Práca za socializmu a dnes: Zarobíme síce viac, ale jedno sa zmenilo k HORŠIEMU!

Mnohí z tých, ktorí porovnávali prácu pred rokom 1989 a po ňom, ocenili istotu zamestnania. Teda to, že kedysi sa nikto nemusel báť, že nebude mať z čoho žiť, lebo si nenájde robotu. Ďalší si pochvaľovali predrevolučné vzťahy na pracovisku, keď sa kolegovia dobre poznali a boli nielen spolupracovníci, ale aj kamaráti. Právo na prácu mnohých ľudí nemotivovalo, nenútilo ich zlepšovať sa. Súťaživosť prišla až po roku 1989.

Žiaľ, podľa viacerých to prinieslo aj snahu vyšplhať sa hore za každú cenu. Helena Zahuráková (70) z východoslovenskej obce Medzany robila celý život dojičku. Takže vie porovnať, čo sa v tejto práci za tie roky zmenilo. „Za socializmu boli stajne v zlom stave, bola tam zima. Keď družstvo prevzal súkromník, ihneď všetko opravil a nakúpil nové prístroje,“ opisuje.

„Po revolúcii sa mi preto robilo lepšie. Vždy som bola platená od litrov vydojeného mlieka. Lenže na družstve niekedy nebolo čím kŕmiť, tak bola dojivosť nižšia. U súkromníka som bola lepšie platená, lebo kravy mali dosť výživy a viac mlieka,“ pochvaľuje si. Alžbeta Havrančíková (56) bola bežkyňa na lyžiach, reprezentovala Československo i Slovensko.

„Tréning bol tvrdý a podmienky v reprezentácii prísne. Ale športovci, ktorí získavali medaily, dostávali tituly ako majster športu a mali sme rôzne bonusy. Napríklad pri výbere bytu aj pri výbere auta ich uprednostnili. A mali sme sociálne bonusy,“ hovorí otvorene. Vrcholoví športovci vtedy popri športovaní oficiálne pracovali, hoci väčšina si chodila iba po výplaty.

„Robila som vychovávateľku v internáte. Mala som len pár služieb a dostávala plat,“ priznáva. O to viac ju šokovalo, keď ju Slovenský lyžiarsky zväz v 90. rokoch prepustil bez odstupného. „Vraj sa má každý o seba postarať,“ krúti hlavou. A tak sa uznávaná športovkyňa dostala na úrad práce. „Bol to strašný pocit. Pomohol mi až pán Mlynarčík, ktorý ma zaradil ako trénerku do Svitu, po pol roku som robila,“ hovorí.

Neskôr išla učiť telesnú výchovu, čo aj vyštudovala. „Je to náročné povolanie, ale baví ma a napĺňa,“ myslí si.

Rodáčka z Ostravy Sylvia nikdy nechcela pracovať inde ako v obchodiaku. Nastúpila v roku 1981 a v pražskom obchodnom dome Máj robila až do roku 2002. Ako hovorí, vtedy bola pokladníčka veľká pani. „Dnes to môže robiť každý. Vtedy musela byť predavačka vyučená, a keď bola šikovná, mohla sa stať pokladníčkou,“ spomínala pani Sylva na staré časy pre český denník Blesk.

Za prácu za pokladnicou dostávala 1 450 korún, za ubytovňu platila 150. „Makalo sa, ale bez stresu a v pohode,“ hovorí. Po revolúcii sa začal dril, každý sa bál o prácu, pretože vedenie sa tým oháňalo. Aj zákazníci boli iní. S prácou v obchode preto skončila. „Už to nemalo s predajom, aký som poznala a akému nás učili, nič spoločné,“ zamýšľa sa Sylvia smutne.