EXKLUZÍVNE Pol roka po smrti Vladimíra Krčméryho († 62) prehovorili jeho deti: Aký bol naozaj?

Čo všetko sa v rozhovore o Vladimírovi Krčmérym dozviete:

V akej rodine vyrastal váš otec a ako to ovplyvnilo jeho život a prácu?

- Otcovi rodičia boli hlboko veriaci a vzdelaní ľudia. Sami boli v mladosti pripravovaní na ťažké časy, ktoré ich čakali, vzhľadom na vieru, ale aj pracovné príležitosti a chudobu. Svoje deti preto podporovali, aby boli samostatné. Veľký dôraz kládli na cudzie jazyky. Otec sa ešte v detstve naučil plynule nemecky, anglicky aj rusky a vďaka tomu sa neskôr mohol zapájať do medzinárodných spoluprác. Do posledného dňa čítal denne svetovú odbornú literatúru a sledoval medzinárodné správy. V neposlednom rade kládli jeho rodičia veľký dôraz na vieru vo všemohúceho Boha. Spolu so svojimi príbuznými boli aktívni v tzv. tajnej cirkvi a pre vieru si mnoho vytrpeli. Vrátane väznenia.

Ovplyvnili skúsenosti vášho otca z detstva jeho názory na chudobu, sociálnu spravodlivosť a zdravotníctvo?

- Otec mal jednu vzácnu vrodenú vlastnosť - vedel byť mimoriadne štedrý a samému mu na peniazoch veľmi nezáležalo. Nikdy netúžil po bohatstve a stačilo mu veľmi málo. Na peniaze sa preto vedel pozerať veľmi slobodne, len ako na prostriedok na pomoc druhým.

Vladimíra Krčméryho sme všetci vnímali ako lekára, bola medicína pre neho prvá voľba pri výbere štúdia?

- Keď nám hovoril o svojich záujmoch v detstve, boli vždy priamo späté s prírodou. Zaujímali ho kamene, huby, lesy... Zároveň miloval geografiu. Poznal všetky hlavné mestá sveta, ale aj najzašitejšie obce tu doma. O medicíne nehovoril ako o svojej prvej voľbe, aj keď nikdy nezabudol dodať, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré mohol v rámci svojej budúcej práce urobiť.

Mal nejakú konkrétnu spomienku z detstva, o ktorej vám často hovoril?

- Otec bol veľký výmyselník. Raz nám hovoril, ako preniesli auto svojho učiteľa fyziky na blízku vlakovú trať, pretože robil zle ich obľúbenej spolužiačke. Keď vlak začal trúbiť, učiteľ netušil, čo sa deje, a ako hrdinovia sa hneď s kamarátmi ponúkli, že mu pomôžu auto preniesť z koľajníc preč. Príbehy, ktoré však boli najsilnejšie, nám o ňom často povedal niekto druhý. Jeden z najsilnejších príbehov je pre nás napríklad to, že ho ako malého chlapca učiteľka postavila pred celú triedu, aby sa mu všetci spolu vysmiali, že verí v Boha. Takáto skúsenosť v ňom mohla vyvolať hanbu za svoju vieru, ale jeho celý život ukazuje opak. Vo svojej viere bol odvážny a nikdy sa nehanbil k nej priznať.

Mal nejaké vzory, ktoré ho ako dieťa ovplyvnili?

- Medzi ľuďmi, ktorí ho v mladosti najviac ovplyvnili, bol určite jeho strýko Silvester Krčméry. Bol preňho vzorom a mentorom a od tínedžerských rokov ho viedol k angažovanému životu v podzemnej cirkvi. Otec nám často spomínal zážitky a situácie, ktoré našej generácii, vyrastajúcej v slobodnej a otvorenej spoločnosti, môžu pripadať ako sci-fi. Ako prostredníctvom študentských výmenných pobytov v ZSSR pašoval Biblie, ako ho Silvo učil, ako sa správať pri zadržaní či výsluchoch ŠtB, ako vydržať pri zdravom rozume a v telesnej kondícii v ťažkých podmienkach väzenia.

Aké bolo vaše detstvo? Boli ste častejšie s mamou ako s otcom?

