Psychologička o veľkej bolesti pozostalých: So stratou rodiny sa nedá vyrovnať
11. 3. 2019, 18:00 (aktualizované: 10. 7. 2024, 18:22)

Zdroj: ISCARE
Poslanec Anton Hrnko prišiel pri leteckej katastrofe o svojich najbližších, tragédia kruto zasiahla aj rodinu Danice Olexovej (+42). Psychologička Silvia Schmidtmayerová, ktorá sa špecializuje na prácu s pozostalými, vysvetľuje, ako sa dá pomôcť v takejto situácii.
Zdroj: Tasr
Zdroj: TASR
Galéria k článku
Čo prežíva človek, ktorý náhle stratil nie jedného, ale hneď troch najbližších – manželku, syna aj dcéru?
– Bezprostredne po udalosti celý komplex emócií, ktoré môžu byť často aj protichodné. Obrovský smútok, beznádej, zúfalstvo, pocity bezmocnosti, ale aj hnevu. Všetky tieto pocity môžu viesť k prežívaniu akéhosi vnútorného zmätku aj prázdnoty zároveň. Rozsah a okolnosti tejto tragédie sú však tak mimoriadne, že je len ťažko sa k nim vyjadriť v pár slovách.
Kedy na pozostalého doľahne najväčší smútok? V okamihu, keď sa o tragédii dozvie, alebo až neskôr?
– Prvotná reakcia na tragédiu býva často šok. Sú to skôr myšlienky – to nemôže byť pravda, celé sa mi to len sníva, je to nejaký omyl. Toto však trvá len krátko. Dôležitý je čas do pohrebu a pohreb samotný. Táto oficiálna rozlúčka so zosnulým je udalosť, keď sa dáva priestor na uvoľnenie všetkých, od tragédie nazbieraných emócií. Je to udalosť, ktorá zreálňuje stratu milovaného človeka a pre pozostalého je akýmsi míľnikom, od ktorého už nič nebude ako predtým.
Čo môže človek, ktorému sa prihodí takáto obrovská tragédia, urobiť? Mal by sa zamestnať nejakou činnosťou, aby bolesť aspoň trochu potlačil?
– Čokoľvek, čo cíti, že mu pomáha. Jeden deň to môže byť aktivita v práci, druhý nemusí mať náladu na nič, doslova „ani žiť“. Smútenie je individuálny proces. Nedá sa hodnotiť, čo je správne a nesprávne, pokiaľ sa nejedná vyslovene o nejaké patologické prejavy. Každý si hľadá svoje tempo, raz môže prežívať miernu úľavu, inokedy ho maličkosť môže vrátiť v bolestiach o mesiace späť.
Vrcholoví politici, akým je aj Anton Hrnko, sú predsa len odolnejší ako bežní ľudia - sú zvyknutí neprejavovať emócie, správať sa racionálne. Malo by to platiť aj v tomto prípade?
– Skutočnosť, že človek neprejavuje emócie, neznamená, že ich nemá. Táto tragédia je veľká a hlavne osobná. Bolesť, ktorú pozostalý prežíva, je nezdielateľná. Klinická prax však potvrdzuje, že pokiaľ človek potrebuje o svojej bolesti, smútku, zranení rozprávať a dostane na to priestor, postupne to prináša pozostalému úľavu. Otázkou zostáva, ako a koľko by o nej politicky činná osoba vedela a chcela verejne rozprávať. Hlavne, keď sa toto celé odohráva pod drobnohľadom médií.
Koľko môže trvať, kým sa človek vyrovná so stratou celej rodiny a dá sa to vôbec?
– Dá sa žiť len s vedomím straty. A to vedomie môže byť veľmi bolestivé. Proces prijatia je dlhodobý a individuálny. Tragédia, pri ktorej človek v jedinom okamihu stratí najbližších príbuzných, je pre väčšinu z nás nepredstaviteľná do momentu, pokiaľ sa nestane. Všetko, čo človek dovtedy v živote budoval, čo dávalo zmysel jeho existencii, plány do budúcnosti - je zničené. Človek stratil životného partnera, ale aj obe deti. Smrť detí, hoci aj v dospelom veku, nás vždy postaví pred existenciálne otázky a otázky zmyslu života. Smrť dieťaťa je niečo, čo zásadným spôsobom naruší prirodzený kolobeh a poriadok života a aj naše, ľudsky prirodzené, nazeranie na svet. Býva to často náš životný partner/partnerka, ktorý je našou najbližšou oporou v takýchto chvíľach. Čo v prípade tejto tragédie nie je možné. Pozostalý tu zostáva na všetko sám. Dôležitá je tvz. záchranná sieť, najbližší príbuzní, priatelia, ktorí vedia byť aj dlhodobo na blízku a vnímať potreby pozostalého a pomáhať mu ich napĺňať.
