Analytik globálnych trendov: Pandémia len začína, V TOMTO vláda zatiaľ na celej čiare zlyháva

Pokračovanie pandémie po svete je neodvratné a v nasledujúcich mesiacoch nám bude neprestajne hroziť jej návrat do Európy aj na Slovensko. Či bude mať charakter vlny, ktorá sa prevalí cez celú krajinu, alebo postupného „prehárania“ epidémie cez obyvateľstvo, to dnes nikto s istotou nevie. Aj preto, lebo nevieme aké mutácie vírusu vzniknú. Ak ale vláda neurobí vážne chyby, mohli by sme to udržať v podobe postupného prehárania, keď sa kde-tu budú zjavovať miestne centrá nákazy, ale dokážeme ich včas zachytiť, izolovať a „zahasiť“, takže neprerastú do celoplošného požiaru. Veľké riziko zlého vývoja vidím v letných rekreantoch, ktorí sa vyberú do zdanlivo bezpečných krajín a prinesú si domov nielen opálenú pokožku, ale aj vírusový suvenír a doma sa oň podelia s okolím. Tomu môže predísť len osobná zodpovednosť a správne rozhodnutia vlády. Vláda nemôže obmedzovať slobodu pohybu ľudí, ale mohla by trvať napríklad na tom, aby náklady za liečbu nakazených ľudí a prípadné lock-downy niesol ten alebo tá, kto nákazu z dovolenky priniesol. To epidemiológovia dokážu celkom slušne vystopovať.

Môže, ale nemusí. Na jej zvládnutie sme dnes lepšie pripravení ako v marci, máme vyššie diagnostické a laboratórne kapacity, odskúšali sme si rúška, štíty aj karantény, medicína pozná oveľa účinnejšie liečebné postupy. Na druhej strane sa nedá predísť napríklad tomu, aby zmutoval nový, horší kmeň koronavírusu a začal sa šíriť. Navyše sa na jeseň môže epidémia koronavírusu skombinovať so sezónnou chrípkou a obe choroby sa môžu valiť svetom ruka v ruke. A v hre je aj ďalší rizikový faktor - zimné obdobie a skracovanie dní.

Zatváranie hraníc vnútri EU považujem za málo pravdepodobné, aj keď si viem predstaviť, že ak by ešte niekto chcel robiť experimenty s gerontocídou v štýle Švédska alebo UK, zvyšok EU by takej krajine mohol uzavrieť hranice. Naopak selektívne uzavretie vonkajších hraníc EU bude v mnohých prípadoch nevyhnutné: púšťať sem dnes lietadlá z USA, Brazílie, Mexika a onedlho aj z Indie, Pakistanu a iných krajín, kde epidémia ešte len začína si dnes už asi nikto na svedomie nevezme. Aspoň dúfam! Oveľa viac sa bude pracovať s cielenými karanténami jednotlivých ohnísk epidémie – napríklad s konkrétnymi obcami, mestami, okresmi či krajmi.

Neviem či nástup vlny, ale určite považujem dovolenkovania v zahraničí za rizikovú aktivitu, najmä ak ide o cestovanie lietadlami či autobusmi a trávenie času na preľudnených plážach a na žúroch v baroch. Krajina sa môže zdať navonok bezpečná, ale neviete, či v tom dave nie sú aj pozitívni turisti z Británie, Švédska alebo z iných premorených krajín. Riziko nemusí byť vysoké, ale nie je žiaľ ani nulové. Takže áno, ak sa do sveta vyberie veľa netrpezlivých Slovákov, môžu vírus znovu doniesť a založiť nové ohniská epidémie. Dá sa tomu predísť povinnou seba - karanténou a zodpovední cestovatelia ju podstúpia. Tých bezohľadnejších by k tomu mal prinútiť štát.

Superšíritelia nie sú žiadne magické bytosti – sú to ľudia, ktorí majú určité imunologické nastavenie, takže sa u nich vírusu dobre darí, ale súčasne u nich nevyvoláva žiadne alebo aspoň nie výrazné príznaky. Druhá dôležitá vlastnosť superšíriteľa je, že je to spoločensky čulý „norový“ človek – stretá veľa ľudí v uzavretých priestranstvách čím zvyšuje riziko že sa sám nakazí a keď je raz už nakazený, v ďalšom bare alebo na pracovisku zas vírus odovzdá ďalej. Čiže je to kombinácia imunologických vlastností a životného štýlu: pri tej istej imunite to bude skôr diskotékový a barový lev ako introvert dovolenkujúci na kopaniciach.

Dôsledky budú obrovské a dlhodobé, ale začnú doliehať až postupne. Tak, ako bude pretrvávať nízky dopyt po luxusných tovaroch – napríklad autách – ktoré Slovensko vyváža. Minulý rok sa u nás mesačne vyrábalo skoro 100 000 áut, ale doma sa ich predávalo iba okolo 7000: keby Slováci kupovali len autá vyrobené na Slovensku, aj tak by sa ich muselo od nás mesačne vyviesť aspoň 93 000. V Taliansku, Francúzsku, Španielsku, Británii a kde-kade po svete kam sa autá vyvážajú ale v dôsledku pandémie prišli o prácu a schudobneli milióny ľudí. Tí sa nebudú teraz ponáhľať kupovať si nové autá. Ďalší ľudia si uvedomili svoju zraniteľnosť a začnú aspoň trochu šetriť: povedia si, nemusím kupovať nové auto každých 5-6 rokov, veď to súčasné kľudne 10-12 rokov vydrží. A nebude to len krátkodobý prepad predaja – pokles potrvá roky.

