve to najzaujímavejšie, "deti tam pred nami tancovali, spievali, tak veľmi sa z tej učebne tešili". A z nečakaného zdržania sa vykľul celodenný program. "S deťmi sme nakoniec aj tancovali, skákali, spievali, také to bolo úprimné a radostné. Učitelia sa pozerali aj na futbal, keď sme ho hrali s deťmi, fakt tam bola dobrá atmosféra," nadšene nám porozprávali obaja chlapci z Oravy.

Celé privítanie im pripravila riaditeľka školy Dária Kimuli spolu s deťmi ako poďakovanie za to, že deti už budú môcť používať svoju novú učebňu. "Potom sme mohli prestrihnúť pásku, čakali sme presne to, ako to býva na Slovensku, že tam prídu ľudia, ktorých nemá nikto rád a nikto iný tam už nebude, toto sme však naozaj nečakali", zdôverili sa nám úprimne Tono s Lukášom. "Škola pre nich nie je nuda, ale dar, ktorý si neskutočne vážia," porovnali obaja kamaráti africké deti s tými našimi.

Školská učebňa bola v Keni otvorená pred pár dňami, takže úprimné pocity v oboch oravských dobrodruhoch rezonovali ešte aj počas nášho rozhovoru. Ako nám povedali, "samotná škola je už otvorená desať rokov, ale tú učebňu, na ktorú sme prispeli, otvorili teraz." Ako nám obaja priblížili, škola je na dobrej úrovni, žiaci majú aj školské rovnošaty. Dária spolu s manželom sa o školu príkladne starajú a vyučuje tam približne 30 učiteľov. "Učebňu však súrne potrebovali kvôli tomu, aby sa žiaci mohli učiť pracovať s drevom, pre nich to je priorita", vysvetlili nám Tono a Lukáš. Učebňa je určená pre približne sto detí a je rozdelená na dve časti. V prvej časti majú pracovné stoly (ponky), kde budú vznikať výrobky z dreva, ktoré sa potom predajú. Druhá časť je určená na maľovanie a kreslenie.

Na záver sme sa oboch oravských mladíkov opýtali, či chystajú aj ďalší svoj projekt. Na to nám pohotovo odpovedali, "nechajte sa prekvapiť, niečo chystáme, ale zatiaľ nepovieme čo." Na to je určená ich webová stránka Naseprojekty.sk a instagramový účet. A prečo vôbec video o svojom africkom projekte urobili? Na to sami vo videu odpovedajú "áno, mohli sme si to nechať aj pre seba, ale chceli sme ti to priblížiť, pretože aj ty môžeš pomôcť priamo na ich transparentný účet alebo si priamo adoptovať žiaka a platiť mu školné na celý mesiac v hodnote jednej večere v slovenskej reštaurácii. Ak pomôžeš jednému človeku, pomôžeš tým celému svetu. Ďakujeme".

Tono s Lukášom sú ozajstní oravskí dobrodruhovia, ktorí žijú svoj život naplno. Veď Tono si celý rok tajne robil pilotský preukaz a jeho mama sa to dozvedela až keď sedela v lietadle, ktoré práve vzlietalo. Lukáš sa zas vďaka svojej dobrodružnej povahe dostal na Malte až do väzby. Projektom AFRIKA prekvapili celé svoje okolie a svojím príbehom nepochybne ohúria i celé Slovensko.