Dôchodok ako koniec všetkým dobrodružstvám? Ale kdeže! Títo sedemdesiatnici sa nevzdali a ...

Miroslav Medveď (73) a Oľga Lacková (77) sú skutoční cestovatelia, ktorí si dôchodok aktívne užívajú. V minulosti spolu študovali na prírodovedeckej fakulte, potom spolu učili na strednej odbornej škole. Po odchode na dôchodok sa ich cesty rozišli, aby sa po niekoľkých rokoch opäť stretli. 

A rozhodne sa jeseň života nerozhodli stráviť čakaním na smrť. Kdeže! Za desať rokov už precestovali takmer celý svet.

V roku 2014 ich prvá spoločná cesta viedla do Karibiku. O rok neskôr to už bola Južná Amerika, kde sa vybrali do Brazílie, Uruguaja a Argentíny. V roku 2016 leteli na Taiwan, kde počas jednej noci v hoteli zažili aj zemetrasenie 6,5 stupňa Richterovej stupnice, ktoré však Miro v noci prespal. Odtiaľ pokračovali lietadlom do austrálskeho mesta Sydney a stadiaľ do Aucklandu na Novom Zélande. 

Tam počas dvoch týždňov oboplávali celé východné pobrežie Nového Zélandu, kde ochutnali večeru priamo od pôvodných obyvateľov Maorov. Zastavili sa aj v krajine Pána prsteňov a navštívili hobitiu dedinku Hobbiton neďaleko mestečka Matamata. Potom pokračovali ďalej až na juh cez Tasmanovo more na austrálsky ostrov Tasmánia do Melbourne, kde zažili pravú tenisovú atmosféru, keďže sa tam práve konal tenisový turnaj Australian Open. 

V roku 2017 sa zase vybrali na opačný koniec sveta, prešli Island, Kanadu aj Aljašku. O rok neskôr ich cestovateľské topánky zaviedli do krajín Juhovýchodnej Ázie a spoznali Vietnam, Kambodžu a Mjanmarsko.

Poriadnym zážitkom pre nich bolo, keď sa v roku 2019 však vydali z ruského mesta Irkutsk najdlhšou nepretržitou železničnou traťou Transsibírskou magistrálou až do Vladivostoku. "To bola najkrajšia dovolenka," tvrdia.

„Nikde inde na svete sme sa nestretli s takou ústretovosťou, organizovanosťou zájazdu. Prekonalo to všetky naše očakávania,“ prezradila Oľga s Mirom. Vlakom cestovali 72 hodín do Vladivostoku, odtiaľ leteli do Petropavlovska na Kamčatku. Hneď ráno ich čakal celodenný let helikoptérou nad kamčatskými vulkánmi. "Zastavili sme sa aj na vyhasnutej sopke, kde sú prírodné neupravené termálne kúpaliská. Tam sme sa mohli aj okúpať," hovorí Oľga. 

Potom nasledovali roky bez cestovania pre celosvetovú pandémiu COVID-19. Takmer po troch rokoch bez cestovania už veľmi nemali chuť niekam vyraziť. Prišla však ponuka ísť do Antarktídy. "A tomu sa naozaj nedalo odolať," zhodli sa obaja dôchodcovia. A tak sa 20. januára vybrali na viac ako dvojtýždňovú cestu na koniec sveta. 

V roku 2023 dala ich obľúbená cestovka do ponuky spoznávací zájazd k pobrežiu Antarktídy, keďže, ako sme sa dozvedeli, je takmer nemožné vstúpiť na tento najchladnejší kontinent. Len približne 30 ľudí za rok totiž dostane povolenie vkročiť na ňu priamo.   

V januári tohto roku tak odleteli z Viedne do Buenos Aires, kde si počas čakania na obrovskú zaoceánsku loď americkej spoločnosti Norwegian Cruise Line urobili prehliadku metropoly Argentíny. Po nalodení na 380 metrov dlhú, 75 metrov širokú a 14-poschodovú loď sa spolu s 2 200 pasažiermi a 1 300-členného personálu vydali na dvojtýždňovú plavbu k Antarktíde, keď spoznali aj Patagóniu a Ohňovú zem. 

Po nočnej plavbe loď zakotvila v Puerto Madryn, ktorý je najväčším argentínskym prístavom a zároveň vstupnou bránou do Patagónie. Tam absolvovali fakultatívny výlet po polostrove Península Valdés, čo je najnižší bod juhoamerického kontinentu. "Videli sme tam voľne žijúce lamy, ale aj poľné zajace, ktoré merajú na výšku takmer jeden meter," prezradil nám Miro. 

Cez Magalhãesov prieliv sa dostali až do mesta Ushuaia, ktoré je metropolou Ohňovej zeme a zároveň najjužnejším mestom na celom svete. "Neopísateľné dojmy v nás zanechala návšteva pošty na konci sveta. Odniesli sme si odtiaľ unikátny suvenír - pohľadnicu s majákom a pečiatkou tejto najjužnejšej pošty sveta," netajil nadšenie Miro.  

Z Ohňovej zeme potom nabrali smer k Antarktíde cez Drakeov prieliv. „Tu sme zazreli prvé veľké kusy plávajúcich ľadovcov a mali sme šťastie aj na veľryby," prezradil Miro. Slnko tu zapadá až po 22. hodine, keďže v januári tu bol polárny deň. „Ráno nás prekvapili pohľady na kontinent večného ľadu. Panoráma modrých ľadovcov po oboch stranách lode bola nádherná," opísal. 

„Krásnu priezračnú hladinu mora občas čerili veľryby minke, kolónie tučniakov sa vyhrievali na veľkých plávajúcich kryhách a čierno-biele kosatky sprevádzali loď po oboch stranách. Plávajúce ľadovce boli obrovské, len nad hladinou dosahovali výšku niekoľkoposchodových budov," pokračoval Miro. Od pobrežia Antarktídy sa plavili vo vzdialenosti asi 200 metrov. 

Napriek raňajšiemu surovému a drsnému počasiu, "výbavu proti mrazu a chladu, ktorú sme mali so sebou, sme absolútne nepoužili", hovorí Oľga. Pri Antarktíde sa teplota pohybovala okolo 0 až 2 stupňov. Okolo poludnia sa im ukázalo aj slnko. 

Pokračovali cez Južné Shetlandy - skupinu ostrovov na severozápade Antarktídy, ktoré všetkých cestovateľov lákajú na fascinujúce scenérie. "Tam sme sa mohli pozerať na pokračovanie arktického divadla," zhodli sa obaja. „Tu sme prežili nezabudnuteľné zážitky a pohľady na neopísateľnú ľadovú krásu pre nás vysneného kontinentu," dodali na záver nášho rozhovoru.