POHREB KAMARÁTOV z tragickej veľkonočnej nehody: Posledné zbohom im prišla dať aj Sára (19)!

Boli kamarátmi za života, zostali nimi aj po smrti. Súrodencov Emmu a Erika vyprevádzajú na poslednú cestu spolu s ich vernou kamarátkou Kikou. Trojica zomrela v nedeľné veľkonočné ráno, keď sa vracali zo zábavy v Jasnej. Žiaľ, hoci domov to mali už iba pár metrov, nedorazili.

Zahynuli pri dopravnej nehode na ceste na Poľnohospodárskej ulici, ktorou si skracovali cestu na sídlisko, kde bývali. Vo veľkej rýchlosti zišli mimo vozovku a vpálili autom do stĺpa. Zomreli na mieste, náraz prežila iba ich ďalšia kamarátka Sárka (19). Tá bola v nemocnici, je po operácii.

Pohreb trojice sa začal v rovnakú hodinu na rovnakom mieste - v Dome smútku v Liptovskom Mikuláši. Smútoční hostia prichádzali postupne, mnohí z nich bez kytíc. Vyzvala ich na to mama nebohej Kiky. "Kristínka, Emmka, Erik. Vaše srdiečka už dotĺkli a už sú z vás anjeli. Tak ako ste milovali život, milovali ste aj zvieratká. Viem, že by ste to takto chceli aj vy. Prosím všetkých, ktorí sa prídu s vami rozlúčiť a odprevadiť na poslednú cestu, aby ste nekupovali kvety a vence. Aspoň pre Kiku nie. Pošlite radšej príspevok do útulku Očami psa," zverejnila prosbu na sociálnej sieti.

Kolegyne mamy Emmy a Erika založili pre ich mamu finančnú zbierku. “Na zvládnutie tejto situácie a nasledujúcich týždňov je asi to jediné, čo môžeme solidárne poskytnúť. Monika je skromná osôbka, nikdy by sama nežiadala, ale viem, že spoločne môžeme tejto skvelej žene veľa pomôcť," napísala jedna z nich.

Prví smútiaci sa začali schádzať do Domu smútku už približne pol hodinu pred začiatkom samotného pohrebu. Rozlúčiť sa prišlo najmä množstvo mladých ľudí, ich spolužiakov či kamarátov. Posledné zbohom prišla dať milovaným aj Sára, ktorá ako jediná tragickú nehodu prežila.

Erik na večný pokoj odchádzal v hnedej truhle, dievčatá mali biele. Smútočnou sálou sa po celý čas ozýval silný plač. Nebohým zahrali pieseň Každá bolesť prebolí, keď sa srdce zahojí. Pohrebné obrady viedli dvaja rímskokatolícki kňazi, jeden z nich bol aj kňaz z Liptovského Jána, ktorý v deň nehody večer išiel na miesto a pomodlil sa za ich duše.

Dojímavý príhovor za zosnulých súrodencov prečítala ich mama Monika. “Nie som rodený rečník a ešte nikdy som takto nerozprávala. Z Emmky vyrástlo nádherné dieťa krásne zvonka aj zvnútra. Vedela krásne kresliť, preto vyštudovala odevný dizajn, ale netúžila v tom pokračovať. Bola čašníčkou a pri tejto práci bola naozaj šťastná,” rozprávala o svojej dcére.

Prezradila aj to, ako sa spočiatku nevedela zmieriť so záľubou Emmky v čiernej farbe. “Kúpila si sadu čiernych hrnčekov a ja som chcela, aby si ich odložila. Aby sa jej nerozbili do času, keď sa jedného dňa presťahuje do vlastného. Vtedy sa pozrela na mňa a s úsmevom na tvári mi povedala: Maminka, ja zostanem s tebou navždy!” Zabávali sa na tom, že jej dcéra zostane celý život na krku. Netušila, že o svoje milované dieťa tak skoro príde.

Keď sa matka musí lúčiť navždy so svojim dieťaťom, prežíva nevýslovnú bolesť. Monikina je dvojnásobná, lebo pri nehode prišla aj o syna Erika: “Tak veľmi chcel pochopiť, prečo sme na tomto svete, odkiaľ sme a kam smerujeme. Mal veľa plánov a snov. Mal album s obrázkami miest, ktoré chcel navštíviť.” Spomínala na jeho otvorenú náruč: “Tieto jeho objatia a povzbudenia budú chýbať.”

Príhovor za mamu nebohej Kristínky prečítala pracovníčka pohrebnej služby. “Od tvojho útleho veku bolo jasné, že z teba bude veľká športovkyňa, milovníčka ľudí, zvierat a prírody,” čítala za mamu Petru dojímavý príhovor k zosnulej Kike, ktorá študovala na univerzite učiteľstvo telesnej výchovy a trénerstvo. “Lezenie bola tvoja vášeň a nebo si si predstavovala ako miesto vysoko na vrcholkoch hôr, medzi oblakmi,” odznelo v spomienkach, ktorá spísala mama.

Vyzdvihla dobrú povahu svojej dcéry, jej ľudskosť a výnimočnú povahu, v ktorej dominovala dobrosrdečnosť a ochota pomáhať aj tým, ktorých nepoznala. Angažovala sa totiž v Červenom kríži a bola darkyňou krvi: “Bola si dobrým anjelom, ktorý by sa bezvýhradne rozdal. Kedykoľvek si bola ochotná podať pomocnú ruku a nič si za to nečakala.” Zdôraznila, že Kika sa nikdy na nič nesťažovala.

“Chod života si prijímala s pokorou, nič ťa nedokázalo vyviesť z rovnováhy. Ak ťa niečo bolelo alebo trápilo, nedala si to na sebe vedieť. Bola si taká silná. Jednoducho - dávala si to na pána! Pravdepodobne by si to aj teraz uzavrela svojou obľúbenou frázou: Však, čo sa budem oštiepkať!” Po vyslovení tejto vety zaznel v sále smiech od Kristínkiných kamarátov. Na konci príhovoru mama Petra pristúpila k rakve a pobozkala ju.

Mama zosnulých súrodencov Monika o Kristíne: “Nikdy nezabudnem na prvé stretnutie s Kikou. Nedal sa jej otvoriť kufor na aute. A ona ho nakoniec otvorila pomocou paličky. Erikovi som povedala, že si našiel životaschopnú kamarátku, ktorá sa nikdy nestratí.”

Štvorica kamarátov, medzi nimi aj preživšia Sára, trávili veľa času spolu, mali sa radi. “Neboli to len párty, na ktoré spolu chodili. Spoločne sa učili na skúšky, pozerali filmy, seriály, hrali medzi sebou hry, športovali, brigádovali, chodievali na výlety, cestovali do zahraničia, pomáhali si, dokonca aj varili. Veľa času trávili rozprávaním sa a plánovaním. Neustále sa premiestňovali, len aby si boli na blízku. Keď som ráno vstala, nikdy som nevedela, čie nohy trčia spod deky na gauči. Či sú to Kikine, Sárkine, Emmkine alebo Erikove,” opisovala ich život mama Monika.

Počas príhovorov premietali v sále fotografie nebohých od ich útleho destva pri ich rakvách. Pred ukončením obradu dokonca púšťali aj videá z ich spoločných diskoték.

Polícia začala v prípade nehody trestné stíhanie. Zatiaľ nezverejnila, kto auto smrti šoféroval.

Prečítajte si tiež: