Roman (†15), ktorý náhle ukončil svoj život, nechal list na rozlúčku: Vieme, čo sa v ňom písalo

Romana šikanovali spolužiaci v škole už dlhší čas. Urážali ho slovne, vysmievali sa mu pre jeho vlasy či oblečenie, dokonca keď mal na sebe lepšie veci ako oni, neváhali mu ich zničiť. To vyústilo do depresií, ktorými trpel už dlhší čas, a preto údajne vyhľadal aj odbornú pomoc. Roman, ktorý chcel byť modelom, sa nakoniec rozhodol ukončiť svoj život minulý týždeň v pondelok. Rodina a známi sa naposledy s nebohým Romanom rozlúčili v nedeľu (26. 11.) v Parchovanoch. Obrad sa začal o 14. hodine, rozlúčiť sa prišla viac ako stovka ľudí.

V listoch, ktoré sme dostali do redakcie denníka Plus JEDEN DEŇ, nebohý Roman píše, že nechcel odísť bez rozlúčky. V úvode začal tým, ako sa volá a kde býva. „Pokiaľ toto niekto číta, už som asi spáchal samovraždu alebo som sa o to aspoň pokúsil,“ začal. List si napísal do poznámok v telefóne, má niekoľko tisíc slov. Rodina sa zatiaľ k telefónu nedostala, stále ho má polícia, ktorá ho analyzuje. Z pochopiteľných dôvodov nebudeme zverejňovať celý obsah Romanovho odkazu.

Okrem viacerých osobných odkazov rodičom, sestre, spolužiakom či riaditeľovi školy priznal, že dlhé roky zápasí s depresiou, ktorá napokon vyhrala. „Už som mal viac pokusov, kde som sa skúsil zabiť alebo som sa rezal a tak. Najviac ma zdeptala asi škola po mentálnej stránke a nepomáhalo to, že nech som bol kdekoľvek a nech som vyzeral akokoľvek, správal sa akokoľvek, vždy som sa cítil ako odpad. Niečo menej ako ostatní. Že nie som dosť dobrý, že nezapadám – a tento pocit ma tiež ničil.“

V liste však nevidel všetko čierno a spomenul si aj na ľudí, ktorí mu pomohli. „Ale všetkých som začal zaujímať až príliš neskoro. Nechcem, aby sa na mňa myslelo v zlom, a tak myslite na mňa v dobrom a nebuďte smutní. Nikomu som nechcel ublížiť, len som to už fakt nezvládal. Pokojne tie texty dávajte každému, je mi to jedno, len vás prosím, hlavne to dostaňte k ľuďom, ku ktorým sa to má dostať. To je hlavné. Nechcem, aby som odišiel bez rozlúčenia,“ uviedol na záver. Z jeho slov je evidentné, že chce, aby sa jeho odkaz z telefónu dostal k tomu, komu ich písal – matke, otcovi, sestre, priateľom, ale aj riaditeľovi školy.

Rodičia chlapca od začiatku upozorňujú, že prípad je dôsledkom šikany na škole. Otec chlapca Roman Dominik (47) podal trestné oznámenie na polícii, tá okrem toho začala vyšetrovanie pre trestný čin usmrtenia. Tínedžera pochovali na miestnom cintoríne v Parchovanoch v nedeľu (26. 11.). Po príhovore kňaza nasledoval príhovor otca mŕtveho mladíka. „Romanko, bol si naším svetlom, radosťou a nádejou. Krutosť tvojich spolužiakov, hlavne spolužiačok, ťa dohnala k tomuto činu. Chýbaš nám, chýba nám tvoj smiech, tvoje stand-upy, úsmev, pohladenie a bozky,“ vravel so slzami v očiach.

Prihovoril sa tiež rodičom, priateľom a spolužiakom: „Povedzme násiliu a šikane STOP, aby sa to neopakovalo, aby tento čin neostal bez potrestania, pretože pochovať svojho jediného syna a dožiť sa toho, že rodič pochová dieťa, ktoré malo život pred sebou, je veľká krutosť.“ Zarážajúce je však konanie nielen žiakov školy. Tí si chlapca na streche pred skokom natáčali na mobily. „Roman, poď dole, ty č*rák! Roman, skoč!“ počuť na videu slová, po ktorých nasleduje dievčenský smiech. „Nie, nehovorte, veď on vážne skočí,“ snažil sa ich zastaviť dievčenský hlas.

Rodina však zdôrazňuje aj nevhodné správanie zamestnancov školy. „Raz Romanka nechcela pustiť suplujúca učiteľka počas hodiny na toaletu, ponížila ho pred celou triedou. Odvtedy sledoval riaditeľ celé prestávky nášho syna, pri každej možnej príležitosti mu bral telefón. Manželku stále volali do školy, aby si prišla vziať synov telefón.“

Riaditeľ školy nám od tragédie nedvíha telefón, nereaguje ani na klopanie a zvonenie na dvere školy. Presne po týždni od tragédie však škola zaujala stanovisko, v ktorom uviedla, že podľa školského poriadku má zákonný zástupca informovať školu o zmene zdravotnej spôsobilosti dieťaťa: „Žiaľ, v tomto prípade zákonný zástupca neinformoval školu o tom, že závažná bola zmena zdravotného a emocionálneho stavu dieťaťa (ktorá trvala už rok), a ďalšie závažné skutočnosti si vyžadujú individuálny prístup pedagógov k nemu. Takže škola nemala podklady na špecifický prístup pedagógov k jeho výchove a vzdelávaniu, čo nás veľmi mrzí.“

Lektorka a obeť znásilnenia Jasmina Houdek spolu s manželom, kriminológom Pavelom z Moderní sebeobrany, dlhé roky pomáhajú ľuďom, ktorí sa stali obeťou šikany či zneužitia.

– Šikana je sociálny nástroj na získanie statusu a môže sa týkať takmer každého okrem cca 5 percent ľudí, čo sú na statusovom rebríčku najvyššie. Preto na túto otázku neexistuje jasná odpoveď. Agresor si väčšinou vyberie niekoho, kto sa niečím odlišuje od ostatných. Mohli by sme povedať, že si vyberajú ľahký terč – ale ani to nie je pravda, pretože obeťou šikany môže byť aj ten najväčší v skupine. To, že váš syn alebo dcéra chodia na karate, ešte skutočne neznamená, že sa obeťou šikany stať nemôžu.

– Kľúčovým ukazovateľom je sústavnosť. Pokiaľ to nie je jednorazová záležitosť, ale opakuje sa to, stupňuje, v takom prípade veľmi pravdepodobne nejde o detský spor, ale o šikanu.

– Vždy odporúčame najskôr vyčerpať všetky oficiálne cesty. Áno, ja viem, že v mnohých prípadoch to nefunguje tak, ako má. V mnohých školách alebo v iných zariadeniach sa k šikane nestavajú tak, ako by sa mali. Problém sa snažia bagatelizovať, zaniesť pod koberec atď. Ale v mnohých školách – a tých je väčšina – to riešia dobre a presne vedia, čo majú robiť.

– Šikane sa treba postaviť hneď na začiatku. Len čo sa niečo také začne diať, treba si dať ruky rázne pred seba a jasne a dôrazne povedať: Tak dosť! Takto sa ku mne nesprávaj! Šikana sa nikdy nezačína hneď bitkou alebo tvrdým fyzickým zneužívaním. Šikanátor a ľudia okolo neho si svoju obeť najskôr oťukávajú a skúšajú, čo im prejde, robia mu naschvál a čakajú, čo sa bude diať. Pokiaľ sa za seba dieťa postaví už hneď na začiatku, má veľkú šancu, že šikana viac pokračovať nebude.

-Krik je posledná možnosť, keď ho už napríklad niekto drží a chce odtiahnuť preč. Aj v takomto prípade platí, že iba kričať nestačí. Deti predsa kričia na ulici stále, napríklad pri hre. Dôležité je vedieť, čo by mali kričať. Nám sa osvedčilo pre prípady núdze zakričať jednoducho – Pomóc!

Prečítajte si tiež: