Psychologička o veľkej bolesti pozostalých: So stratou rodiny sa nedá vyrovnať

– Bezprostredne po udalosti celý komplex emócií, ktoré môžu byť často aj protichodné. Obrovský smútok, beznádej, zúfalstvo, pocity bezmocnosti, ale aj hnevu. Všetky tieto pocity môžu viesť k prežívaniu akéhosi vnútorného zmätku aj prázdnoty zároveň. Rozsah a okolnosti tejto tragédie sú však tak mimoriadne, že je len ťažko sa k nim vyjadriť v pár slovách.

– Prvotná reakcia na tragédiu býva často šok. Sú to skôr myšlienky – to nemôže byť pravda, celé sa mi to len sníva, je to nejaký omyl. Toto však trvá len krátko. Dôležitý je čas do pohrebu a pohreb samotný. Táto oficiálna rozlúčka so zosnulým je udalosť, keď sa dáva priestor na uvoľnenie všetkých, od tragédie nazbieraných emócií. Je to udalosť, ktorá zreálňuje stratu milovaného človeka a pre pozostalého je akýmsi míľnikom, od ktorého už nič nebude ako predtým.

– Čokoľvek, čo cíti, že mu pomáha. Jeden deň to môže byť aktivita v práci, druhý nemusí mať náladu na nič, doslova „ani žiť“. Smútenie je individuálny proces. Nedá sa hodnotiť, čo je správne a nesprávne, pokiaľ sa nejedná vyslovene o nejaké patologické prejavy. Každý si hľadá svoje tempo, raz môže prežívať miernu úľavu, inokedy ho maličkosť môže vrátiť v bolestiach o mesiace späť.

– Skutočnosť, že človek neprejavuje emócie, neznamená, že ich nemá. Táto tragédia je veľká a hlavne osobná. Bolesť, ktorú pozostalý prežíva, je nezdielateľná. Klinická prax však potvrdzuje, že pokiaľ človek potrebuje o svojej bolesti, smútku, zranení rozprávať a dostane na to priestor, postupne to prináša pozostalému úľavu. Otázkou zostáva, ako a koľko by o nej politicky činná osoba vedela a chcela verejne rozprávať. Hlavne, keď sa toto celé odohráva pod drobnohľadom médií.

– Dá sa žiť len s  vedomím straty. A to vedomie môže byť veľmi bolestivé. Proces prijatia je dlhodobý a individuálny. Tragédia, pri ktorej človek v jedinom okamihu stratí najbližších príbuzných, je pre väčšinu z nás nepredstaviteľná do momentu, pokiaľ sa nestane. Všetko, čo človek dovtedy v živote budoval, čo dávalo zmysel jeho existencii, plány do budúcnosti - je zničené. Človek stratil životného partnera, ale aj obe deti. Smrť detí, hoci aj v dospelom veku, nás vždy postaví pred existenciálne otázky a otázky zmyslu života. Smrť dieťaťa je niečo, čo zásadným spôsobom naruší prirodzený kolobeh a poriadok života a aj naše, ľudsky prirodzené, nazeranie na svet. Býva to často náš životný partner/partnerka, ktorý je našou najbližšou oporou v takýchto chvíľach. Čo v prípade tejto tragédie nie je možné. Pozostalý tu zostáva na všetko sám. Dôležitá je tvz. záchranná sieť, najbližší príbuzní, priatelia, ktorí vedia byť aj dlhodobo na blízku a vnímať potreby pozostalého a pomáhať mu ich napĺňať.