Odborníčka: Vypisovanie cez internet je nevera, keď prekročíte TÚTO hranicu!

Virtuálne priateľstvá nedokážu nahradiť reálne. Sme pocitové a sociálne bytosti. Nevieme sa na diaľku do človeka tak vcítiť, ani energeticky to pre nás nie je také, ako keď je to naživo. Virtuálne používame emócie instantne, nevieme ich precítiť do hĺbky. Nie je to obohacujúce.

Odpútava človeka od reálneho žitia a odpája sa tým viac-menej aj od seba, lebo sa mu skresľuje, kde je reálna miera skutočného prežívania. Vznikajú závislosti. Je vedecky dokázané, že človek, ktorý je v online svete veľmi aktívny, má stimulované také isté centrá v mozgu ako po požití kokaínu. Je to zradné preto, že človek sa stáva závislým, ide to na úkor spánku, životosprávy. Aj pri vzťahoch vzniká sociálna izolácia a kvalita života je tým veľmi zasiahnutá.

Je to ako so všetkým, čoho je priveľa - má to negatívne následky. Depresívne stavy vznikajú preto, že ľudia sa porovnávajú a nadobúdajú pocit, že ich život nie je taký, ako to vidia stvárnené. Ako keby sa vo virtualite kšeftovalo s dokonalosťou. Človek by nemal používať virtuálny svet ako únik, že si tam ide naplniť nenaplnené potreby. Nie je z toho žiadna duševná výživa. Práve naopak, mentálne je preukázané, že to na zdravie zásadne vplýva a psychiku posúva do roviny, keď má človek depresívne pocity.

Je to o nastavení. Všimnite si, ako každú voľnú chvíľu trávime tým, že vezmeme do rúk telefón a kontrolujeme ho. Toto je zahlcujúce. Regulácia spočíva v tom, že si vymedzím, koľko času na mobile strávim a naozaj ho dodržím. Treba si vymedziť, koľko je primerané, mať hranicu a neprekračovať ju.

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že to rovnako využívajú muži aj ženy. Máme veľmi rýchlu dostupnosť k úľave a úteche, ale je to také pseudo. To, že ma niekto na druhej strane vypočuje, poľutuje a podporí, nie je o skutočnom vzťahu. To je práve tá povrchnosť. Vzťah sa nedá budovať iba v online svete. Ale je to veľmi lákavé, lebo tam naberiem pocit, ktorý má v dobrom prekryť ten nepríjemný. Lenže emočné nepohodlie sa takto nerieši. Potrebujeme zoči-voči interakciu. Keď sa odpájam do virtuálnej reality, tak neriešim vzťah tu a teraz, ktorý je skutočný, ale zapodievam sa niečím, čo mi evokuje ilúziu príjemného, romantického. Je to krásny únik, ale odpája nás to od toho klasického žitia a fungovania.

Keď to prekročí hranicu klasického priateľstva a máme potrebu to skrývať, tak môžeme hovoriť minimálne o emočnej nevere. Vytváram si citové puto s niekým iným, takže to nie je v poriadku, nie je to pre vzťah zdravé. Ľudia podelia emočnú viazanosť na niekoľkých, nie sú pripútaní k jednému človeku, ale vzťah to potrebuje. Aby bol naplňujúci, tak treba exkluzivitu, že to zdieľam s mojím partnerom a nie ešte s xy ďalšími.

Chce to nastaviť jasné hranice, aby nemuselo dochádzať k zvade z vyjednávania. Deti nás kopírujú. Keď im povieme, že nemajú tráviť čas na sociálnych sieťach a my tam sme, tak nejdeme dobrým príkladom. Učíme ich mediálnej gramotnosti, rozprávame sa s nimi o veciach, ktoré tam ony zažívajú. Ich vnímanie je veľmi poznačené tým, aké je tam všetko akčné a pekné a v realite je to nuda, lebo sa tam nedeje všetko zrýchlene. Potrebujeme deti naučiť pribrzdiť. Trávime s nimi čas, rozprávame sa o tom.

Zaplniť čas aktivitami, ktoré sa odohrávajú v reálnom svete a v závislosti od veku na deti aj delegovať, aby si program vymysleli. Keď ideme na vychádzku, ktorá trvá dlho, tak sa im zdá, že sa tam nič nedeje. Ale hrať popritom súťaž či zamestnávať ich aktivitami, chce od nás väčšie úsilie, ale oplatí sa to, lebo takto vzniká prepojenie a dorovnávajú sa skutočné pocity, že nie je to v tom instantnom. Aj keď to nemá 5D rozmer, má to hodnotu a tú im sprostredkúvame my. Vytvárame priestor, aby sa aktivity mohli diať.

Potrebujeme súlad medzi myšlienkou a emóciou, aby sme neboli vo vnútornom rozpore. Keď máme veľa umelých emócií, vytvárajú nám ilúziu, že aké je to pekné. Lenže my žijeme v reálnom svete. Potrebujeme vnímať, že tu a teraz sa toto so mnou deje. Instantná emócia urobí také prekrytie, že chvíľu je niečo dobré, ale ja hlavu neviem klamať nepretržite, lebo v realite cítim, že to v poriadku nie je.

Odpadá sloboda, autonómia, integrita a nám sa začne vlastný sebaobraz rozpadať. Na otázku, kto som, si veľmi neviem odpovedať. V ideálnom prípade by som chcela byť ako hrdinka alebo niekto, ku komu vzhliadam, ale vnútri cítim, že že to nie som ja. Tým sme potom napätí a nemáme pokoj.