- Tata určite cestoval viac ako rodičia našich rovesníkov, to sme si ako deti uvedomovali. Snažil sa nás však často brať so sebou. Na kratšie prázdniny cez rok naplánoval buď nejakú lyžovačku, alebo nás zobral so sebou na odborný kongres, ak sa konal napríklad v teplejšej krajine. On chodil na prednášky, opravoval články na pláži a my sme sa hrali a kúpali. A potom mal ešte zlaté pravidlo – v nedeľu sa snažil vždy byť doma. Preto máme napr. veľa spomienok, ako spolu na Železnej studničke hráme futbal či chytáme ryby. Vďaka tomu sme nikdy nevyrastali s pocitom, že otec nie je doma.

Na svojich spolupracovníkov a kolegov bol veľmi prísny. Bol prísny aj doma ako otec?

- Záleží na tom, v čom. Vo veciach, ktoré pokladal za dôležité, prísny bol. Aj keď vhodnejší výraz ako prísnosť je skôr vytrvalosť. Bolo to napríklad navštevovanie osamelých príbuzných alebo spoločné chodenie do kostola. A potom v dojedaní jedla. V tom, ako trávime ostatný čas, na aké krúžky chodíme a aké máme známky, sa snažil nechať nám slobodu. Samostatnosť bola preňho dôležitá hodnota, takže sa usiloval ju v nás aj takto pestovať. Aj keď asi najviac by sa hodilo slovo náročný – to bol aj ako šéf, aj ako otec.

Mnohí ho vnímame hlavne vďaka televíznej obrazovke ako usmievavého, pokorného muža a miestami aj humoristu. Čo z toho doma nebolo, respektíve čo bolo iné?

- Všetko z tohto doma určite bolo. Najmä jeho rozprávačský talent bol mimoriadny. Najväčší sviatok bol doma vtedy, keď raz za rok predniesol pasáž z Hurvínka. Aj ako dospelí sme sa toho nevedeli nabažiť. Žiaden človek však nie je stále presne taký, aký je v televízii, to by predsa nebolo ani dobré. Keď vnímal, že sme spravili niečo zlé, alebo keď sme si nesplnili domáce povinnosti a napríklad nenaložili riady do umývačky, vedel byť prísny a hnevať sa. Tiež nemal rád, keď sme meškali a musel na nás čakať. Alebo keď sme sa mu snažili radiť, čo si má obliecť, prípadne čo by si mal v aute upratať. Toto však patrí k životu rodiny a k tvrdohlavosti génia.

Ako zvládal stres a tlak v práci? Prenieslo sa to občas aj domov?

- Ak sa dialo niečo náročné v práci, špeciálne ak nastala nejaká komplikácia, nemohol sa od toho úplne odosobniť. Jeho práca bola jeho povolaním a vtedy sa len ťažko dá oddeliť, čo človek prežíva doma a čo v práci. Určite je však množstvo ťažkých vecí, ktoré zvládol a my sme o tom ani netušili. Pomáhalo mu tráviť čas v tichosti a v modlitbe, špeciálne v prírode na Železnej studničke. Tam pri rybárčení, bez signálu premýšľal, plánoval a premodlil mnohé komplikované situácie. Okrem toho doma rád bicykloval na stacionárnom bicykli. Pustil si k tomu Haydnove symfónie a sústredil sa len na prítomnosť.

Mnoho detí spomína na to, ako ich učil otec lyžovať, bicyklovať, mamina im čítala večer rozprávky, v nedeľu mali klasický rezňový obed. Bolo to tak aj u vás?

- V niečom áno, teda až na tie rezne. Pred spaním nám ako deťom viac hovoril vlastné vymyslené príbehy, ale občas aj prečítal nejakú už existujúcu rozprávku. Tiež nás tata všetkých učil lyžovať, hrať futbal alebo hrať pingpong či tenis. V nedeľu rád varieval aj on, a ak ho to práve chytilo, pripravil aj 4 rôzne jedlá. Nedeľný obed bol v jeho očiach pre rodinný život veľmi dôležitý a dával si veľmi záležať, aby bol s nami za jedným stolom.

Existovali nejaké špecifické pravidlá alebo očakávania, ktoré mal na vás váš otec?

- Najdôležitejšie bolo už spomínané spoločné trávenie nedeľného doobedia a obeda. Formalizované pravidlo mal len jedno – do jedenástej večer byť doma. V tom bol neoblomný, aj keď sme už dovŕšili 18. rok života.

Ako ste vnímali prácu vášho otca v oblasti tropickej medicíny? Možno ako deti a neskôr ako dospelí.

