Zomrel bývalý ruský prezident

Ruská federácia sa pod Jeľcinovým vedením zmietala v obrovských politických a sociálnych problémoch poznačených rozsiahlou korupciou a kolapsom ekonomiky. „Cár Boris“ vládol Rusku osem a pol roka. Pri odchode z postu prezidenta sa jeho popularita blížila k nule. Napriek tomu bol nesporne významnou postavou novodobej ruskej histórie.
Boris Nikolajevič Jeľcin sa narodil 1. februára 1931 v dedine Butka vo Sverdlovskej oblasti (dnešný Jekaterinburg).
Už na strednej škole preukázal vodcovské ambície i odvahu postaviť sa proti autoritám. Bol predsedom triedy i často víťaziacim pouličným bitkárom. Mal rád šport, lyžovanie, gymnastiku, ale aj box a zápasenie. V mladosti mu granát, ktorý s kamarátmi ukradol z muničného skladu Červenej armády, odtrhol dva prsty.
V roku 1955 ukončil Jeľcin štúdium v odbore konštrukcia na Polytechnickom inštitúte v Sverdlovsku. Témou jeho dizertačnej práce bola „Televízna veža“. Po štúdiu začal pracovať ako predák na stavbe. V roku 1975 sa aj vďaka svojmu členstvu v Komunistickej strane Sovietskeho zväzu prepracoval až na tajomníka regionálneho výboru zodpovedného za výstavbu.
Prelomovým pre jeho kariéru bol rok 1985, odkedy stál na čele hlavného mesta ZSSR – Moskvy. Na post prvého tajomníka moskovského národného výboru ho vymenoval muž perestrojky – Michail Gorbačov. Svojou populistickou politikou si získal obyvateľov metropoly. Do práce sa vozil zásadne trolejbusom. Pre nezhody s Gorbačovom bol z postu „odídený“. Po tejto ťažkej rane sa údajne pokúsil o samovraždu.

Z aparátčika demokrat

Do politiky sa vrátil ako poslanec a dotiahol to až na predsedu Najvyššieho sovietu – vtedajšieho parlamentu. V roku 1990 vystúpil z komunistickej strany a naďalej pokračoval vo svojom pláne pomsty. V júni 1991 bol v priamych a demokratických voľbách zvolený za ruského prezidenta a porazil Gorbačovom preferovaného kandidáta Ryžkova. Vo funkcii prezidenta na seba prvý raz výraznejšie upozornil v auguste 1991, keď odmietol pokus konzervatívnych síl o puč. Po rozpade Sovietskeho zväzu, ku ktorému sám prispel, sa stal faktickým nástupcom Michaila Gorbačova. Auru reformátora a demokrata si však pošramotil rozporom s parlamentom v roku 1993, ktorý skončil ozbrojeným konfliktom a 146 mŕtvymi. Asi najviac však utrpela jeho popularita po vpáde ruských vojsk do Čečenska v roku 1994. Napriek tomu bol o dva roky neskôr opätovne zvolený za prezidenta. Volebnú kampaň mu pomáhali financovať vplyvní oligarchovia, ktorým pomohol k neskutočnému bohatstvu.