Bizarná hádka pre obyčajné ríbezle skončila nečakaným útokom: Z nekonfliktnej seniorky vrahyňa?

Psychiatrička s dlhoročnými skúsenosťami Danica Caisová vraví, že v tomto prípade zohrali svoje viaceré faktory. “Prvým je samotné zariadenie, do ktorého človek príde žiť a zrazu zdieľa izbu s úplne cudzím človekom. A ten jeho životný priestor sa obmedzí na jednu izbu, na čo nie je zvyknutý. Ľudia tomu zvyknú hovoriť ponorková choroba,” vraví odborníčka. Podľa nej sa potom môže ľahko stať, že ľudia, ktorí spočiatku spolu dobre vychádzali, správanie toho druhého už nedokážu zniesť.

Okolie toto zvyčajne nezaregistruje, lebo v takýchto domovoch je plno škriepok a rôznych nezhôd. “Problémom môže byť aj to, že ten druhý dostal o pohár mlieka viac. Aj to môže byť predmetom ďalekosiahlých sporov a vybujnenej nenávisti,” dodáva. Seniori majú celý deň dostatok času na to, aby tieto krivdy spracovávali. “Zišli by sa im psychológovia, ľudia, ktorí dokážu odborne intervenovať už len pri malých náznakoch nepriateľských postojov. Lebo potom to naozaj skončí tým, že jeden druhého napadne a dokonca aj zabije. Aj také už bolo,” vysvetľuje.

Ďalší faktor uvádza psychiatrička starobu, kedy u niektorých logický úsudok zostáva do vysokého veku a u niektorých sa vplyvom vysokého veku myslenie mení. Venujú pozornosť veciam, ktoré by v minulosti nevnímali. Psychológ by sa k zmenenému správaniu starého človeka nepristupoval povrchne a mohlo by sa tak vyhnúť práve takýmto nešťastným udalostiam.

O vplyve kolektívnych zariadení na psychiku človeka sa podľa Caisovej napísalo veľa odborných publikácií, no väčšinou sa týkali detí. O tom, čo sa stane ľuďom, ktorí sa ocitli v zariadení pre seniorov, je podstatne menej učebníc: “To prostredie je na jednej strane odľudštené a neprirodzené. Prirodzená spoločnosť je zložená z ľudí rôznych vekových kategórií.” V seniorskych domoch to tak nie je a dostávajú sa tam aj ľudia, ktorí možno mali v minulosti zvláštnuj povahu, no okolie sa ich naučilo tolerovať.

Veľkú úlohu zohráva aj to, že sú tam ľudia, ktorí tam neši celkom dobrovoľne - pretože už nikoho nemajú, ich deti žijú na inom konci sveta, nedokážu sa o seba postarať: "A ten pocit krivdy, depresie a zúfalstva si berú so sebou. Nemá im kto pomôcť. Lebo možno ten, ktorý je s nimi na izbe, je v ešte väčšom zúfalstve a naviac si to tí ľudia nevedia povedať a často ani nechcú. Hanbia sa, že vychovali dve deti a skončili v seniorskom dome.”

Navyše, miera frustračnej tolerancie a znášania nepohody chýba u malých detí a u starých sa tiež výrazne znižuje alebo vôbec nie je. Odolnosť voči záťaži a vplyvu vonkajšieho prostredia je u starých ľudí všeobecne podstatne nižšia ako u 40-tnikov.