- Ako deti sme nevnímali, že náš otec má nejakú netradičnú prácu. Pre nás bolo samozrejmé, že sme stretávali jeho spolupracovníkov z celého sveta a že sám veľa cestoval. Mnohých jeho zahraničných spolupracovníkov sme poznali od detstva, keďže ich často privítal na večeru u nás doma. My sme sa tešili americkým sladkostiam či talianskemu parmezánu a zároveň sme boli „nútení“ potrénovať si cudzie jazyky. Vedel veľa o infekciách a rád o nich rozprával počas nedeľného obeda. Až v tínedžerských rokoch a neskôr v dospelosti sme začali postupne chápať škálu jeho práce a zároveň aj úlohy našej mamy, bez ktorej opory a starostlivosti o nás a domácnosť by nebolo možné, aby toľko cestoval a pracoval.

Ovplyvnil jeho prístup váš pohľad na fungovanie rodiny?

- Aj v situáciách, keď mama mohla mať na otca ťažké srdce, nám často hovorila, aby sme si do nášho života od neho vzali všetko dobré a, naopak, poučili sa z negatívnych vecí. Snažím sa v mojej rodine inšpirovať sa otcovými silnými stránkami - úloha otca ako kňaza v rodine, prejavovanie solidarity s núdznymi, dôraz na vzájomnú pomoc jeden druhému či úcta k starším členom rodiny. Zároveň si uvedomujem, že niektorých aktivít, ktoré by mi pomohli rýchlejšie rozvíjať svoju kariéru, sa musím a zároveň chcem na istý čas vzdať, lebo chcem so svojimi deťmi aj s manželkou tráviť viac času a byť pri nich. Keďže výchovu detí a starostlivosť o domácnosť máme s manželkou primerane podelenú, snažíme sa, aby nám tak ostalo aj viac kvalitného spoločného času.

A čo vaši súrodenci?

- U každého z nás to je, samozrejme, trochu inak. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že je pre nás veľmi dôležité, aby naša práca pomáhala zlepšovať svet okolo nás. Myslím si, že všetci sme veľmi scitlivení na vnímanie neprávosti vo svete a v empatii voči slabším. Taktiež nám ukázal, čo všetko môže zmeniť jeden človek a čo všetko sa dá urobiť. Človek veľakrát v živote počuje, ako sa veci urobiť nedajú. Jeho prístup bol úplne opačný a svedčí o tom aj ovocie jeho práce.

Ako sa vyrovnával so strachom z chorôb, najmä vzhľadom na jeho vlastné skúsenosti s maláriou?

- On bol neuveriteľne imúnny proti strachu o samého seba. Bol pripravený spraviť vždy to, čo bolo potrebné, aj keď tým mohol ohroziť seba. To neznamená, že by zbytočne riskoval. Vždy všetkých upozorňoval na nebezpečné situácie a sám do nich nikdy bez rozmyslu nevstupoval. Za roky častého cestovania a pôsobenia v rozvojových krajinách sám prekonal mnohé tropické choroby. Ako profesionál však choroby bral ako prirodzenú súčasť života.

Počas takmer dvoch rokov sa stretával v rámci krízových štábov s politikmi a ich názory na ďalší vývoj sa často rôznili. Ako to vnímal, nebolo to pre neho frustrujúce?

- Myslím si, že vedel, že to bude náročná práca, lebo je to vždy o diskusii a najlepšom možnom kompromise. Rešpektoval, že úlohou odborníkov je navrhnúť najlepšie možné riešenia s jediným cieľom - ochrániť ľudské životy, avšak konečné rozhodnutia o prijatých opatreniach sú v rukách politikov. Snažil sa preto v rámci svojho dobrovoľníctva v krízovom štábe či v rámci konzília odborníkov diskutovať a komunikovať s rôznymi politikmi. Jeho hlavným cieľom bolo zachrániť ľudské životy.

Ako pristupoval uznávaný lekár k vlastnému zdraviu, aj vzhľadom na riziká spojené s jeho prácou? Nútil, resp. hovoril vám, ako je dôležité starať sa o zdravie?

Viedol nás k tomu, aby sme športovali, a často zdôrazňoval výhody mediteránskej diéty, ktorá zahŕňa chudé mäso, morské ryby, olivový olej, zeleninu a ovocie. Okrem toho nám však ponechával slobodu a dôveroval, že budeme zodpovední sami za seba.