Česi napríklad predpokladajú že tento rok u nich klesne výroba áut o 20%. To môže byť optimistický odhad, ale vezmime ho: ak o 20% klesne aj výroba a predaj slovenských áut, nevyhnutne sa to premietne do ekonomiky automobiliek a štátu. Automobilky budú nútené buď prepúšťať ľudí, alebo znižiť platy na 80% - a povedzme skrátiť pracovný čas na 4-dňový. Ich subdodávatelia pocítia to isté. Automobilky tým pádom ale odvedú menšie dane štátu – takže aj ten bude nútený začať viac šetriť. Alebo sa ešte viac zadlžiť – a zväčšiť tak dlhové veno, ktoré zanecháme našim deťom na splácanie.
Toto je ale široká téma na samostatný rozhovor...

Nemyslím si to – aspoň nie v podobe ako to bolo počas karantény. Problém bude ale predávať a vyvážať toľko výrobkov ako doteraz. Netýka sa to len áut, ale všetkých luxusných výrobkov a služieb. Mnohé firmy budú musieť prepúšťať – zatiaľ to vidieť najmä v leteckej doprave alebo v hoteliérstve a v turistickom ruchu ale opakujem: pandémia ešte stále len začína.

Áno, bude – a štát bude musieť hľadať riešenia ako im pomôcť. Ja považujem za jednu z najsľubnejších ciest skrátenie pracovného času na 4 dni. Nedá sa to v každej profesii, ale pri mnohých to možné je. Napríklad v spomínaných automobilkách, kde klesne o 20% - alebo o viac - ročná výroba. Druhá oblasť je vytváranie nových pracovných miest – napríklad v oblasti ekológie, ochrany klímy, vzdelávania, ochrany zdravia... A oboje sa dá kombinovať – skracovanie pracovného týždňa s rastom personálu. Naozaj je len vecou zotrvačnosti že stredoškoláci a ich profesorky chodia do školy päť dní v týždni a nie štyri. Piaty deň by sa obe skupiny mohli kľudne vzdelávať aj samostatne doma. Profesori a učitelia by napríklad mohli cez teleworking venovať osobný čas študentom, ktorí to osobitne potrebujú – či tým slabším, alebo naopak najsľubnejším. Naše školstvo stojí na masovej produkcii „absolventov“ a titulov – ale študenti sú individuality a mal by sa im venovať osobný čas pedagógov. To by sme ich ale potrebovali viac. Nie nevyhnutne všetkých na plný úväzok – mnohých skôr na čiastočnú prácu napríklad v podobe osobných mentorov študentov, alebo osobných zdravotných manažérov.

Asi máte na mysli tie podpory pre podnikateľov a podobné drobné, skoro kozmetické kroky. Nie je to moja špecializácia, ale registrujem veľa nespokojnosti. Oveľa podstatnejšie ale je, že zatiaľ nevidím a nepočujem o žiadnych konkrétnych strategických zámeroch na transformáciu slovenskej ekonomiky a spoločnosti. Peniaze, ktoré sem EÚ v rámci reakcie na pandémiu napumpuje budú obrovské, ale je vážne riziko, že ich preflákame. Že ich rozhádžeme na márny pokus vrátiť sa pred marec 2020, alebo že bude ich veľká časť rozkradnutá dokonale a vždy pripravenými dojičmi eurofondov a oligarchami. V tomto strategickom aspekte vláda zatiaľ na celej čiare zlyháva.

Peniaze sú len nástroj – nikoho ešte nezachránili. Ale „pandemické peniaze“ od EÚ sú jedinečnou príležitosťou transformovať Slovensko na oveľa odolnejšiu a udržateľnejšiu krajinu, než tá, ktorú sme tu mali do marca 2020. Tieto peniaze by sme mali použiť nie na „reštart ekonomiky“, ale na jej hlbokú premenu. Jej potreba už dávno prezrela. Naša ekonomika aj bez pandémie dlhodobo smerovala do veľkých problémov. Napríklad už spomínaný automobilový priemysel čelí na celom svete disruptívnym, dramatickým zmenám v dôsledku prechodu na elektrickú mobilitu, ale európske automobilky sa zubami-nechtami sa snaží čo najdlhšie predlžovať agóniu smradľavých spaľovacích motorov. Teraz budu chcieť aby šli pandemické peniaze na dotácie na ďalšie nákupy naftových a benzínových áut. Ak im to vláda a verejnosť zožerie, tak môžeme peniaze od EU rovno spaľovať, bude to menej škodlivé.

Celý náš svet čelí nepredstaviteľnej klimatickej kríze, oproti ktorej je pandémia COVID-19 len škola hrou – aj na tú sa potrebujeme veľmi rýchlo a hlboko pripravovať. 20 alebo 30 rokov sa tu hovorí o nutnosti reformy vzdelávania – ale keď prišla pandémia, mali sme tu bezradných politikov, ktorí sa za pochodu učili čo by asi tak mali robiť. O klimatickej zmene nevedia absolvent našich škôl skoro nič – ani tí absolventi, čo dnes sedia vo vláde, v parlamente a na čelách stoviek miest, inštitúcií a firiem. O kríze nášho zdravotníctva štebocú vrabce rovnako dlho ako o tej v školstve – opäť príležitosť konečne sa pohnúť dopredu... Skrátka európske peniaze sú obrovská príležitosť, aká sa už nebude opakovať: či ju táto vláda dokáže využiť alebo ju premárni, to je otázka za sedem miliárd eur a osud piatich miliónov ľudí žijúcich na Slovensku. Nelámem nad nimi palicu, ale toto sa plagiátmi a rečami obabrať nedá.