Po samovražde Romana († 15) sa nám ozývajú obete šikany: Facky, údery do hlavy, prianie SMRTI!

Prieskumy hovoria, že každá desiata škola na Slovensku rieši šikanu na mesačnej báze. Situácia je najvážnejšia v základných školách a obeťami sú častejšie dievčatá než chlapci. Jedným z najnovších prípadov, ktorý otriasol celým Slovenskom, je tragédia žiaka Základnej školy v Parchovanoch, ktorý si siahol na život a skočil zo strechy školy.

Na prípad reagovalo mnoho rodičov, ale aj generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý apeloval na to, aby sme k prejavom šikany neboli nevšímaví. Po tragédii deviataka sa aj nám viacero čitateľov zdôverilo, že aj oni sa stali v školách obeťou šikany. Takmer všetko sa však zamietlo pod koberec.

Ťažké chvíle so šikanou prežila aj Lenka z Hriňovej, ktorá nám opísala svoj príbeh. „Dialo sa to od šiestej do deviatej triedy. Spolužiak, ktorý pochádzal z rozvrátenej rodiny, ma fyzicky napádal. Facky, údery do hlavy, raz ma prepadli na bicykli s bandou a na lavicu mi písali, aby som zomrela. Skončilo sa to až v deviatej triede, keď prišla polícia,” hovorí Lenka z Hriňovej. Ako však vysvetlila, polícia nič nevyriešila, pretože násilníkov strýko pracoval na polícii a nepomohla jej ani škola.

Prokurátorka Generálnej prokuratúry a špecialistka na domáce násilie Barbora Hubertová však v diskusnej relácii denníka Plus JEDEN deň TERAZ TAKTO s Ankou Žitnou poukázala na zaujímavý fakt. „Pokiaľ ide o šikanovanie v školách, tak samotná šikana nie je definovaná ako trestný čin v trestnom zákone. Avšak viaceré konania, ktoré môžeme vyčítať z medializovaných informácií, alebo z tých informácií, ktoré sa dostávajú aj vám od rodičov alebo nejakých postihnutých osôb, týmto spôsobom už naznačujú to, že by tam mohlo dôjsť k spáchaniu určitého trestného činu, ktorý trestný zákon pozná,” konštatovala Hubertová.
  
Môžeme hovoriť napríklad o tom, že jeden spolužiak zničí druhému potreby na výtvarnú výchovu, začne do neho strkať, v extrémnom prípade ho fyzicky napadne. Hubertová však pripomína, že nemusí ísť iba o závažný následok, no dôležité je aj samotné konanie, ktoré ani nemusí dospieť k ublíženiu na zdraví alebo poškodenia či odcudzenia veci. „Takýto následok sa ani nemusí stať. Už niekedy  samotné konanie, ktoré smeruje k určitému následku, môže byť samo osebe trestným činom. Napríklad vyhrážanie, vydieranie, prenasledovanie, ktoré trestný zákon pozná, rozoznáva ako trestné činy a vieme ich postihnúť v prípade, že sú orgánom činným v trestnom konaní oznámené, respektíve známe,” radí Hubertová.

Šikanovanie na Slovensku nie je ani zďaleka takou okrajovou témou, ako by sa mohlo zdať. V nedávnej minulosti sme boli svedkami bitiek, ktoré si žiačky nahrávali na mobily, prenasledovania na sociálnych sieťach či poškodzovania majetku. Ozývajú sa ďalší rodičia, ktorí sú konfrontovaní s faktom, že ich deti v škole sú súčasťou toxického kolektívu či aj priamo terčami agresora. 

Paradoxne, rodičia si často nevedia poradiť, ako naložiť s informáciami od svojho dieťaťa, či s podozreniami, že ich potomok je terčom agresorov. „Na začiatok stačí málo. Obeti veriť. Nepovedať si, že niečo také sa nemohlo stať a pristupovať k tomu so skepsou. Práve naopak. Veriť a dôsledne prešetriť. Ak by som mala takéto podozrenie, určite by som tomu dieťaťu verila a nemávla nad tým rukou. Radšej byť obozretný a pôsobiť preventívne, aby nedajbože nedošlo k závažnému následku,” konštatuje Barbora Hubertová. 

Dodáva, že v prípade hroziacich následkov v podobe ublíženia na duševnom či fyzickom zdraví alebo pri závažnejšom poškodení majetku, by určite rodičom poradila kontaktovať políciu a nechala tieto orgány činné v trestnom konaní, aby rozhodli.

Aj komisár pre deti Jozef Mikloško upozorňuje, že nárast duševných porúch u detí je alarmujúci. Ako hovorí, pomôcť by mohol napríklad zákaz mobilov v školách. „Odvádzajú pozornosť od výchovno-vzdelávacieho procesu, znižujú kognitívne schopnosti, vedú k osamelosti dieťaťa a v neposlednom rade ovplyvňujú jeho zdravý duševný vývoj,“ vysvetľuje Mikloško. Komisár pre deti uviedol, že na Slovensku máme obrovský problém s duševným zdravím detí, ktoré sa zhoršilo až o 31 percent. „Samovraždy mladistvých sú na druhom mieste v počte úmrtí hneď po autonehodách, čo je alarmujúce,“ priblížil Mikloško. „Včasná intervencia by mala byť základom prevencie. Chceme robiť okrúhle stoly k téme duševného zdravia, mladí ľudia totiž vysielajú signály, že hľadajú pomoc. Aj chlapec z posledného prípadu vysielal signály,“ podotkol.
 
Základným spúšťačom problémov je podľa neho samota. „Samota je spúšťačom 61 percent duševných chorôb. Aj keď deti fungujú na sociálnych sieťach, v podstate sú osamelé. Druhým faktorom je pocit zlyhania. To je vážny fenomén. Deti preťažujeme prehnanými požiadavkami, čo vedie k pocitom úzkosti, úzkosť vedie k agresivite a problém je na svete. Často je predispozícia šikanátorov práve v rodinnom prostredí. A, žiaľ, musím konštatovať, že týchto problémov bude skôr pribúdať ako odbúdať, ak nezačneme niečo robiť,“ dodal Jozef Mikloško.

Aj sociálne siete sú podľa Jozefa Mikloška tiež veľkým problémom. „Čím viac času trávia deti na internete, tým horší je ich duševný stav. Po vzore Francúzska preto prichádzame s iniciatívou zákazu mobilov v školách. Tam totiž po zákaze šikana v školách veľmi výrazne klesla,“ upozornil.

Skúsená prokurátorka Barbora Hubertová hovorila v relácii TERAZ TAKTO s Ankou Žitnou aj o trestnej zodpovednosti agresorov, ale aj riaditeľov škôl a učiteľov. V Parchovanoch škola „zhodila” vinu na plecia rodičov mŕtveho chlapca. Vraj neoznámili škole zmeny v správaní svojho syna, ktoré by mohli indikovať, že je problém. Sú teda riaditelia škôl a učitelia zodpovední za to, ak v dôsledku šikanovania príde v areáli školy k ujme na zdraví či živote žiaka školy?

„Môžu byť. Pri vyhodnotení všetkých okolností konkrétneho prípadu existuje niekoľko trestných činov v súvislosti s výkonom právomocí osôb, ktoré pôsobia ako verejní činitelia. Boli prípady, keď mal  pedagóg, tréner, vedúci krúžku zodpovednosť a došlo k usmrteniu dieťaťa. Vždy by to bolo na vyhodnotení konkrétneho prípadu. Aké boli okolnosti, vedomosti konkrétneho pedagóga, riaditeľa o tom, čo sa dieťaťu deje. Či vykonali príslušné opatrenia, ktoré mali. Áno, hypoteticky je to možné, ale závisí to od konkrétneho prípadu,” vysvetlila prokurátorka Barbora Hubertová.