K vlastnému zdraviu pristupoval najmä ako k zdroju, ktorý mu umožňuje aktívne žiť jeho povolanie. Nebola to absolútna hodnota, a preto bol ochotný dať často vlastné zdravie bokom za cenu pomoci tým najnúdznejším.

Ako vnímal pandémiu covidu, z ktorej sme boli všetci vyplašení? Mal niekedy strach, hlavne keď tie jeho prvé predpovede, že sa skončí v lete, úplne nevyšli?

- Túžil, aby sa zachránilo čo najviac životov. Viac než nevyspytateľnosti vírusu sa bál, že sa ako ľudia nebudeme chcieť obetovať pre spoločné dobro a vzájomne sa chrániť. Strach mal najmä z toho, keď sa neskôr najmä v 2. a 3. vlne riešenie pandémie stalo predmetom politického súboja, z rozdelenia spoločnosti, ktoré pandémia neskôr priniesla.

Ako sa vyrovnával s vyhrážkami antivaxerov a ich túžbou ublížiť mu?

- Nerozumel, ako sme sa ako spoločnosť dostali tak ďaleko, že v takej veľkej miere spochybňujeme odborníkov a celkovo vedecký pokrok. Bol sklamaný z nedostatku kritického myslenia ľudí a z rastúcej nenávisti v spoločnosti. Veľmi ťažko znášal, keď sa rôzni ľudia vyhrážali členom rodiny či chodili mu protestovať priamo pred dom.

V médiách prebehla správa, že z vážneho ochorenia zachránil aj syna Jána Slotu, obracalo sa na neho mnoho vplyvných ľudí?

- On bol vždy ochotný pomôcť komukoľvek, kto sa naňho obrátil. Či to boli vplyvní ľudia, alebo napríklad ľudia vo finančnej tiesni, alebo ľudia bez domova. Taký jednoducho bol. A za celý život mal množstvo neuveriteľných príbehov o tom, koho všetkého liečil. Ale pristupoval rovnako k HIV pozitívnym sirotám v Kambodži ako k malajskému kráľovi alebo arabskému emirovi. Každý človek je stvorený na Boží obraz a toto tata žil aj v praxi.

Hlavne počas pandémie sa stal doslova celebritou, všetci ho spoznávali, ľudia ho oslovovali na uliciach a zrejme sa pýtali rovnaké otázky. Nebol z toho unavený?

- Pozitívnu spätnú väzbu prijímal rád, rád sa s ľuďmi rozprával. Prirodzene, ťažšie znášal, keď boli ľudia nepríjemní a keď ho obviňovali z absurdných vecí, ako napr. z „genocídy národa“, ako to skandovali niektorí premotivovaní občania počas pandémie pred jeho domom. Vnímal ako svoju povinnosť čo najviac pomôcť v krízovej situácii a ťažko chápal, že nie pre všetkých v tej situácii bola najvyššia hodnota spoločné zdravie. A, samozrejme, ako infektológ a klinický farmakológ s odbornosťou v antibiotickej liečbe vnímal očkovanie ako obrovský vedecký prínos a len ťažko znášal, keď sa krízovému štábu vyhrážali ľudia, ktorí o problematike vedeli oveľa menej alebo z nekvalitných vedeckých štúdií. Počas pandémie ho veľmi často kontaktovali aj novinári a pozývali do rôznych relácií. Napriek veľkej vyťaženosti a častej únave bol vždy ochotný stretnúť sa či poskytnúť rozhovor.

Jeho smrť bola nečakaná a šokujúca zároveň, keďže mal iba 62 rokov. Aké mal ešte plány, o čom sníval, že bude robiť na dôchodku?

- Dôchodok si určite predstavoval podobne ako svoj dovtedajší život. Tešil sa však, že bude môcť viac času venovať tomu, čo považoval za dôležité (terénna medicína), a menej tým, ktoré ho najmä zaťažovali (byrokracia). Ešte pred pár rokmi, keď bol pri lepšom zdraví, často sníval o tom, že ešte nejaký čas na dôchodku by strávil ako lekár na klinike v Keni alebo J. Sudáne. Okrem toho sa tešil na rybárčenie a čas s rodinou. Ako jeho vnúčatá rástli, trávil s nimi viac času, najmä v prírode. Na jeseň sa mu veľmi páčilo bicyklovanie s celou rodinou alebo stanovačka na záhrade s vnúčatami. Od blízkeho spolupracovníka tiež vieme, že ako milovník hôr túžil ísť do Vysokých Tatier na Zelené pleso.

Prečítajte si tiež: